Významným dedičstvom po Benediktovi XVI. ostane uľahčenie prestupov anglikánov do katolíckej cirkvi. Na jej pôde tak vzniká zaujímavá platforma anglikánskych katolíkov. A otázkou je, či možno podobný postup očakávať aj smerom k pravoslávnym, evanjelikom či lefébvristom.
S príchodom nového roka vznikol v USA Personálny ordinariát Katedry sv. Petra, do ktorého by malo prestúpiť 1 300 členov Episkopálnej cirkvi, patriacej do anglikánskeho spoločenstva, a približne 100 pastorov. Jeho správou poverili 58-ročného Jeffreya Steensona, bývalého episkopálneho biskupa, ktorého v roku 2008 vysvätili za katolíckeho kňaza.
.zachovávanie anglikánskych tradícií
Personálne ordinariáty sa z hľadiska cirkevného práva podobajú diecézam, nie sú však ohraničené geografickými hranicami, ale prechádzajú naprieč nimi. Americký personálny ordinariát by mal fungovať podľa rovnakých princípov ako v poradí prvý anglický ordinariát Našej Pani z Walsinghamu, ktorý vznikol pred rokom. Vznik takéhoto typu cirkevného celku, v rámci ktorého je možné uchovávať aj niektoré anglikánske tradície, umožnila apoštolská konštitúcia Anglicanorum coetibus, ktorú v novembri 2009 schválil pápež Benedikt XVI. V tomto roku sa očakáva vznik ďalších personálnych ordinariátov v Austrálii a Kanade.
Všetci anglikáni, ktorí prestúpia do katolíckej cirkvi, musia zložiť vyznanie viery a uznať primát pápeža. Ženatí biskupi, kňazi a seminaristi môžu byť následne vysvätení za katolíckych kňazov. Biskupmi sa však budú môcť stať len tí, ktorí nie sú ženatí a žijú v celibáte. Asi najzaujímavejším prípadom sa stal 44-ročný bývalý anglikánsky farár Ian Heyller, ktorý sa stal katolíckym kňazom s deviatimi deťmi. Apoštolská konštitúcia umožňuje aj obohatiť katolícku liturgiu o niektoré anglikánske prvky – liturgické zmeny však musia byť najprv schválené Svätou stolicou.
.canterburský arcibiskup: No problem
Základnou otázkou je, prečo sa Vatikán odhodlal na tento krok a ako to poznačilo vzťahy s anglikánmi. Podľa kardinála Williama Levadu, prefekta Kongregácie pre náuku viery, nejde o expanziu do výsostných vôd anglikánskej cirkvi, ale len o odpoveď na „početné žiadosti predložené Svätej stolici skupinami anglikánskych klerikov a veriacich z rôznych častí sveta, ktorí túžia vstúpiť do plného a viditeľného spoločenstva“. Prekvapujúce je, že postup Svätej stolice sa stretol s istým pochopením aj u canterburského arcibiskupa Rowana Williamsa, ktorý je duchovnou hlavou všetkých anglikánov. Nielenže nezrušil stretnutie s Benediktom XVI., ktoré bolo naplánované len niekoľko dní po vydaní apoštolskej konštitúcie, ale vyhlásil, že „to, čo sa dnes deje, nepredstavuje žiadny zlom vo vzťahoch našich spoločenstiev“. Veľkorysé slová od človeka, ktorému sa cirkev rozpadá pred vlastnými očami. Neskôr dokonca dodal, že „ak ordinariát pomôže ľuďom zhodnotiť anglikánske dedičstvo a kapitál, je požehnaním“.
Nadšené z tohto riešenia sú, pochopiteľne, aj anglikánske tradicionalistické združenia ako Traditional Anglican Communion alebo Forward in Faith, ktoré ku katolíckej cirkvi inklinujú už dlhší čas. Najhlasnejší kritik sa tak, paradoxne, ozval z katolíckeho priestoru. Svetoznámy kritik smerovania katolíckej cirkvi pod vedením Jána Pavla II. a Benedikta XVI. súčasnému pápežovi vyčíta, že sa usiluje o zbližovanie len s kresťanskými tradicionalistami, ako sú lefébvristi alebo členovia konzervatívneho krídla anglikánskej cirkvi a namiesto trpezlivého pokračovania v ekumenickom dialógu s anglikánmi sa rozhodol využiť ich vnútorné rozpory. Küng sa domnieva, že viaceré dokumenty o eucharistii, kňazstve či autorite cirkvi, podpísané v minulosti katolíckou aj anglikánskou stranou, boli dobrým základom pre pokračovanie dialógu rovného s rovným. „Hlad Ríma po moci rozdeľuje kresťanstvo a škodí samotnej katolíckej cirkvi. Je to tragédia,“ uzavrel svoj článok, ktorý ešte v októbri 2009 publikoval v denníkoch Guardian a La Repubblica.
.exodus sa nekoná
Pôvodné očakávania o prestupe tisícok veriacich a stoviek pastorov sa však nakoniec nenaplnili. Stephen Parkinson, generálny predstavený spomínaného anglikánskeho tradicionalistického združenia Forward in Faith, v roku 2009 predpokladal, že v Anglicku do katolíckej cirkvi prestúpi okolo tisíc anglikánskych pastorov. Po vzniku personálneho ordinariátu v roku 2011 však doň prešlo len päť biskupov, okolo 60 pastorov a tisíc veriacich. Nedošlo ani k očakávaným prestupom celých farností či dokonca diecéz. Vianočný prestup anglikánskej farnosti sv. Jána Krstiteľa v kanadskom Calgary bol skôr výnimkou.
Dôvody, prečo si to mnohí pastori a veriaci nakoniec rozmysleli, sú rozličné. Od presvedčenia, že vývoj v anglikánskej cirkvi je ešte možné zvrátiť až po neochotu nezhoršiť svoj životný štandard. Platy katolíckych duchovných v Anglicku sú napríklad výrazne nižšie ako v prípade ich anglikánskych kolegov. Navyše, ako priznal ordinár anglického personálneho ordinariátu Keith Newton, nový cirkevný celok je potrebné stavať na zelenej lúke, pričom kňazi a veriaci sú odkázaní len na veľkorysosť ich katolíckych a anglikánskych bratov.
.univerzálne riešenie?
Pri pohľade na vznikajúce personálne ordinariáty sa núka otázka, či podobným spôsobom nemožno vyhovieť aj záujemcom z iných kresťanských cirkví. V prvom rade, v iných kresťanských denomináciách sa zatiaľ neobjavili také veľké skupiny veriacich, ktoré by žiadali o prijatie do katolíckej cirkvi, ako v prípade anglikánskeho spoločenstva. Nesporne je to aj daň za jej čoraz hlbšie rozštiepenie na progresívne a konzervatívne krídlo. Zároveň si len ťažko možno predstaviť, že moskovský patriarcha alebo iný líder niektorej z ortodoxných cirkví by prijal takýto krok Vatikánu rovnako blahosklonne ako canterburský arcibiskup. Pravoslávie bolo a stále je nielen silnejšie prepletené s národnou identitou, ale aj citlivejšie na kroky západného patriarchu – pápeža smerom na východ.
Možno však očakávať, že podobný spôsob cirkevného usporiadania by Svätá stolica mohla zvoliť v prípade odštiepeneckého Kňazského bratstva sv. Pia X. – lefébvristov. Možnosť zriadenia tzv. personálnej prelatúry z dôvodu „vhodného rozdeľovania presbyterov alebo na uskutočnenie osobných pastoračných alebo misijných diel pre rozličné krajiny alebo rozličné sociálne skupiny“ je zakotvená priamo v Kódexe kánonického práva . Zatiaľ však bola využitá len raz – v roku 1982 v prípade Opus Dei. To, že úvahy Vatikánu sa uberajú práve týmto smerom, našepkáva skutočnosť, že pri vieroučných rozhovoroch s lefébvristami zastupuje Svätú stolicu aj generálny vikár Opus Dei Fernando Ocáriz. Od rozhovorov, ktoré sú zatiaľ neúspešné, k novej personálnej prelatúre je však ešte ďaleko.
Autor je vysokoškolský pedagóg, tvorí portál www.svetkrestanstva.sk.
S príchodom nového roka vznikol v USA Personálny ordinariát Katedry sv. Petra, do ktorého by malo prestúpiť 1 300 členov Episkopálnej cirkvi, patriacej do anglikánskeho spoločenstva, a približne 100 pastorov. Jeho správou poverili 58-ročného Jeffreya Steensona, bývalého episkopálneho biskupa, ktorého v roku 2008 vysvätili za katolíckeho kňaza.
.zachovávanie anglikánskych tradícií
Personálne ordinariáty sa z hľadiska cirkevného práva podobajú diecézam, nie sú však ohraničené geografickými hranicami, ale prechádzajú naprieč nimi. Americký personálny ordinariát by mal fungovať podľa rovnakých princípov ako v poradí prvý anglický ordinariát Našej Pani z Walsinghamu, ktorý vznikol pred rokom. Vznik takéhoto typu cirkevného celku, v rámci ktorého je možné uchovávať aj niektoré anglikánske tradície, umožnila apoštolská konštitúcia Anglicanorum coetibus, ktorú v novembri 2009 schválil pápež Benedikt XVI. V tomto roku sa očakáva vznik ďalších personálnych ordinariátov v Austrálii a Kanade.
Všetci anglikáni, ktorí prestúpia do katolíckej cirkvi, musia zložiť vyznanie viery a uznať primát pápeža. Ženatí biskupi, kňazi a seminaristi môžu byť následne vysvätení za katolíckych kňazov. Biskupmi sa však budú môcť stať len tí, ktorí nie sú ženatí a žijú v celibáte. Asi najzaujímavejším prípadom sa stal 44-ročný bývalý anglikánsky farár Ian Heyller, ktorý sa stal katolíckym kňazom s deviatimi deťmi. Apoštolská konštitúcia umožňuje aj obohatiť katolícku liturgiu o niektoré anglikánske prvky – liturgické zmeny však musia byť najprv schválené Svätou stolicou.
.canterburský arcibiskup: No problem
Základnou otázkou je, prečo sa Vatikán odhodlal na tento krok a ako to poznačilo vzťahy s anglikánmi. Podľa kardinála Williama Levadu, prefekta Kongregácie pre náuku viery, nejde o expanziu do výsostných vôd anglikánskej cirkvi, ale len o odpoveď na „početné žiadosti predložené Svätej stolici skupinami anglikánskych klerikov a veriacich z rôznych častí sveta, ktorí túžia vstúpiť do plného a viditeľného spoločenstva“. Prekvapujúce je, že postup Svätej stolice sa stretol s istým pochopením aj u canterburského arcibiskupa Rowana Williamsa, ktorý je duchovnou hlavou všetkých anglikánov. Nielenže nezrušil stretnutie s Benediktom XVI., ktoré bolo naplánované len niekoľko dní po vydaní apoštolskej konštitúcie, ale vyhlásil, že „to, čo sa dnes deje, nepredstavuje žiadny zlom vo vzťahoch našich spoločenstiev“. Veľkorysé slová od človeka, ktorému sa cirkev rozpadá pred vlastnými očami. Neskôr dokonca dodal, že „ak ordinariát pomôže ľuďom zhodnotiť anglikánske dedičstvo a kapitál, je požehnaním“.
Nadšené z tohto riešenia sú, pochopiteľne, aj anglikánske tradicionalistické združenia ako Traditional Anglican Communion alebo Forward in Faith, ktoré ku katolíckej cirkvi inklinujú už dlhší čas. Najhlasnejší kritik sa tak, paradoxne, ozval z katolíckeho priestoru. Svetoznámy kritik smerovania katolíckej cirkvi pod vedením Jána Pavla II. a Benedikta XVI. súčasnému pápežovi vyčíta, že sa usiluje o zbližovanie len s kresťanskými tradicionalistami, ako sú lefébvristi alebo členovia konzervatívneho krídla anglikánskej cirkvi a namiesto trpezlivého pokračovania v ekumenickom dialógu s anglikánmi sa rozhodol využiť ich vnútorné rozpory. Küng sa domnieva, že viaceré dokumenty o eucharistii, kňazstve či autorite cirkvi, podpísané v minulosti katolíckou aj anglikánskou stranou, boli dobrým základom pre pokračovanie dialógu rovného s rovným. „Hlad Ríma po moci rozdeľuje kresťanstvo a škodí samotnej katolíckej cirkvi. Je to tragédia,“ uzavrel svoj článok, ktorý ešte v októbri 2009 publikoval v denníkoch Guardian a La Repubblica.
.exodus sa nekoná
Pôvodné očakávania o prestupe tisícok veriacich a stoviek pastorov sa však nakoniec nenaplnili. Stephen Parkinson, generálny predstavený spomínaného anglikánskeho tradicionalistického združenia Forward in Faith, v roku 2009 predpokladal, že v Anglicku do katolíckej cirkvi prestúpi okolo tisíc anglikánskych pastorov. Po vzniku personálneho ordinariátu v roku 2011 však doň prešlo len päť biskupov, okolo 60 pastorov a tisíc veriacich. Nedošlo ani k očakávaným prestupom celých farností či dokonca diecéz. Vianočný prestup anglikánskej farnosti sv. Jána Krstiteľa v kanadskom Calgary bol skôr výnimkou.
Dôvody, prečo si to mnohí pastori a veriaci nakoniec rozmysleli, sú rozličné. Od presvedčenia, že vývoj v anglikánskej cirkvi je ešte možné zvrátiť až po neochotu nezhoršiť svoj životný štandard. Platy katolíckych duchovných v Anglicku sú napríklad výrazne nižšie ako v prípade ich anglikánskych kolegov. Navyše, ako priznal ordinár anglického personálneho ordinariátu Keith Newton, nový cirkevný celok je potrebné stavať na zelenej lúke, pričom kňazi a veriaci sú odkázaní len na veľkorysosť ich katolíckych a anglikánskych bratov.
.univerzálne riešenie?
Pri pohľade na vznikajúce personálne ordinariáty sa núka otázka, či podobným spôsobom nemožno vyhovieť aj záujemcom z iných kresťanských cirkví. V prvom rade, v iných kresťanských denomináciách sa zatiaľ neobjavili také veľké skupiny veriacich, ktoré by žiadali o prijatie do katolíckej cirkvi, ako v prípade anglikánskeho spoločenstva. Nesporne je to aj daň za jej čoraz hlbšie rozštiepenie na progresívne a konzervatívne krídlo. Zároveň si len ťažko možno predstaviť, že moskovský patriarcha alebo iný líder niektorej z ortodoxných cirkví by prijal takýto krok Vatikánu rovnako blahosklonne ako canterburský arcibiskup. Pravoslávie bolo a stále je nielen silnejšie prepletené s národnou identitou, ale aj citlivejšie na kroky západného patriarchu – pápeža smerom na východ.
Možno však očakávať, že podobný spôsob cirkevného usporiadania by Svätá stolica mohla zvoliť v prípade odštiepeneckého Kňazského bratstva sv. Pia X. – lefébvristov. Možnosť zriadenia tzv. personálnej prelatúry z dôvodu „vhodného rozdeľovania presbyterov alebo na uskutočnenie osobných pastoračných alebo misijných diel pre rozličné krajiny alebo rozličné sociálne skupiny“ je zakotvená priamo v Kódexe kánonického práva . Zatiaľ však bola využitá len raz – v roku 1982 v prípade Opus Dei. To, že úvahy Vatikánu sa uberajú práve týmto smerom, našepkáva skutočnosť, že pri vieroučných rozhovoroch s lefébvristami zastupuje Svätú stolicu aj generálny vikár Opus Dei Fernando Ocáriz. Od rozhovorov, ktoré sú zatiaľ neúspešné, k novej personálnej prelatúre je však ešte ďaleko.
Autor je vysokoškolský pedagóg, tvorí portál www.svetkrestanstva.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.