Zemetrasenie, ktoré by podstate Gorily a rozsahu, v akom sa jej uverilo, zodpovedalo, vyzerá inak. Nič, od „štyridsiatok“ Smeru cez prepad SDKÚ až po Slotov zápas o holý život nevybočuje z rámca očakávaní. Dokonca ani vzostup Matovičovej listiny, ba ani atak 99-percentných v koalícii s komerčnými televíziami.
Rozdiel medzi záchvevom a otrasom naznačuje obmedzené účinky prípadných ďalších odhalení. Museli by byť skutočne šokujúce, „s dymiacou hlavňou v ruke“, aby vniesli do kampane divokú rotáciu. Očakávaniami, že počet kresiel pre Smer bude niekde medzi 75 (MVK) a 81 (Focus), nezamáva ani priamy dôkaz, že Fico sa na Vazovovej naozaj stretol s Haščákom. Všetci voliči, ktorí o Gorile počuli, už predsa zaznamenali, že odmieta odpovedať na priamu otázku. To sa de facto rovná priznaniu, ktoré je už zachytené v januárovom výsledku...
Faktor, ktorý MVK ani Focus nedokážu presne predvídať, je účasť. K zhode, že bude historicky najnižšia, sa patrí dopovedať, že v intervale od 55 percent po 40 je možné všetko. To zakladá možnosť významných odchýlok od terajších cifier. Závisí od toho, či preváži uspokojenie voličov Smeru (nič sa nemôže stať), alebo znechutenie, rozčarovanie, zhnusenie voličov exkoalície.
O tom, že Fico si kľúčový význam mobilizácie uvedomuje, svedčí frekvencia, akou neustále točí odkaz, že „zlepenec“ sa opäť chystá na obchvat Smeru. Jeho problém je však hlbší. Percentuálne vysoko dominuje, ale zo strán, ktoré sú v hre, má Smer z predchádzajúcich volieb ďaleko najhorší pomer predvolebných preferencií a reality v urnách. Trikrát významne slabší výsledok (2002, 2006, 2010) než boli prognózy nielenže stavia do nevážnej polohy reči o ústavnej väčšine Smeru, ale pod veľký otáznik aj dosiahnutie obyčajnej väčšiny.
To najposlednejšie, čo z toho vyplýva pre strany exkoalície, je však uspokojenie. Ich neschopnosť aspoň sa pokúsiť o jasné posolstvo, že podozrenia voči celej politickej triede sú neopodstatnené a prepálené, je do očí bijúce. Dá sa čitať iba tak, že sú zajatcami vlastnej minulosti. Ešte pred voľbami 2010 SDKÚ hýrila nápadmi do boja proti korupcii. Teraz už aj na dekórum rezignovali a Žitňanská na bilbordoch väčšmi než na spravodlivosť upozorňuje na skutočnosť, že strana sa hanbí za dvoch hlavných lídrov.
Z tohto obrazu vyčnieva Daniel Lipšic, ktorý v role pohoniča a glosátora vyšetrovania hrá vysokú hru o vlastnú politickú budúcnosť. Zvyšok vedenia KDH to zjavne ruší a znepokojuje. A preto treba brať s rezervou i Lipšicov zásadný výrok o jednotnom názore v KDH, že dvojkoalícia so Smerom je vylúčená. Pokiaľ by však do vetra nehovoril, tak dnešné preferencie sú správou, že 10. marca pôjde o to, či o zložení svojej druhej vlády rozhodne Robert Fico podľa ľubovôle, alebo mu do toho bude ktosi hovoriť.
Rozdiel medzi záchvevom a otrasom naznačuje obmedzené účinky prípadných ďalších odhalení. Museli by byť skutočne šokujúce, „s dymiacou hlavňou v ruke“, aby vniesli do kampane divokú rotáciu. Očakávaniami, že počet kresiel pre Smer bude niekde medzi 75 (MVK) a 81 (Focus), nezamáva ani priamy dôkaz, že Fico sa na Vazovovej naozaj stretol s Haščákom. Všetci voliči, ktorí o Gorile počuli, už predsa zaznamenali, že odmieta odpovedať na priamu otázku. To sa de facto rovná priznaniu, ktoré je už zachytené v januárovom výsledku...
Faktor, ktorý MVK ani Focus nedokážu presne predvídať, je účasť. K zhode, že bude historicky najnižšia, sa patrí dopovedať, že v intervale od 55 percent po 40 je možné všetko. To zakladá možnosť významných odchýlok od terajších cifier. Závisí od toho, či preváži uspokojenie voličov Smeru (nič sa nemôže stať), alebo znechutenie, rozčarovanie, zhnusenie voličov exkoalície.
O tom, že Fico si kľúčový význam mobilizácie uvedomuje, svedčí frekvencia, akou neustále točí odkaz, že „zlepenec“ sa opäť chystá na obchvat Smeru. Jeho problém je však hlbší. Percentuálne vysoko dominuje, ale zo strán, ktoré sú v hre, má Smer z predchádzajúcich volieb ďaleko najhorší pomer predvolebných preferencií a reality v urnách. Trikrát významne slabší výsledok (2002, 2006, 2010) než boli prognózy nielenže stavia do nevážnej polohy reči o ústavnej väčšine Smeru, ale pod veľký otáznik aj dosiahnutie obyčajnej väčšiny.
To najposlednejšie, čo z toho vyplýva pre strany exkoalície, je však uspokojenie. Ich neschopnosť aspoň sa pokúsiť o jasné posolstvo, že podozrenia voči celej politickej triede sú neopodstatnené a prepálené, je do očí bijúce. Dá sa čitať iba tak, že sú zajatcami vlastnej minulosti. Ešte pred voľbami 2010 SDKÚ hýrila nápadmi do boja proti korupcii. Teraz už aj na dekórum rezignovali a Žitňanská na bilbordoch väčšmi než na spravodlivosť upozorňuje na skutočnosť, že strana sa hanbí za dvoch hlavných lídrov.
Z tohto obrazu vyčnieva Daniel Lipšic, ktorý v role pohoniča a glosátora vyšetrovania hrá vysokú hru o vlastnú politickú budúcnosť. Zvyšok vedenia KDH to zjavne ruší a znepokojuje. A preto treba brať s rezervou i Lipšicov zásadný výrok o jednotnom názore v KDH, že dvojkoalícia so Smerom je vylúčená. Pokiaľ by však do vetra nehovoril, tak dnešné preferencie sú správou, že 10. marca pôjde o to, či o zložení svojej druhej vlády rozhodne Robert Fico podľa ľubovôle, alebo mu do toho bude ktosi hovoriť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.