Veľmi zjednodušujúco: šesťdesiate roky boli dobrým desaťročím preto, lebo to predchádzajúce – päťdesiate roky – bolo politicky, spoločenský, kultúrne a ľudsky zlé. Veľmi zlé. Tyranské, kruté, vraždiace.
Ale – a to je ešte dôležitejšie – šesťdesiate roky sa mýticky dobrými a zlatými stali až dodatočne: na pozadí tupých a bezobsažných sedemdesiatych a osemdesiatych rokov reálneho socializmu, normalizácie, neostalinizmu, brežnevizmu, husákizmu...
Neviem sa na šesťdesiate roky dívať inak než optikou osobnej skúsenosti. Aké boli pre chlapca, ktorý maturoval v roku 1964 v Košiciach na priemyslovke a tak veľmi túžil byť básnikom a venovať sa literatúre, že sa zubami-nechtami dral do Bratislavy na filozofickú fakultu študovať slovenčinu? Pekné. Asi preto, že sa mu splnila tá túžba.
Šesťdesiate roky svojou umeleckou mentalitou v mnohom nadväzovali na umelecké avantgardy z prvej tretiny dvadsiateho storočia. V slovenskej literatúre sa to prejavovalo hojným vznikom umeleckých i literárnych skupín s určitým (aspoň na papieri sformulovaným) programom. Ten čas bol pre mňa veľmi produktívny, keďže som ako začínajúci básnik a literárny kritik vnímal kultúrne činy i atmosféru, v ktorej vznikali, v relatívne slobodnejšom prostredí, než to bolo predtým i potom. Dostal som v tom čase, myslím si, dobrú školu vkusu a rozlišovania hodnôt. Za to vďačím najmä tomu, že som ako devätnásťročný „holub“ mohol v roku 1965 začínať svoju literárnu „kariéru“ ako redakčný asistent (vtedy sa tomu hovorilo brigádnik) v redakcii Slovenských pohľadov, ktoré boli (za dlhodobej neprítomnosti ich šéfredaktora Milana Ferka, ktorý – to sú tie paradoxy! – robil v tom čase Slováka v pražskom ústredí Zväzu československých spisovateľov) skvelou (nielen) literárnou revue. Už len sedieť v kútiku redakcie a počúvať rozhovory ľudí, ktorí udávali tón v slovenskej literatúre, bolo mojou druhou univerzitou, ak nie priam prvou. Odtiaľ som v roku 1967 prišiel do Mladej tvorby, kam som prirodzene inklinoval a kde som bol spolu s celou redakciou „zrušený“. Bolo to v novembri 1970 – symbolická bodka za (mojimi) šesťdesiatymi rokmi.
Šesťdesiate roky mi dali čosi veľmi dôležité pre budúcnosť – pocit, že to, čo prišlo po nich, bola strata, redukcia, okliešťovanie. S týmto pocitom deficitu žila moja generácia celé sedemdesiate a osemdesiate roky, a to nás – niekoho hneď od začiatku normalizácie, iného postupne (a niekoho aj vôbec nie) – vedome či aspoň intuitívne nútilo pracovať pre zmenu pomerov v Novembri 1989.
Mimochodom, čo tak začať (a poctivo!) spomínať na sedemdesiate roky?
.ján Štrasser
Ale – a to je ešte dôležitejšie – šesťdesiate roky sa mýticky dobrými a zlatými stali až dodatočne: na pozadí tupých a bezobsažných sedemdesiatych a osemdesiatych rokov reálneho socializmu, normalizácie, neostalinizmu, brežnevizmu, husákizmu...
Neviem sa na šesťdesiate roky dívať inak než optikou osobnej skúsenosti. Aké boli pre chlapca, ktorý maturoval v roku 1964 v Košiciach na priemyslovke a tak veľmi túžil byť básnikom a venovať sa literatúre, že sa zubami-nechtami dral do Bratislavy na filozofickú fakultu študovať slovenčinu? Pekné. Asi preto, že sa mu splnila tá túžba.
Šesťdesiate roky svojou umeleckou mentalitou v mnohom nadväzovali na umelecké avantgardy z prvej tretiny dvadsiateho storočia. V slovenskej literatúre sa to prejavovalo hojným vznikom umeleckých i literárnych skupín s určitým (aspoň na papieri sformulovaným) programom. Ten čas bol pre mňa veľmi produktívny, keďže som ako začínajúci básnik a literárny kritik vnímal kultúrne činy i atmosféru, v ktorej vznikali, v relatívne slobodnejšom prostredí, než to bolo predtým i potom. Dostal som v tom čase, myslím si, dobrú školu vkusu a rozlišovania hodnôt. Za to vďačím najmä tomu, že som ako devätnásťročný „holub“ mohol v roku 1965 začínať svoju literárnu „kariéru“ ako redakčný asistent (vtedy sa tomu hovorilo brigádnik) v redakcii Slovenských pohľadov, ktoré boli (za dlhodobej neprítomnosti ich šéfredaktora Milana Ferka, ktorý – to sú tie paradoxy! – robil v tom čase Slováka v pražskom ústredí Zväzu československých spisovateľov) skvelou (nielen) literárnou revue. Už len sedieť v kútiku redakcie a počúvať rozhovory ľudí, ktorí udávali tón v slovenskej literatúre, bolo mojou druhou univerzitou, ak nie priam prvou. Odtiaľ som v roku 1967 prišiel do Mladej tvorby, kam som prirodzene inklinoval a kde som bol spolu s celou redakciou „zrušený“. Bolo to v novembri 1970 – symbolická bodka za (mojimi) šesťdesiatymi rokmi.
Šesťdesiate roky mi dali čosi veľmi dôležité pre budúcnosť – pocit, že to, čo prišlo po nich, bola strata, redukcia, okliešťovanie. S týmto pocitom deficitu žila moja generácia celé sedemdesiate a osemdesiate roky, a to nás – niekoho hneď od začiatku normalizácie, iného postupne (a niekoho aj vôbec nie) – vedome či aspoň intuitívne nútilo pracovať pre zmenu pomerov v Novembri 1989.
Mimochodom, čo tak začať (a poctivo!) spomínať na sedemdesiate roky?
.ján Štrasser
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.