Sledovať súčasný vývoj v eurozóne je skoro ako pozerať sa na spomalený záznam automobilovej nehody. Človek chápe, že sa katastrofe zabrániť nedá, no i tak sleduje spomalený pohyb so zatajeným dychom.
.likvidacionizmus?
Všetky doterajšie pokusy o riešenie dlhovej krízy v eurozóne zlyhali. Záchranný balík pre Grécko, dočasný a trvalý euroval či reči o rozpočtových pravidlách a fiškálnej únii sú len kamuflážou toho, že v Európe nie je nikto, kto by bol na seba ochotný prevziať náklady reštrukturalizácie dlhu európskej periférie.
Bezradnosť európskych lídrov však nie je prekvapivá. Eurozóna bola intelektuálnym projektom európskych utopistov, a tento projekt tvrdo narazil na ekonomickú realitu. Spamätanie sa z toho nárazu nejaký čas potrvá. Prekvapivejšie než ich bezradnosť je však to, že i mnohí ekonómovia, ktorí správne predpovedali súčasné problémy, nie sú schopní prísť s presvedčivými riešeniami – a to aj napriek tomu, že veľmi dobre chápu, prečo súčasné pokusy zachraňovať euro zlyhávajú. Pre mnohých je jediným riešením nechať ekonomiku prečistiť od neživotaschopných podnikov či bánk, a to aj za cenu hospodárskej recesie. Nahrávajú tak svojim kritikom, pre ktorých je ľahké ich vykresliť ako bezcitných libertariánskych apologétov „likvidacionizmu“.
.nebuďme posadnutí infláciou
Lenže v realite kolaps Grécka či Talianska nepostihne len tých, ktorí týmto krajinám nezodpovedne požičiavali, ale aj mnohých nevinných okolostojacich. Z toho dôvodu sa mi nezdá riešenie, ktoré presadzujú niektorí protrhoví ekonómovia – teda nechať to všetko vyhniť – veľmi príťažlivé.
V reálnom svete kolaps bankového sektora vyvolá recesiu a nezamestnanosť i v sektoroch, ktoré so zlým požičiavaním nemali nič spoločné. Bankový kolaps, ktorý môže byť vyvolaný krachom vlád, totiž povedie k zmenšeniu peňažnej zásoby, a teda nominálnyh výdajov v ekonomike. Problémom je, že mnoho obchodných plánov a kontraktov je založených na istom predpoklade vývoja nominálnych výdajov (a teda príjmov). Vo všeobecnosti, schopnosť firiem či jednotlivcov splácať úvery je priamo závislá od ich nominálneho príjmu. Ak neočakávane padajú nominálne výdaje (a teda aj príjmy) v ekonomike, mnoho inak produktívnych a ziskových firiem a podnikateľských plánov je životnom ohrození.
Nominálny príjem je však veličinou, ktorú môže ovplyniť menová politika. Zmierniť dopad nominálneho šoku, ktorý môže prísť s bankrotmi krajín a následne s kolapsom veľkých bánk tak môže Európska centrálna banka, pokiaľ sa vzdá svojej terajšej posadnutosti cenovou infláciou.
.hayekova lekcia
V tomto bode som už možno stratil veľa zo svojich protrhových priateľov, zvlášť tých, ktorí inflačné peniaze považujú za odsúdeniahodné zlo. Je však hodné pripomenúť, že ekonomické problémy vyvolané peňažnými kontrakciami vedúcimi k prepadom v nominálnom príjme, veľmi dobre chápal už Friedrich Hayek. V kontraste s mnohými dnešnými „rakúskymi“ ekonómami Hayek počas Veľkej depresie presadzoval stabilizáciu „celkového toku peňazí“, inými slovami nominálnych výdajov v ekonomike. Podobne Milton Friedman, ktorého možno len ťažko podozrievať z ľavičiarstva či neznalosti monetárnej ekonómie, dôkladne vysvetlil, prečo Veľká depresia bola veľkou práve v dôsledku kontrakcie peňažnej zásoby.
Súčasná situácia skrýva príležitosť pre protrhové sily. Koniec koncov, liberálni ekonómovia veľmi dlho predpovedali, že experiment s eurom sa skončí zle a veľmi dobre chápu, prečo európskej ekonomike nepomôžu bailouty či fiškálna centralizácia. Okrem kritiky však musíme prísť aj s triezvou a presvedčivou preskripciou pre politikov a centrálnych bankárov.
Táto preskripcia nemôže byť založená na menových teóriach 19. storočia, najmä ak naša vlastná protrhová intelektuálna tradícia ponúka riešenia lepšie. V situácii, keď peňažné agregáty kolabujú a európske ekonomiky sa prepadajú do recesie, nám nepomôže mantra o tvrdých peniazoch. Pomôže nám však stabilizácia nominálnych výdajov (čiže nominálneho HDP), tak ako ju v 30. rokoch navrhoval Hayek, a tak, ako ju v súčasnej dobe presadzuje libertariánsky ekonóm Scott Sumner.
Stabilizácia nominálneho príjmu namiesto cieľovania inflácie teda nie je ľavicový výmysel – a to napriek tomu, že ideu podporujú okrem iných aj Paul Krugman či Christina Romer. Nie je ani kvantitatívnym uvoľňovaním, ktoré je pre mnohých synonymom bohapustého tlačenia peňazí. Aby sa zachoval bankový systém v chode, nemusí byť nevyhnutné agresívne zvyšovať peňažnú zásobu – penalizáciou nadbytočných rezerv je možné vytvoriť motivácie pre banky, aby boli ochotné požičiavať súkromnému sektoru.
Situácia, ktorá Európe a svetu hrozí, nie je nepodobná tej, ktorá vypukla po páde rakúskej banky Creditanstalt v roku 1931. A podobne ako v 30. rokoch, môžu byť svetová ekonomika a budúcnosť slobodnej spoločnosti čoskoro v ohrození. Pri jej obrane budú protrhoví ekonómovia hrať významnú úlohu – ak sa však nestanú svojou vlastnou karikatúrou.
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
.likvidacionizmus?
Všetky doterajšie pokusy o riešenie dlhovej krízy v eurozóne zlyhali. Záchranný balík pre Grécko, dočasný a trvalý euroval či reči o rozpočtových pravidlách a fiškálnej únii sú len kamuflážou toho, že v Európe nie je nikto, kto by bol na seba ochotný prevziať náklady reštrukturalizácie dlhu európskej periférie.
Bezradnosť európskych lídrov však nie je prekvapivá. Eurozóna bola intelektuálnym projektom európskych utopistov, a tento projekt tvrdo narazil na ekonomickú realitu. Spamätanie sa z toho nárazu nejaký čas potrvá. Prekvapivejšie než ich bezradnosť je však to, že i mnohí ekonómovia, ktorí správne predpovedali súčasné problémy, nie sú schopní prísť s presvedčivými riešeniami – a to aj napriek tomu, že veľmi dobre chápu, prečo súčasné pokusy zachraňovať euro zlyhávajú. Pre mnohých je jediným riešením nechať ekonomiku prečistiť od neživotaschopných podnikov či bánk, a to aj za cenu hospodárskej recesie. Nahrávajú tak svojim kritikom, pre ktorých je ľahké ich vykresliť ako bezcitných libertariánskych apologétov „likvidacionizmu“.
.nebuďme posadnutí infláciou
Lenže v realite kolaps Grécka či Talianska nepostihne len tých, ktorí týmto krajinám nezodpovedne požičiavali, ale aj mnohých nevinných okolostojacich. Z toho dôvodu sa mi nezdá riešenie, ktoré presadzujú niektorí protrhoví ekonómovia – teda nechať to všetko vyhniť – veľmi príťažlivé.
V reálnom svete kolaps bankového sektora vyvolá recesiu a nezamestnanosť i v sektoroch, ktoré so zlým požičiavaním nemali nič spoločné. Bankový kolaps, ktorý môže byť vyvolaný krachom vlád, totiž povedie k zmenšeniu peňažnej zásoby, a teda nominálnyh výdajov v ekonomike. Problémom je, že mnoho obchodných plánov a kontraktov je založených na istom predpoklade vývoja nominálnych výdajov (a teda príjmov). Vo všeobecnosti, schopnosť firiem či jednotlivcov splácať úvery je priamo závislá od ich nominálneho príjmu. Ak neočakávane padajú nominálne výdaje (a teda aj príjmy) v ekonomike, mnoho inak produktívnych a ziskových firiem a podnikateľských plánov je životnom ohrození.
Nominálny príjem je však veličinou, ktorú môže ovplyniť menová politika. Zmierniť dopad nominálneho šoku, ktorý môže prísť s bankrotmi krajín a následne s kolapsom veľkých bánk tak môže Európska centrálna banka, pokiaľ sa vzdá svojej terajšej posadnutosti cenovou infláciou.
.hayekova lekcia
V tomto bode som už možno stratil veľa zo svojich protrhových priateľov, zvlášť tých, ktorí inflačné peniaze považujú za odsúdeniahodné zlo. Je však hodné pripomenúť, že ekonomické problémy vyvolané peňažnými kontrakciami vedúcimi k prepadom v nominálnom príjme, veľmi dobre chápal už Friedrich Hayek. V kontraste s mnohými dnešnými „rakúskymi“ ekonómami Hayek počas Veľkej depresie presadzoval stabilizáciu „celkového toku peňazí“, inými slovami nominálnych výdajov v ekonomike. Podobne Milton Friedman, ktorého možno len ťažko podozrievať z ľavičiarstva či neznalosti monetárnej ekonómie, dôkladne vysvetlil, prečo Veľká depresia bola veľkou práve v dôsledku kontrakcie peňažnej zásoby.
Súčasná situácia skrýva príležitosť pre protrhové sily. Koniec koncov, liberálni ekonómovia veľmi dlho predpovedali, že experiment s eurom sa skončí zle a veľmi dobre chápu, prečo európskej ekonomike nepomôžu bailouty či fiškálna centralizácia. Okrem kritiky však musíme prísť aj s triezvou a presvedčivou preskripciou pre politikov a centrálnych bankárov.
Táto preskripcia nemôže byť založená na menových teóriach 19. storočia, najmä ak naša vlastná protrhová intelektuálna tradícia ponúka riešenia lepšie. V situácii, keď peňažné agregáty kolabujú a európske ekonomiky sa prepadajú do recesie, nám nepomôže mantra o tvrdých peniazoch. Pomôže nám však stabilizácia nominálnych výdajov (čiže nominálneho HDP), tak ako ju v 30. rokoch navrhoval Hayek, a tak, ako ju v súčasnej dobe presadzuje libertariánsky ekonóm Scott Sumner.
Stabilizácia nominálneho príjmu namiesto cieľovania inflácie teda nie je ľavicový výmysel – a to napriek tomu, že ideu podporujú okrem iných aj Paul Krugman či Christina Romer. Nie je ani kvantitatívnym uvoľňovaním, ktoré je pre mnohých synonymom bohapustého tlačenia peňazí. Aby sa zachoval bankový systém v chode, nemusí byť nevyhnutné agresívne zvyšovať peňažnú zásobu – penalizáciou nadbytočných rezerv je možné vytvoriť motivácie pre banky, aby boli ochotné požičiavať súkromnému sektoru.
Situácia, ktorá Európe a svetu hrozí, nie je nepodobná tej, ktorá vypukla po páde rakúskej banky Creditanstalt v roku 1931. A podobne ako v 30. rokoch, môžu byť svetová ekonomika a budúcnosť slobodnej spoločnosti čoskoro v ohrození. Pri jej obrane budú protrhoví ekonómovia hrať významnú úlohu – ak sa však nestanú svojou vlastnou karikatúrou.
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.