Zabudnutí politici: Martin Mičura

Mičura sa narodil v roku 1883 v obci Dlhé Pole neďaleko Bytče. Jeho rodičia boli zámožní gazdovia, a tak si mohli dovoliť financovať synovi aj nákladnejšie vzdelanie. Tak mohol mladý Mičura študovať právo na univerzitách v Berlíne a v Kluži. Už tam sa zblížil so slovenským národným hnutím, pričom mu bola sympatická najmä jeho katolícka časť okolo Andreja Hlinku. Po páde monarchie s nadšením podporil vznik nového československého štátu a stal sa signatárom Martinskej deklarácie. To všetko Mičura robil vo farbách Slovenskej ľudovej strany, ktorá v raných časoch novej republiky ešte úzko spolupracovala s Československou stranou lidovou. V rokoch 1920 až 1921 sa dokonca Mičura stal politicky najvyššie postaveným Slovákom – ministrom s plnou mocou pre Slovensko. K politickému rozchodu ľudákov a lidovcov došlo až v roku 1921.

.odchod a návrat
Československá strana lidová však ani potom nechcela rezignovať na pôsobenie na Slovensku. Jej predstavitelia sa rozhodli vytvoriť slovenskú odnož, ktorá by oslovovala katolíckych voličov a oslabovala Hlinkovu ľudovú stranu. V roku 1925 tak vznikla slovenská sekcia tejto strany na čele s Martinom Mičurom.  Ten svoj politický program formuloval na zjazde strany v Trenčianskych Tepliciach. Odmietol Hlinkov autonomizmus a ako alternatívu voči nemu postavil vybudovanie krajinskej samosprávy.
Nová Mičurova strana musela čeliť ostrým útokom a zosmiešňovaniu zo strany ľudákov a na Slovensku nikdy nezískala masovejšiu podporu. Najlepší volebný výsledok dosiahla v roku 1928, keď dostala 43-tisíc hlasov. Jej najväčšie volebné bašty boli v okolí Považskej Bystrice, Martina, Nitry a na Kysuciach. Mičurovi sa však napriek tomu podarilo získať poslanecký mandát a v rokoch 1925 až 1938 zasadal v pražskom parlamente.
Na jeseň 1938 urobil zarytý odporca autonómie Mičura politickú piruetu. V novinách Slovák autonómiu podporil a ohlásil spojenie svojej strany s HSĽS. Ľudáci ho za jeho obrat odmenili kreslom predsedu Najvyššieho súdu, ich úplnú dôveru si však nikdy nezískal. Tvrdé jadro HSĽS ho považovalo za vypočítavého karieristu, na ktorého sa nedá spoľahnúť. Zdalo sa, že ostrieľaný matador v aktívnej politike skončil.  

.prezident?
Mičura však zostal aj po vzniku slovenského štátu politicky aktívny, pričom komunikoval so skupinami, ktoré boli voči režimu v nejakej forme opozície. Išlo najmä o bývalých agrárnikov okolo Vavra Šrobára a umiernených ľudákov z okruhu Karola Sidora a Pavla Čarnogurského. Tí s ním dokonca počítali do najvyšších funkcií. Neskorší líder DS Ján Ursíny vo svojich Spomienkach píše o tajnej porade sidorovcov s bývalými agrárnikmi v lete 1943, na ktorej Sidor predstavil svoju víziu povojnového usporiadania. Slovensko podľa neho obsadia západní spojenci, a to bude príležitosť na vznik federatívneho Poľsko- slovenského štátu. Prvým slovenským prezidentom sa podľa Sidora mal stať práve Martin Mičura. V tom istom roku sa v Mičurovej vile v Bytči uskutočnilo aj stretnutie, na ktorom sa okrem neho zúčastnil aj Vavro Šrobár, Imrich Karvaš, Peter Zaťko a predseda slovenského snemu Martin Sokol. Zo stretnutia vzišiel dokument známy ako Memorandum piatich bývalých ministrov. Hlásil sa k obnoveniu Československa a formuloval kroky, pri ktorých by Slovensko bolo po vojne uvedené do Československa „bez otrasov, bez revolty a chaosu vo verejnej správe“. Keď však Mičura následne prijal od prezidenta Tisa miesto v Štátnej rade, Šrobár mu prestal dôverovať a prerušil s ním komunikáciu. Podľa spomienok Imricha Karvaša však Mičura aj z tejto funkcie pomáhal odboju a podieľal sa na presune financií a strategických zásob do Banskej Bystrice pre potreby Povstania.
Po vojne, v júli 1945, Mičuru v Bratislave zatkli príslušníci NKVD a odvliekli ho do Sovietskeho zväzu. Zomrel vo väzení v Moskve, pravdepodobne v roku 1946.