Európa Luboša Palatu

Nechcelo sa mi pokračovať v „študentskom štýle“ nášho zasnubovania a prípravy svadby, takže som hľadal nejaký vhodný moment. A dobre zapamätateľný. A tak som vybral polnoc 31. 1. roku 2011. Teraz ešte zostávalo miesto. V Prahe sa mi na Silvestra zostávať nechcelo, na nejaké vzdialenejšie výlety typu minuloročného Ríma tento rok vďaka nulovým prémiám nebolo, a tak som si povedal, čo napríklad Berlín? Lída mala na Berlín krásne spomienky z konca osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, keď tam chodievala, ako hovorí, „strašně kalit“, potom sa vydala a manžel jej, aj pre jej isté city voči Berlínčanovi menom Felix, všetky výlety do Berlína na dvadsať rokov zatrhol. Ale cnelo sa jej.
Mne sa za Berlínom cnelo tiež, hoci to nebolo ani poldruha roka od času, keď som tam bol naposledy, odhadom tak dvadsiaty, tridsiaty raz. Pretože Berlín je ako dorastajúce dievča, čo vám pred očami každý rok krásnie a je čoraz milšie. Navyše, keď sa podarilo Silvester v Berlíne spojiť s prespaním u mojej dávnej kamarátky Petry, ktorá to z tlačovej atašé v Prahe dotiahla na veľmi úspešnú diplomatku na nemeckom ministerstve zahraničia, bolo rozhodnuté. Petra navyše býva na nádhernom mieste, dlhom polostrove uprostred Sprévy, jednej z najkrajších častí východného Berlína, aké poznám, a len pár staníc S-Bahnom od centra.
Berlín je navyše od Česka, čo by kameňom dohodil. Nie tak blízko ako od západných poľských hraníc, odkiaľ je to takmer ako z Bratislavy do Viedne, čo si málokto uvedomuje, ale má to pre Poliakov aj pre Nemcov ešte nie celom docenený význam.
Žltým autobusom Student Agency to z Prahy stojí do Berlína päťstovku, teda dvadsať vašich eur, a trvá to niečo vyše štyroch hodín. Čo je káva, prelistovanie novín, jeden dlhší film a pár dielov sitcomu k tomu, všetko v cene.
Žltý autobus má jedinú nevýhodu, a to, že stojí na západe Berlína, niekoľko kilometrov od samého centra Berlína. Lenže úžasný berlínsky vynález menom S-Bahn túto miernu nevýhodu okamžite zmazáva. Pretože aj on, rovnako ako oveľa drahší vlak Euro City z Prahy, vás dovezie na berlínsku Hlavnú stanicu, jeden zo zázrakov, ktoré uprostred Berlína za tých posledných dvadsať rokov vznikli.
Berlín bol na prelome roka naozaj očarujúci, a pritom chvíľami až neuveriteľné lacný. Najesť sa v slušnej, veľmi slušnej reštaurácii sa dalo za pár eur, lístok na silvestrovský večierok vyšiel na desať eur, päť dní vstupov do múzeí a jazdenie MHD za euro dvadsaťpäť. Nikde som za celých päť dní nemal pocit, že nás chceli natiahnuť a okradnúť, všetci boli milí, dokonca aj čašník v reštaurácii, kde sme si na jedenie dali na Nový rok len polievku a malé pivo. Na mnohých miestach okolo Berlínskeho múru a nielen tam vyrástlo zase veľa nových, zaujímavých domov, o niečo sa zase zlepšila mestská doprava a najmä Berlínčanov neopustil optimizmus a dobrá nálada.
Zatiaľ čo u nás v Česku a myslím, že aj u vás na Slovensku, sa všetci sťažujú na krízu a vidia budúcnosť veľmi bledo, Nemci majú pocit, že to zvládnu. Napokon, ten minulý rok pre nich vôbec nebol zlý a trojpercentný rast je pre takú vyspelú ekonomiku, akou je tá nemecká, skvelou správou. Aj ľudí bez práce je v Nemecku výrazne menej, a to aj v Berlíne, preslávenom ako metropola s najväčšou nezamestnanosťou prinajmenšom v Európe.
Prstienok som o polnoci pred Brandenburskou bránou navliekol svojej, teraz už oficiálnej snúbenici a ona takmer dojatá povedala áno, takže hlavný cieľ cesty bol úplne splnený. Ale ten zvláštny optimizmus i pocit, že sa svet, prinajmenšom ten berlínsky, stále vyvíja k lepšiemu, bol taký novoročný bonus. Bonus, ktorý, obávam sa, v krajinách ako Česko či Slovensko budem ešte potrebovať. Takže ho trochu odovzdávam aj vám. Nemci veria, že bude dobre, Skúsme tomu veriť, aspoň trochu, aj my.