Ako poznamenáva nositeľ Nobelovej ceny Paul Krugman, v desaťročí pred krízou krajiny PIIGS v skutočnosti znížili zadlženie z cca 90 percent na 75 percent HDP. Fiškálny deficit Eurozóny je podľa MMF iba 4 percentá HDP.
Príliš málo dôvodov na „dlhovú paniku“ – akoby sme zabudli, že príčinou krízy neboli dlhy, ale špekulácie finančných trhov. Mediálnou masážou médií a vyjadreniami politikov sme dnes však presviedčaní, že správnou liečbou je „šetrenie“. Lenže my dnes máme dvadsaťročnú empirickú skúsenosť, že recepty MMF, okrem iného založené na znižovaní verejných výdajov, nefungujú, respektíve fungujú zle. V ázijskej kríze sa krajiny, ktoré postupovali presne opačne, ako radil MMF (Malajzia), alebo odmietli niektoré opatrenia (Južná Kórea), zotavili skôr a s menším poklesom a dlhom ako krajiny, ktoré recepty MMF prijali.
Spor nie je o to, či je dobré robiť dlhy, ale že škrtanie uprostred krízy nič nevyrieši – prinesie len ďalší nárast dlhu v pomere k HDP a tým aj ďalšie zdraženie úverov a ďalší rast dlhu. A, aby sme nezabudli, aj masívnu privatizáciu štátneho majetku. Samozrejme, hlboko pod cenu.
Z čoho však platiť výdaje, keď zdroje nie sú? Lenže zdroje sú. Za posledné desaťročia sa na globálnej úrovni dramaticky presunuli daňové príjmy štátov smerom k spotrebným daniam a zdaňovaniu práce. Naopak, výrazne sa zmenšil podiel daní od bohatých ľudí a kapitálu. Podiel firemných daní na daňovom výnose klesol v USA z 30 percent v 50. rokoch na 6,6 percenta v roku 2009. V USA väčšina firiem vôbec dane neplatí, alebo ich „optimalizuje“ cez daňové raje. Napríklad Google zaplatil za rok 2007 daň len 2,4 percenta. Ešte aj nemecký Volkswagen má v daňových rajoch stovku firiem. A miliardár Waren Buffett bloguje, že je nespravodlivé, aby on legálne platil polovičné dane ako jeho zamestnanci. Dôsledkom je, že štát dnes doslova platí stredná vrstva.
Prvým receptom na krízu teda nie je ďalšie znižovanie výdavkov, ale účinné opatrenia na to, aby korporácie a „superbohatí“ nevyvážali zdaniteľné príjmy mimo EÚ. Na začiatku krízy hovoril tak Obama, ako aj lídri EÚ o „odstrihnutí“ daňových rajov od finančného systému ako o jednom zo základných opatrení. Za tri roky sme sa však nikam neposunuli. Práve tu však leží obrovská rezerva rozpočtových príjmov krajín. Cynicky povedané – dnes už by politickým cieľom ľavice nemalo byť ani tak zvyšovanie daňových sadzieb, ale aby korporácie a milionári vôbec nejaké dane platili.
Autor je politológ.
Príliš málo dôvodov na „dlhovú paniku“ – akoby sme zabudli, že príčinou krízy neboli dlhy, ale špekulácie finančných trhov. Mediálnou masážou médií a vyjadreniami politikov sme dnes však presviedčaní, že správnou liečbou je „šetrenie“. Lenže my dnes máme dvadsaťročnú empirickú skúsenosť, že recepty MMF, okrem iného založené na znižovaní verejných výdajov, nefungujú, respektíve fungujú zle. V ázijskej kríze sa krajiny, ktoré postupovali presne opačne, ako radil MMF (Malajzia), alebo odmietli niektoré opatrenia (Južná Kórea), zotavili skôr a s menším poklesom a dlhom ako krajiny, ktoré recepty MMF prijali.
Spor nie je o to, či je dobré robiť dlhy, ale že škrtanie uprostred krízy nič nevyrieši – prinesie len ďalší nárast dlhu v pomere k HDP a tým aj ďalšie zdraženie úverov a ďalší rast dlhu. A, aby sme nezabudli, aj masívnu privatizáciu štátneho majetku. Samozrejme, hlboko pod cenu.
Z čoho však platiť výdaje, keď zdroje nie sú? Lenže zdroje sú. Za posledné desaťročia sa na globálnej úrovni dramaticky presunuli daňové príjmy štátov smerom k spotrebným daniam a zdaňovaniu práce. Naopak, výrazne sa zmenšil podiel daní od bohatých ľudí a kapitálu. Podiel firemných daní na daňovom výnose klesol v USA z 30 percent v 50. rokoch na 6,6 percenta v roku 2009. V USA väčšina firiem vôbec dane neplatí, alebo ich „optimalizuje“ cez daňové raje. Napríklad Google zaplatil za rok 2007 daň len 2,4 percenta. Ešte aj nemecký Volkswagen má v daňových rajoch stovku firiem. A miliardár Waren Buffett bloguje, že je nespravodlivé, aby on legálne platil polovičné dane ako jeho zamestnanci. Dôsledkom je, že štát dnes doslova platí stredná vrstva.
Prvým receptom na krízu teda nie je ďalšie znižovanie výdavkov, ale účinné opatrenia na to, aby korporácie a „superbohatí“ nevyvážali zdaniteľné príjmy mimo EÚ. Na začiatku krízy hovoril tak Obama, ako aj lídri EÚ o „odstrihnutí“ daňových rajov od finančného systému ako o jednom zo základných opatrení. Za tri roky sme sa však nikam neposunuli. Práve tu však leží obrovská rezerva rozpočtových príjmov krajín. Cynicky povedané – dnes už by politickým cieľom ľavice nemalo byť ani tak zvyšovanie daňových sadzieb, ale aby korporácie a milionári vôbec nejaké dane platili.
Autor je politológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.