Ťažké mraky americkej hypotekárnej krízy sú v našom kontexte každoročného obrovského nárastu úverov pre domácnosti niečím, čo núti na zamyslenie. Je sa z čoho poučiť, alebo je naša obloha bez oblakov?
Slovenské domácnosti sa v posledných rokoch zadlžujú neuveriteľnou rýchlosťou – medziročné prírastky objemu poskytnutých úverov dosahujú desiatky percent. Len za posledný rok sa objem úverov pre domácnosti zvýšil o 29 percent a rok predtým to bolo ešte viac. Život na dlh nám, zdá sa, zachutil. Prečo je to tak a ako to môže dopadnúť?
.prečo to robíme?
Je zaujímavé, ako málo ľudí premýšľa o pôžičkách hlbšie ako len po úroveň „koľko musím na budúci mesiac zaplatiť?“. Prečo si toľko ľudí požičiava väčšie či menšie sumy a potom ich s nemalým úrokom dlhé roky splácajú? Nie je to až taká veľká záhada a nie je to ani globálne sprisahanie Morgana, Rotschilda a pár ďalších, ktorí – ako jeden slovenský popový klasik už roky dobre vie – v skutočnosti riadia svet i všetky tie ľudské figúrky, ktoré ho zaľudňujú.
Ekonómovia majú trochu menej vzrušujúce vysvetlenie – pôžičky vnímajú ako preferovanie okamžitého úžitku. Jeho cenou, ktorú sme ochotní zaplatiť za možnosť disponovať peniazmi okamžite, sú úroky. Ľudia si teda v zásade vyberajú, či má pre nich väčšiu cenu sporenie, alebo platenie úrokov. Teória pracuje aj s takzvaným modelom životného cyklu: z jeho pohľadu sú pôžičky len vyrovnávaním úrovne spotreby počas celého životného cyklu, keď vmladosti je spotreba financovaná úvermi a neskôr, keď väčšine ľudí rastú disponibilné príjmy, sa úvery splatia a ľudia kumulujú aktíva. Zaujímavú odpoveď na to, prečo niektorí ľudia žijú na dlh, poskytol nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman vo svojej teórii spotrebnej funkcie. Friedman v nej prišiel s hypotézou takzvaného permanentného dôchodku – podľa nej nie je spotreba ľudí určená ich okamžitým, ale dlhodobým alebo dlhodobo udržateľným príjmom. Náhodné výkyvy príjmov tak v spotrebe nehrajú podstatnú rolu. Ide teda o to, že na dlhodobý sklon k spotrebe alebo k úsporám má očakávanie budúceho príjmu oveľa väčší vplyv než napríklad výchova či aktuálna hospodárska politika. Friedmanovu tézu si v istom zmysle osvojili aj analytici slovenskej centrálnej banky, ktorí v Správe o výsledkoch analýzy slovenského finančného sektora za rok 2006 v súlade s velikánom konštatujú, že pokiaľ ide o zadlžovanie domácností, „významným faktorom sú najmä očakávania domácností o ich budúcich príjmoch“.
.prečo to robíme 2.
Rýchlosť, akou sa slovenské domácnosti zadlžujú, je však daná aj inými faktormi než len očakávaniami vyšších budúcich príjmov. Bankári, a to aj centrálni, ktorí na tých ostatných dohliadajú, však hovoria, že nejde o nijaký extrém. „Je to v podstate zreálnenie stavu po rokoch, keď úvery pre domácnosti z rôznych dôvodov príliš nerástli,“ hovorí Štefan Rychtárik, ktorý sa v NBS zaoberá analýzami finančného sektora. „Dôležitejšie ako rast objemu úverov či objem nesplácaných úverov je sledovať, aká je miera zadlženosti domácností, aký je pomer splátok k disponibilným príjmom,“ dodáva jeho kolega Marek Ličák. Splátky úverov dnes predstavujú asi 25 percent disponibilných príjmov, čo je zatiaľ číslo, ktoré nepúta veľa pozornosti – na optimistické závery je však priskoro, pretože takto zadlžené Slovensko ešte nemá skúsenosť s tým, ako sa budú domácnosti správať v horších časoch – keď napríklad príde hospodársky pokles. Ekonómovia si všímajú aj ďalšie faktory rastu zadlženosti. Jedným z nich môže byť aj faktor očakávanej inflácie – slovenská ekonomika sa približuje platmi i cenami európskemu priemeru a po prijatí eura je zrýchlenie inflácie považované za danú vec.
A keďže väčšina úverov má vopred pevne stanovenú mesačnú splátku, jej reálna hodnota sa tým znižuje. Veľmi jednoducho – 10-tisíc korún má dnes oveľa väčšiu hodnotu než bude mať pri očakávateľnej inflácii napríklad o 10 rokov. Ak máte hypotéku s pravidelnou mesačnou splátkou 10-tisíc, platíte nominálne stále rovnakú sumu, reálne však čoraz menej. Pre tých, ktorí vedia počítať, to znie ako dobrý motív na dlhodobú pôžičku. Nehnuteľnosti sú u nás pilierom úverov.
Zhodou okolností aj nehnuteľnosti, respektíve ich ceny, môžu hrať rolu v chuti požičiavať si. Ak totiž rastie cena nehnuteľností, tie môžu slúžiť ako zábezpeky na čoraz vyššie úvery. Dnes si však väčšina ľudí požičiava práve na to, aby získala bývanie, takže následné zadlžovanie kryté rastúcou hodnotou nehnuteľností má Slovensko celkom určite ešte len pred sebou.
.čo zastaví úvery?
Ako je to s ďalším priestorom na úverovanie, ktorý je podľa jedných ešte obrovský a podľa iných zasa už nebezpečne malý? Objem úverov pre domácnosti, ak sa meria pomerom k HDP, je na Slovensku jeden z najnižších v EÚ. Ak však objem úverov pomeriavame celkovými aktívami bankových sektorov v danej krajine, tu už rozdiely medzi Slovenskom (a inými novými členmi EÚ) oproti pôvodnej a v pomere k HDP neporovnateľne zadlženejšej EÚ-15 až také výrazné nie sú. Slovenské banky majú tiež nižší podiel úverov a vyšší podiel iných aktív. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa mal úverový rast zastaviť. Na objem pôžičiek má evidentný vplyv aj miera zamestnanosti a výška príjmov – v regióne, kde sú tieto veličiny najlepšie (Bratislava a okolie), bolo poskytnutých ku koncu roka 2005 až 62 percent úverov domácnostiam. S rastom životnej úrovne a s príchodom investorov sa dá očakávať, že úverový boom čaká aj na regióny, ktoré ešte nedávno na úver nemohli ani pomyslieť – pretože pre ich nízku bonitu by im ho nikto nedal. Vedúca oddelenia komunikácie Tatra banky Eva Šinková dôvody rýchleho rastu úverov dopĺňa o „relatívne nízke úrokové sadzby a stále sa zlepšujúce podmienky úverov“. Keďže úverové príjmy (z úrokov či poplatkov) tvoria významnú časť zisku bánk, tie sa snažia požičať čo najviac a až na malé výnimky kontinuálne znižujú úverové štandardy. Netreba sa však mýliť, „vyššie riziko si banka kompenzuje vyššou úrokovou sadzbou“, ako hovorí hovorkyňa VÚB Alena Walterová. Centrálna banka, ktorá má dohľad nad finančným trhom v popise práce, je zatiaľ pokojná. Z tradičných rizikových faktorov nijaký bezprostredne Slovensku nehrozí. Kurzové riziko je pre minimálny objem úverov v cudzej menej zanedbateľné. Úverová zaťaženosť nie je zatiaľ problémom – podľa údajov NBS „v treťom štvrťroku 2006 tvorili splátky bankových úverov 4,2 percenta z hrubých disponibilných príjmov“ a splátky úverov dosiahli asi štvrtinu disponibilných príjmov domácností (bez započítania stavebných úverov). Jediným rizikom, ktoré nie je malé alebo zanedbateľné, je riziko náhleho rastu úrokov. Ak sa zvýšia úrokové sadzby, môžu sa mnohí dlžníci dostať do problémov so splácaním – túto hrozbu posilňuje fakt, že až 51 percent novoposkytnutých úverov na bývanie (ktoré sú objemovo najvýznamnejšie pri úveroch domácnostiam) má úrokovú sadzbu fixovanú na lehotu do jedného roka. Dlžníci sa tým vystavujú riziku, že nech sa stane čokoľvek, čo pohne úrokmi, okamžite to pocítia. Priestor na rast „zdravého“ zadlženia je však na Slovensku ešte stále veľký a navyše s rastom príjmov a počtu zamestnaných ľudí pribúda bonitných klientov. Bankám sa zatiaľ darí pomerne dobre riadiť svoje riziko – podiel zlyhaných úverov domácnostiam dosiahol na konci roka 2006 len 3,2 percenta celkového objemu úverov domácnostiam, čo je aj podľa NBS „relatívne nízka úroveň“. Len pre zaujímavosť, najväčšiu mieru zlyhaných úverov tvorili spotrebiteľské úvery – účelové viac (6,6 percent) ako bezúčelové (5,7 percent) – a najbezpečnejšie sú úvery zabezpečené nehnuteľnosťami.
.hypotéky a konkurencia
Práve úvery na bývanie tvoria najväčšiu časť objemu poskytnutých úverov pre domácnosti – a banky tieto úvery rady dávajú. Spravidla dlhá splatnosť dá banke slušne zarobiť a ručenie nehnuteľnosťou zasa eliminuje riziko banky na minimum. Bankári vo svojom jazyku vnímajú hypotéky na bývanie ako „robustný produkt“, okrem iného aj preto, že ľudia pri ňom majú lepšiu platobnú disciplínu (hrozba straty bývania je účinnejšia než iné) a nie je ľahké pri ňom podvádzať. Hypotéky sa za desať rokov na Slovensku stali fenoménom, aj keď v skutočnosti sa hypotekárny trh rozbehol až po roku 2000, keď na poskytovanie hypotekárnych úverov malo licenciu už šesť tunajších bánk. Dovtedy Slováci poznali najmä úvery zo stavebného sporenia, tie však podľa štatistík NBS už od nástupu hypoték v roku 2000 prakticky stagnujú a v roku 2004 objem hypoték stavebné úvery prevýšil a svoj náskok stále zvyšuje. Kedysi boli častou prekážkou pri získavaní hypotéky potreba financovať najmenej 30 percent hodnoty nehnuteľnosti z vlastných zdrojov, vysoké poplatky súvisiace so získaním úveru či byrokracia. To všetko sa zlepšuje v prospech klientov – jednak pre isté zlepšenie vymáhateľnosti práva, a tiež pre konkurenčný boj medzi bankami. Na druhej strane je však diskutabilné, či sa v tejto oblasti naozaj dá hovoriť o silno konkurenčnom trhu, keď podiel úverov domácnostiam od troch najsilnejších bánk (Slovenská sporiteľňa, VÚB a Tatra banka) presiahol 60 percent všetkých úverov domácnostiam. A – ako neuniklo ani regulátorovi bankového trhu – ich dominancia ďalej rastie. V každom prípade, prinajmenšom menšie banky majú veľkú motiváciu preraziť a zaujať, pretože ak sa im to nepodarí a nebudú poskytovať úvery v istom objeme pri fixných nákladoch, ktoré sú porovnateľné s úspešnejšími bankami, nebudú ziskové.
.koruna forever?
Zaujímavou témou sú úvery v cudzej mene. Na Slovensku sa neujali – v eurách, dolároch či iných cudzích menách si tu síce požičiavajú mnohé podniky (viac ako tretina úverov podnikom je v cudzej mene), ale takmer vôbec nie domácnosti (0,9 percentný podiel na všetkých úveroch domácnostiam). Prečo Slováci tak veľmi veria svojej korune? Má to niekoľko dôvodov. Úrokový diferenciál, teda rozdiel v úrokových sadzbách voči euru, ktoré je, prirodzene, hlavným kandidátom na alternatívnu menu pôžičky, je minimálny. V minulosti bolo aj požičiavanie v cudzej mene vystavené pomerne silnému kurzovému riziku (každý si pamätá výkyvy z rokov 1998 – 1999) a dnes po rokoch rýchleho posilňovania kurzu je zasa priestor na ďalšie posilňovanie už limitovaný – preto je motivácia požičať si napríklad v eurách s tým, že silnejúca koruna úver zlacní, dnes už nezaujímavá. Obmedzený priestor na posilňovanie koruny (v systéme ERM2) však tiež znižuje riziko takýchto
úverov – čo by mohlo nahrávať kurzovo pomerne bezpečným pôžičkám v cudzej mene. Lenže na Slovensku je v hre ďalší faktor, a tým je dostatok voľných zdrojov a snaha bánk čo najviac požičiavať. Práve pre nedostatočné domáce zdroje a fixný kurzový režim, ktorý prakticky odstraňoval kurzové riziko, sa napríklad v Estónsku či Lotyšsku vyšplhal podiel úverov v cudzích menách približne až na 70 percent, kým v Česku a na Slovensku je takmer nulový. Plus je tu faktor dobrej skúsenosti Čechov a Slovákov s kvalitou domácej meny – jej znehodnocovanie infláciou bolo v našich krajinách nižšie než u severných, južných či východných susedov. Požičiavanie v korunách je bezproblémové a bez rizík, ktoré sú spojené s pôžičkami v inej mene – a preto svoju korunu pri zadlžovaní milujeme.
.hodnotenie klientov
Bolo by zaujímavé zverejniť presné kritériá, ktorými sa na nás bankári dívajú, keď ich žiadame o úver. Problém je, že nijaká banka tieto kritériá nezverejňuje a všetky sa obmedzujú len na všeobecné informácie. Neoficiálne sa však čosi o vnútorných pravidlách bánk, ktoré sa od seba v niečom líšia, ale v mnohom zhodujú, zistiť dá. Modelovo (nejde o informácie o postupoch nijakej konkrétnej banky, ale o kombináciu informácií z viacerých) to teda vyzerá takto.
– Prídete do banky a požiadate o úver. Prvou selekciou je stručný, a nie vždy príjemný pohovor s pracovníkom alebo pracovníčkou banky na prepážke.
– Ak postúpite, banka sa pozrie do vlastných záznamov, ktoré o vás vedie. Ak máte účet v banke, od ktorej pýtate úver, vie takmer všetko o vašich preferenciách, záľubách, návykoch, pobytoch v cudzine či o vašej minulosti. Pre mnohých je preto nepochopiteľné, že banka napriek tomu od žiadateľa pýta množstvo ďalších potvrdení a pečiatok. Využívanie existujúcich informácií o klientovi v banke, respektíve napojenie banky na sociálnu poisťovňu je jednou z ciest, ako znižovať náročnosť získania úveru Barta
– Nasleduje pohľad do bankového registra, či máte voči nejakej banke iné záväzky a či ich plníte riadne a včas. Keďže v tomto registri zatiaľ nie sú napríklad splátkové predaje, je to síce cenný, ale rozhodne nie dostačujúci zdroj informácií o vašej dlžníckej spoľahlivosti.
– A potom vás banka vyhodnotí na základe vlastného modelu hodnotenia, ktorý vám za rôzne očakávateľné i prekvapivé veci prideľuje nejaké body. Modely majú svoju generickú časť, čo znamená hodnotenie klienta odborníkom na základe najlepších dostupných faktov. Behaviorálna časť modelu pracuje so štatistikou banky: z nej napríklad môže vyplynúť, že vysokí bruneti sú najhoršími platičmi a nízke blondínky zasa najlepšími. Alebo naopak.
Oficiálne banky o nuansách hovoriť príliš nechcú a informácie o kritériách na poskytnutie úveru sa obmedzujú na tie viac-menej predpokladateľné a samozrejmé. „Z hľadiska splácania sú najspoľahlivejší klienti, ktorí majú dlhodobo pravidelný príjem, postačujúci nielen na pokrytie bežných životných nákladov a splátky úveru, ale aj na vytváranie nejakej rezervy navyše,“ hovorí vedúca oddelenia komunikácie a stratégie značky v Tatra banke Eva Šinková a dodáva, že pri posudzovaní spoľahlivosti klienta je „dôležitý aj účel úveru: ochota splácať pri úveroch poskytnutých na riešenie vlastného bývania je spravidla vyššia. Viacrizikové sú bezúčelové úvery“. Podľa PR špecialistky UniCredit Banky Jany Matúšovej „čím má klient vyšší príjem a nižšie pravidelné výdavky a záväzky, tým lepšie podmienky môže v banke získať“. A rolu pri získavaní úveru môže zohrať aj rodinná situácia. „Keďže do celkovej bonity klienta sa započítavajú príjmy a výdavky celej domácnosti, ak sa spočítajú dva príjmy v prípade manželov, majú šancu na vyšší úver a lepšie podmienky. Samozrejme za predpokladu, že nemajú privysoké výdavky a záväzky,“ dodáva Matúšová. O čosi konkrétnejšia je pri poodhaľovaní toho, čo za prepážkou banky už klient spravidla nevidí, len hovorkyňa VÚB Alena Walterová. „Vo všeobecnosti je najspoľahlivejší ženatý žiadateľ s vyšším vzdelaním z bratislavského regiónu. Štatisticky to vychádza tak, že ženatí a vydaté majú zodpovednejší prístup k splácaniu úverov,“ vysvetľuje. Samozrejme, čo všetko do modelu patrí a čo hrá akú úlohu, záleží na konkrétnej banke, ktorá sa tým chce dopátrať k čo najpresnejšiemu určeniu pravdepodobnosti, že požičiava peniaze zodpovednému, stabilnému a poctivému človeku. Každá banka má inú zmes kritérií. Určiť prototyp superdlžníka však nie je ľahké. „Do rizikového profilu vstupuje veľké množstvo údajov a posudzujú sa komplexne. Preto sa nedá jednoznačne určiť štatisticky najlepší typ klienta. Veľký vplyv pri hodnotení klienta majú jednak informácie o jeho správaní pri poskytnutých úveroch bankou alebo na jeho bežnom účte. A samozrejme, veľký význam banka pripisuje aj informáciám z úverového registra,“ hovorí hlavný ekonóm Slovenskej sporiteľne Juraj Barta. Keď sa banky dotrápia analýzou rizikovosti a ak záujemca o získanie úveru prejde týmto sitom (pričom je zväčša vystavený sústredenému tlaku na zakúpenie ďalších finančných produktov, ako poistenie, podielové fondy, kreditné karty a podobne), podpíše žiadosť o úver s konkrétnymi dohodnutými podmienkami. Keď banka žiadosť definitívne schváli, klient podpíše zmluvu a získa peniaze – pri hypotéke k tomu patrí aj niekoľko ďalších úkonov.
.v pohode, ale opatrne
Požičiavame si čoraz viac a zatiaľ sa zdá, že so splácaním nemáme problém. Zo všetkých sledovaných indikátorov sa zdá, že zatiaľ nijaká hrozba hypotekárnej krízy či masovej straty schopnosti splácať úvery nehrozí. Analytici NBS sú však obozretní a varujú pred silnými závermi, pretože – ako upozorňujú – mnohé dôležité dáta sú nepresné, nespoľahlivé alebo nedostupné. Banky vo všeobecnosti zmierňujú nároky na poskytnutie úveru, čo zvyšuje ich dostupnosť. Zlepšuje sa aj ekonomická gramotnosť obyvateľov – tú kultivujú aj banky, pretože je to v ich záujme. Ekonomicky gramotný človek si totiž v prípade potreby nepožičia od záložne za astronomický úrok, ale zamieri do banky a na úrok a ďalšie podmienky sa pýta. Zvyšujú sa aj naše príjmy, kúpna sila a počet ľudí, ktorí majú prácu. To všetko je pre bankárov signál, že o úvery bude ešte dlho veľký záujem.
Život na dlh je príjemný, ale len do momentu, kým je z čoho splácať. Na Slovensku zatiaľ nie je veľa známych prípadov osobných bankrotov, a hoci celkovo vyzerá situácia so splácaním úverov veľmi dobre, je isté, že takýchto problémov, ktoré sú často osobnými tragédiami, bude pribúdať. Keďže čítanie Miltona Friedmana nepatrí medzi povinné úkony pri podávaní žiadosti o úver, mohol by manuál pre žiadateľa obsahovať aj nasledujúce body:
– Má pôžička charakter investície? „Áno“ je dobrá odpoveď.
– Zvýši alebo aspoň udrží sa v dohľadnom čase príjem, z ktorého sa úver bude splácať? Odpoveď „áno“ by mala byť povinná.
– Je cena za splnenie sna primeraná v porovnaní s cenou, ktorú treba zaplatiť za nesplnenie ostatných snov, pretože na ne vzhľadom na splátky za úver nezostane? Ak je výsledkom ťažkého rozhodovania áno, bežte do banky. Ale ani sloboda nezadlženého človeka nie je na zahodenie. Každý si pamätá časy, keď takým bol.
.robert Žitňanský
Slovenské domácnosti sa v posledných rokoch zadlžujú neuveriteľnou rýchlosťou – medziročné prírastky objemu poskytnutých úverov dosahujú desiatky percent. Len za posledný rok sa objem úverov pre domácnosti zvýšil o 29 percent a rok predtým to bolo ešte viac. Život na dlh nám, zdá sa, zachutil. Prečo je to tak a ako to môže dopadnúť?
.prečo to robíme?
Je zaujímavé, ako málo ľudí premýšľa o pôžičkách hlbšie ako len po úroveň „koľko musím na budúci mesiac zaplatiť?“. Prečo si toľko ľudí požičiava väčšie či menšie sumy a potom ich s nemalým úrokom dlhé roky splácajú? Nie je to až taká veľká záhada a nie je to ani globálne sprisahanie Morgana, Rotschilda a pár ďalších, ktorí – ako jeden slovenský popový klasik už roky dobre vie – v skutočnosti riadia svet i všetky tie ľudské figúrky, ktoré ho zaľudňujú.
Ekonómovia majú trochu menej vzrušujúce vysvetlenie – pôžičky vnímajú ako preferovanie okamžitého úžitku. Jeho cenou, ktorú sme ochotní zaplatiť za možnosť disponovať peniazmi okamžite, sú úroky. Ľudia si teda v zásade vyberajú, či má pre nich väčšiu cenu sporenie, alebo platenie úrokov. Teória pracuje aj s takzvaným modelom životného cyklu: z jeho pohľadu sú pôžičky len vyrovnávaním úrovne spotreby počas celého životného cyklu, keď vmladosti je spotreba financovaná úvermi a neskôr, keď väčšine ľudí rastú disponibilné príjmy, sa úvery splatia a ľudia kumulujú aktíva. Zaujímavú odpoveď na to, prečo niektorí ľudia žijú na dlh, poskytol nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman vo svojej teórii spotrebnej funkcie. Friedman v nej prišiel s hypotézou takzvaného permanentného dôchodku – podľa nej nie je spotreba ľudí určená ich okamžitým, ale dlhodobým alebo dlhodobo udržateľným príjmom. Náhodné výkyvy príjmov tak v spotrebe nehrajú podstatnú rolu. Ide teda o to, že na dlhodobý sklon k spotrebe alebo k úsporám má očakávanie budúceho príjmu oveľa väčší vplyv než napríklad výchova či aktuálna hospodárska politika. Friedmanovu tézu si v istom zmysle osvojili aj analytici slovenskej centrálnej banky, ktorí v Správe o výsledkoch analýzy slovenského finančného sektora za rok 2006 v súlade s velikánom konštatujú, že pokiaľ ide o zadlžovanie domácností, „významným faktorom sú najmä očakávania domácností o ich budúcich príjmoch“.
.prečo to robíme 2.
Rýchlosť, akou sa slovenské domácnosti zadlžujú, je však daná aj inými faktormi než len očakávaniami vyšších budúcich príjmov. Bankári, a to aj centrálni, ktorí na tých ostatných dohliadajú, však hovoria, že nejde o nijaký extrém. „Je to v podstate zreálnenie stavu po rokoch, keď úvery pre domácnosti z rôznych dôvodov príliš nerástli,“ hovorí Štefan Rychtárik, ktorý sa v NBS zaoberá analýzami finančného sektora. „Dôležitejšie ako rast objemu úverov či objem nesplácaných úverov je sledovať, aká je miera zadlženosti domácností, aký je pomer splátok k disponibilným príjmom,“ dodáva jeho kolega Marek Ličák. Splátky úverov dnes predstavujú asi 25 percent disponibilných príjmov, čo je zatiaľ číslo, ktoré nepúta veľa pozornosti – na optimistické závery je však priskoro, pretože takto zadlžené Slovensko ešte nemá skúsenosť s tým, ako sa budú domácnosti správať v horších časoch – keď napríklad príde hospodársky pokles. Ekonómovia si všímajú aj ďalšie faktory rastu zadlženosti. Jedným z nich môže byť aj faktor očakávanej inflácie – slovenská ekonomika sa približuje platmi i cenami európskemu priemeru a po prijatí eura je zrýchlenie inflácie považované za danú vec.
A keďže väčšina úverov má vopred pevne stanovenú mesačnú splátku, jej reálna hodnota sa tým znižuje. Veľmi jednoducho – 10-tisíc korún má dnes oveľa väčšiu hodnotu než bude mať pri očakávateľnej inflácii napríklad o 10 rokov. Ak máte hypotéku s pravidelnou mesačnou splátkou 10-tisíc, platíte nominálne stále rovnakú sumu, reálne však čoraz menej. Pre tých, ktorí vedia počítať, to znie ako dobrý motív na dlhodobú pôžičku. Nehnuteľnosti sú u nás pilierom úverov.
Zhodou okolností aj nehnuteľnosti, respektíve ich ceny, môžu hrať rolu v chuti požičiavať si. Ak totiž rastie cena nehnuteľností, tie môžu slúžiť ako zábezpeky na čoraz vyššie úvery. Dnes si však väčšina ľudí požičiava práve na to, aby získala bývanie, takže následné zadlžovanie kryté rastúcou hodnotou nehnuteľností má Slovensko celkom určite ešte len pred sebou.
.čo zastaví úvery?
Ako je to s ďalším priestorom na úverovanie, ktorý je podľa jedných ešte obrovský a podľa iných zasa už nebezpečne malý? Objem úverov pre domácnosti, ak sa meria pomerom k HDP, je na Slovensku jeden z najnižších v EÚ. Ak však objem úverov pomeriavame celkovými aktívami bankových sektorov v danej krajine, tu už rozdiely medzi Slovenskom (a inými novými členmi EÚ) oproti pôvodnej a v pomere k HDP neporovnateľne zadlženejšej EÚ-15 až také výrazné nie sú. Slovenské banky majú tiež nižší podiel úverov a vyšší podiel iných aktív. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa mal úverový rast zastaviť. Na objem pôžičiek má evidentný vplyv aj miera zamestnanosti a výška príjmov – v regióne, kde sú tieto veličiny najlepšie (Bratislava a okolie), bolo poskytnutých ku koncu roka 2005 až 62 percent úverov domácnostiam. S rastom životnej úrovne a s príchodom investorov sa dá očakávať, že úverový boom čaká aj na regióny, ktoré ešte nedávno na úver nemohli ani pomyslieť – pretože pre ich nízku bonitu by im ho nikto nedal. Vedúca oddelenia komunikácie Tatra banky Eva Šinková dôvody rýchleho rastu úverov dopĺňa o „relatívne nízke úrokové sadzby a stále sa zlepšujúce podmienky úverov“. Keďže úverové príjmy (z úrokov či poplatkov) tvoria významnú časť zisku bánk, tie sa snažia požičať čo najviac a až na malé výnimky kontinuálne znižujú úverové štandardy. Netreba sa však mýliť, „vyššie riziko si banka kompenzuje vyššou úrokovou sadzbou“, ako hovorí hovorkyňa VÚB Alena Walterová. Centrálna banka, ktorá má dohľad nad finančným trhom v popise práce, je zatiaľ pokojná. Z tradičných rizikových faktorov nijaký bezprostredne Slovensku nehrozí. Kurzové riziko je pre minimálny objem úverov v cudzej menej zanedbateľné. Úverová zaťaženosť nie je zatiaľ problémom – podľa údajov NBS „v treťom štvrťroku 2006 tvorili splátky bankových úverov 4,2 percenta z hrubých disponibilných príjmov“ a splátky úverov dosiahli asi štvrtinu disponibilných príjmov domácností (bez započítania stavebných úverov). Jediným rizikom, ktoré nie je malé alebo zanedbateľné, je riziko náhleho rastu úrokov. Ak sa zvýšia úrokové sadzby, môžu sa mnohí dlžníci dostať do problémov so splácaním – túto hrozbu posilňuje fakt, že až 51 percent novoposkytnutých úverov na bývanie (ktoré sú objemovo najvýznamnejšie pri úveroch domácnostiam) má úrokovú sadzbu fixovanú na lehotu do jedného roka. Dlžníci sa tým vystavujú riziku, že nech sa stane čokoľvek, čo pohne úrokmi, okamžite to pocítia. Priestor na rast „zdravého“ zadlženia je však na Slovensku ešte stále veľký a navyše s rastom príjmov a počtu zamestnaných ľudí pribúda bonitných klientov. Bankám sa zatiaľ darí pomerne dobre riadiť svoje riziko – podiel zlyhaných úverov domácnostiam dosiahol na konci roka 2006 len 3,2 percenta celkového objemu úverov domácnostiam, čo je aj podľa NBS „relatívne nízka úroveň“. Len pre zaujímavosť, najväčšiu mieru zlyhaných úverov tvorili spotrebiteľské úvery – účelové viac (6,6 percent) ako bezúčelové (5,7 percent) – a najbezpečnejšie sú úvery zabezpečené nehnuteľnosťami.
.hypotéky a konkurencia
Práve úvery na bývanie tvoria najväčšiu časť objemu poskytnutých úverov pre domácnosti – a banky tieto úvery rady dávajú. Spravidla dlhá splatnosť dá banke slušne zarobiť a ručenie nehnuteľnosťou zasa eliminuje riziko banky na minimum. Bankári vo svojom jazyku vnímajú hypotéky na bývanie ako „robustný produkt“, okrem iného aj preto, že ľudia pri ňom majú lepšiu platobnú disciplínu (hrozba straty bývania je účinnejšia než iné) a nie je ľahké pri ňom podvádzať. Hypotéky sa za desať rokov na Slovensku stali fenoménom, aj keď v skutočnosti sa hypotekárny trh rozbehol až po roku 2000, keď na poskytovanie hypotekárnych úverov malo licenciu už šesť tunajších bánk. Dovtedy Slováci poznali najmä úvery zo stavebného sporenia, tie však podľa štatistík NBS už od nástupu hypoték v roku 2000 prakticky stagnujú a v roku 2004 objem hypoték stavebné úvery prevýšil a svoj náskok stále zvyšuje. Kedysi boli častou prekážkou pri získavaní hypotéky potreba financovať najmenej 30 percent hodnoty nehnuteľnosti z vlastných zdrojov, vysoké poplatky súvisiace so získaním úveru či byrokracia. To všetko sa zlepšuje v prospech klientov – jednak pre isté zlepšenie vymáhateľnosti práva, a tiež pre konkurenčný boj medzi bankami. Na druhej strane je však diskutabilné, či sa v tejto oblasti naozaj dá hovoriť o silno konkurenčnom trhu, keď podiel úverov domácnostiam od troch najsilnejších bánk (Slovenská sporiteľňa, VÚB a Tatra banka) presiahol 60 percent všetkých úverov domácnostiam. A – ako neuniklo ani regulátorovi bankového trhu – ich dominancia ďalej rastie. V každom prípade, prinajmenšom menšie banky majú veľkú motiváciu preraziť a zaujať, pretože ak sa im to nepodarí a nebudú poskytovať úvery v istom objeme pri fixných nákladoch, ktoré sú porovnateľné s úspešnejšími bankami, nebudú ziskové.
.koruna forever?
Zaujímavou témou sú úvery v cudzej mene. Na Slovensku sa neujali – v eurách, dolároch či iných cudzích menách si tu síce požičiavajú mnohé podniky (viac ako tretina úverov podnikom je v cudzej mene), ale takmer vôbec nie domácnosti (0,9 percentný podiel na všetkých úveroch domácnostiam). Prečo Slováci tak veľmi veria svojej korune? Má to niekoľko dôvodov. Úrokový diferenciál, teda rozdiel v úrokových sadzbách voči euru, ktoré je, prirodzene, hlavným kandidátom na alternatívnu menu pôžičky, je minimálny. V minulosti bolo aj požičiavanie v cudzej mene vystavené pomerne silnému kurzovému riziku (každý si pamätá výkyvy z rokov 1998 – 1999) a dnes po rokoch rýchleho posilňovania kurzu je zasa priestor na ďalšie posilňovanie už limitovaný – preto je motivácia požičať si napríklad v eurách s tým, že silnejúca koruna úver zlacní, dnes už nezaujímavá. Obmedzený priestor na posilňovanie koruny (v systéme ERM2) však tiež znižuje riziko takýchto
úverov – čo by mohlo nahrávať kurzovo pomerne bezpečným pôžičkám v cudzej mene. Lenže na Slovensku je v hre ďalší faktor, a tým je dostatok voľných zdrojov a snaha bánk čo najviac požičiavať. Práve pre nedostatočné domáce zdroje a fixný kurzový režim, ktorý prakticky odstraňoval kurzové riziko, sa napríklad v Estónsku či Lotyšsku vyšplhal podiel úverov v cudzích menách približne až na 70 percent, kým v Česku a na Slovensku je takmer nulový. Plus je tu faktor dobrej skúsenosti Čechov a Slovákov s kvalitou domácej meny – jej znehodnocovanie infláciou bolo v našich krajinách nižšie než u severných, južných či východných susedov. Požičiavanie v korunách je bezproblémové a bez rizík, ktoré sú spojené s pôžičkami v inej mene – a preto svoju korunu pri zadlžovaní milujeme.
.hodnotenie klientov
Bolo by zaujímavé zverejniť presné kritériá, ktorými sa na nás bankári dívajú, keď ich žiadame o úver. Problém je, že nijaká banka tieto kritériá nezverejňuje a všetky sa obmedzujú len na všeobecné informácie. Neoficiálne sa však čosi o vnútorných pravidlách bánk, ktoré sa od seba v niečom líšia, ale v mnohom zhodujú, zistiť dá. Modelovo (nejde o informácie o postupoch nijakej konkrétnej banky, ale o kombináciu informácií z viacerých) to teda vyzerá takto.
– Prídete do banky a požiadate o úver. Prvou selekciou je stručný, a nie vždy príjemný pohovor s pracovníkom alebo pracovníčkou banky na prepážke.
– Ak postúpite, banka sa pozrie do vlastných záznamov, ktoré o vás vedie. Ak máte účet v banke, od ktorej pýtate úver, vie takmer všetko o vašich preferenciách, záľubách, návykoch, pobytoch v cudzine či o vašej minulosti. Pre mnohých je preto nepochopiteľné, že banka napriek tomu od žiadateľa pýta množstvo ďalších potvrdení a pečiatok. Využívanie existujúcich informácií o klientovi v banke, respektíve napojenie banky na sociálnu poisťovňu je jednou z ciest, ako znižovať náročnosť získania úveru Barta
– Nasleduje pohľad do bankového registra, či máte voči nejakej banke iné záväzky a či ich plníte riadne a včas. Keďže v tomto registri zatiaľ nie sú napríklad splátkové predaje, je to síce cenný, ale rozhodne nie dostačujúci zdroj informácií o vašej dlžníckej spoľahlivosti.
– A potom vás banka vyhodnotí na základe vlastného modelu hodnotenia, ktorý vám za rôzne očakávateľné i prekvapivé veci prideľuje nejaké body. Modely majú svoju generickú časť, čo znamená hodnotenie klienta odborníkom na základe najlepších dostupných faktov. Behaviorálna časť modelu pracuje so štatistikou banky: z nej napríklad môže vyplynúť, že vysokí bruneti sú najhoršími platičmi a nízke blondínky zasa najlepšími. Alebo naopak.
Oficiálne banky o nuansách hovoriť príliš nechcú a informácie o kritériách na poskytnutie úveru sa obmedzujú na tie viac-menej predpokladateľné a samozrejmé. „Z hľadiska splácania sú najspoľahlivejší klienti, ktorí majú dlhodobo pravidelný príjem, postačujúci nielen na pokrytie bežných životných nákladov a splátky úveru, ale aj na vytváranie nejakej rezervy navyše,“ hovorí vedúca oddelenia komunikácie a stratégie značky v Tatra banke Eva Šinková a dodáva, že pri posudzovaní spoľahlivosti klienta je „dôležitý aj účel úveru: ochota splácať pri úveroch poskytnutých na riešenie vlastného bývania je spravidla vyššia. Viacrizikové sú bezúčelové úvery“. Podľa PR špecialistky UniCredit Banky Jany Matúšovej „čím má klient vyšší príjem a nižšie pravidelné výdavky a záväzky, tým lepšie podmienky môže v banke získať“. A rolu pri získavaní úveru môže zohrať aj rodinná situácia. „Keďže do celkovej bonity klienta sa započítavajú príjmy a výdavky celej domácnosti, ak sa spočítajú dva príjmy v prípade manželov, majú šancu na vyšší úver a lepšie podmienky. Samozrejme za predpokladu, že nemajú privysoké výdavky a záväzky,“ dodáva Matúšová. O čosi konkrétnejšia je pri poodhaľovaní toho, čo za prepážkou banky už klient spravidla nevidí, len hovorkyňa VÚB Alena Walterová. „Vo všeobecnosti je najspoľahlivejší ženatý žiadateľ s vyšším vzdelaním z bratislavského regiónu. Štatisticky to vychádza tak, že ženatí a vydaté majú zodpovednejší prístup k splácaniu úverov,“ vysvetľuje. Samozrejme, čo všetko do modelu patrí a čo hrá akú úlohu, záleží na konkrétnej banke, ktorá sa tým chce dopátrať k čo najpresnejšiemu určeniu pravdepodobnosti, že požičiava peniaze zodpovednému, stabilnému a poctivému človeku. Každá banka má inú zmes kritérií. Určiť prototyp superdlžníka však nie je ľahké. „Do rizikového profilu vstupuje veľké množstvo údajov a posudzujú sa komplexne. Preto sa nedá jednoznačne určiť štatisticky najlepší typ klienta. Veľký vplyv pri hodnotení klienta majú jednak informácie o jeho správaní pri poskytnutých úveroch bankou alebo na jeho bežnom účte. A samozrejme, veľký význam banka pripisuje aj informáciám z úverového registra,“ hovorí hlavný ekonóm Slovenskej sporiteľne Juraj Barta. Keď sa banky dotrápia analýzou rizikovosti a ak záujemca o získanie úveru prejde týmto sitom (pričom je zväčša vystavený sústredenému tlaku na zakúpenie ďalších finančných produktov, ako poistenie, podielové fondy, kreditné karty a podobne), podpíše žiadosť o úver s konkrétnymi dohodnutými podmienkami. Keď banka žiadosť definitívne schváli, klient podpíše zmluvu a získa peniaze – pri hypotéke k tomu patrí aj niekoľko ďalších úkonov.
.v pohode, ale opatrne
Požičiavame si čoraz viac a zatiaľ sa zdá, že so splácaním nemáme problém. Zo všetkých sledovaných indikátorov sa zdá, že zatiaľ nijaká hrozba hypotekárnej krízy či masovej straty schopnosti splácať úvery nehrozí. Analytici NBS sú však obozretní a varujú pred silnými závermi, pretože – ako upozorňujú – mnohé dôležité dáta sú nepresné, nespoľahlivé alebo nedostupné. Banky vo všeobecnosti zmierňujú nároky na poskytnutie úveru, čo zvyšuje ich dostupnosť. Zlepšuje sa aj ekonomická gramotnosť obyvateľov – tú kultivujú aj banky, pretože je to v ich záujme. Ekonomicky gramotný človek si totiž v prípade potreby nepožičia od záložne za astronomický úrok, ale zamieri do banky a na úrok a ďalšie podmienky sa pýta. Zvyšujú sa aj naše príjmy, kúpna sila a počet ľudí, ktorí majú prácu. To všetko je pre bankárov signál, že o úvery bude ešte dlho veľký záujem.
Život na dlh je príjemný, ale len do momentu, kým je z čoho splácať. Na Slovensku zatiaľ nie je veľa známych prípadov osobných bankrotov, a hoci celkovo vyzerá situácia so splácaním úverov veľmi dobre, je isté, že takýchto problémov, ktoré sú často osobnými tragédiami, bude pribúdať. Keďže čítanie Miltona Friedmana nepatrí medzi povinné úkony pri podávaní žiadosti o úver, mohol by manuál pre žiadateľa obsahovať aj nasledujúce body:
– Má pôžička charakter investície? „Áno“ je dobrá odpoveď.
– Zvýši alebo aspoň udrží sa v dohľadnom čase príjem, z ktorého sa úver bude splácať? Odpoveď „áno“ by mala byť povinná.
– Je cena za splnenie sna primeraná v porovnaní s cenou, ktorú treba zaplatiť za nesplnenie ostatných snov, pretože na ne vzhľadom na splátky za úver nezostane? Ak je výsledkom ťažkého rozhodovania áno, bežte do banky. Ale ani sloboda nezadlženého človeka nie je na zahodenie. Každý si pamätá časy, keď takým bol.
.robert Žitňanský
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.