Kancelárka moci

.ale kto je vlastne táto chladná a tajomná žena, ktorá väčšinu svojho doterajšieho života prežila v komunistickej NDR?

.prvá žena
Len málokto si to vedel predstaviť. Nepatrila medzi výrazných ministrov a časť novinárov ju posmešne prezývala  „Kohlovo dievča“. Vôbec nedbala na zovňajšok, make-up bol pre ňu dlho cudzím slovom, na samom začiatku chodila v sandáloch typických pre človeka z Ostbloku, takzvaných kristuskách, takže západonemecké módne rubriky mali postarané o zábavu. Lenže tichá voda brehy myje. A táto tichá voda sa zrazu zmenila na cunami: ku dnu pustila Helmuta Kohla, svojho politického stvoriteľa, a neskôr aj jeho korunného princa Wolfganga Schäubleho.
Na jar 2000 sa vtedy 45-ročná Angela Merkelová stala líderkou CDU, ako vôbec prvá žena. A o vyše päť rokov sa stala prvou nemeckou kancelárkou, tiež ako prvá žena. Nemci však dodnes majú pocit, že ju vlastne nepoznajú. Neprejavuje emócie, hovorí technickou, precízne formulovanou nemčinou, jej predvolebné kampane zívajú nudou a nemá žiadny fanklub, ktorý by sa pre ňu vedel nadchnúť. Pôsobí ako dobre naolejovaný stroj, ktorý sa nedá ničím vyrušiť, pretože si len robí svoju prácu. V Taliansku by s týmto politickým štýlom pohorela. V Nemecku je už siedmy rok kancelárkou.

.z Hamburgu do NDR
Kým to bolo možné, masy volili nohami. Až do postavenia Berlínskeho múru v roku 1961 opustilo východné Nemecko vyše 2 milióny obyvateľov. Ale Horst Kasner sa v tejto jednosmerke vybral opačným smerom. Pôvodom bol Berlínčan a hoci jeho manželka Herlind by ostala najradšej v Hamburgu, návrh svojho biskupa neodmietol. Evanjelický farár sa tak v lete roku 1954 presídlil späť do omnoho nešťastnejšej časti rozdeleného Nemecka. Len krátko predtým sa mu v Hamburgu narodila Angela, prvé dieťa. Keď sa mladá rodina usadila v mestečku Templin, v NDR už vrcholila násilná ateizácia spoločnosti. Cirkev bola nepriateľskou organizáciou, ale keďže ju nebolo možné zakázať, režim si ju aspoň podmaňoval. Zlom však prišiel so stavbou múru, ktorý v psychológii východných Nemcov zahrabal všetky nádeje. Na rýchly útek aj na zjednotenie. Herlind Kasnerová, západná Nemka, ktorá vo svojej, už nedostupnej vlasti zanechala celú rodinu, odvtedy často plakala. Bola učiteľkou angličtiny a latinčiny, no ako manželka farára nemohla učiť na žiadnej škole. Vymyslela si tak aspoň predmet „ekumenická angličtina“, ktorý potom učila teológov v rôznych cirkevných zariadeniach.
Farár Kasner sa však v ateistickom režime nechcel stiahnuť do ulity. Zrejme odjakživa mal ľavicové presvedčenie, nepáčil sa mu západný kapitalizmus, ale nemal ilúzie ani o NDR. V psychologicky nových pomeroch, ktoré priniesol múr, sa však rozhodol pre kariéru – a teda pre morálne kompromisy. „Červený Kasner“, ako mu vtedy hovorili, viedol významné pastoračné kolégium, mal teda na starosti teologický dorast. Neskôr sa stal členom jednej cirkevnej organizácie, ktorá pôsobila v cirkvi ako predĺžená ruka komunistickej SED. Prorežimoví evanjelici sa usilovali nájsť prieniky medzi kresťanstvom a marxizmom, sám Kasner bol prívržencom latinskoamerickej teológie oslobodenia. Aktívne sa podieľal aj na politike NDR, ktorá odčlenila východonemeckých evanjelikov od celonemeckého vedenia cirkvi.
Je možné, že krátko spolupracoval aj s tajnou službou Stasi, ktorá východné Nemecko doslova obmotala temnými sieťami a nakazila ho všadeprítomným strachom – v 70. rokoch mala 200-tisíc spolupracovníkov, niekoľkonásobne viac než československá ŠTB.

.vzorná žiačka
Angela Kasnerová však napriek otcovým kompromisom vyrastala v myšlienkovo podnetnom prostredí. Kasner mohol kupovať knihy zo západu a rád sa pýšil bohatou knižnicou. Sčítaného Kasnera s výraznou charizmou vyhľadávali aj protikomunisticky naladení intelektuáli. S Kasnerom vraj bola otvorená diskusia, v ktorej sa rozoberali všetky filozofické nuansy. Nemal problém vypočuť si kritiku na NDR, i keď sám ju nijako nerozvíjal.
Pre Kasnera bolo veľmi dôležité, aby jeho deti netrpeli a mohli kráčať za kariérou. Hoci to bolo na pastora nezvyčajné, svoje tri deti prihlásil na Jugendweihe, ktorú komunisti zaviedli ako alternatívu k evanjelickej konfirmácii – išlo o rituál, vrcholiaci prísahou mladých na vernosť socializmu. Angela sa stala tiež členkou pionierov a FDJ, mládežníckej organizácie SED, kde bola neskôr aj funkcionárkou. Mnohé rodiny evanjelických farárov, ktoré takéto aranžovanie detí s režimom zakazovali, to Kasnerovi nevedeli odpustiť. On si však zrejme nerobil veľké výčitky, pred očami mal blaho svojich talentovaných detí. Najstaršia Angela chodila na výberovú strednú školu v Templine, ktorú SED pokladala za liaheň budúcich socialistických kádrov. A Angela bola naozaj výbornou žiačkou. V kolektíve bola síce skôr sivou myškou, ale vynikala takmer v každom predmete. Keďže bola príjemná osoba, ochotná aj pomôcť, keď treba (napríklad pomáhala slabším spolužiakom pri písomkách), nepatrila medzi neobľúbených bifľošov. Matematika a ruština jej išli tak dobre, že sa zúčastňovala na národných kolách olympiády a vďaka olympiáde, ktorá bola vyhlásená na 100. výročie narodenia V. I. Lenina, sa dostala aj do Moskvy – tu si kúpila svoju prvú platňu Beatles.
Bavila ju politika, ale jej srdce nebilo pre moskovských či berlínskych súdruhov. Ako 15-ročná vedela naspamäť mená všetkých západonemeckých ministrov a obdivovala intelektuálneho kancelára Helmuta Schmidta.
Jej rodičia nemali veľa peňazí nazvyš, a tak vďačne prijímali balíky od západných príbuzných. Angela teda nosila džínsy, čo jej nejedna kamarátka závidela.  

.v tieni otca
Podľa Gerda Langgutha, autora 500-stranovej biografie Angely Merkelovej, ktorý najhlbšie preskúmal jej 35 rokov života v NDR, je kľúčom k Merkelovej vnútornému svetu práve jej komplikovaný vzťah s otcom.
Politička Merkelová pri rozhovoroch s novinármi spomína vždy iba svoju matku, ktorú opisuje ako uvoľnenú, otvorenú a radostnú ženu. O otcovi, ktorý zomrel minulý rok, hovorí vždy s rešpektom, ale stroho. Langguth je pritom presvedčený, že Kasner ako otec s obrovskou autoritou a vysokými nárokmi na svoje deti mal na Angelu zásadný vplyv. Dcéra sa časom od svojho domáceho prostredia vnútorne emancipovala. Ale súčasne nevedela prekročiť otcov tieň, ktorý sa rozprestrel nad jej životom. Zrejme spolu s matkou cítili, že presťahovanie z Hamburgu do NDR bolo osudovým omylom, ktorý predurčil ich životy. Aj Angela sa na vysokej škole v Lipsku, a neskôr na Akadémii vied v Berlíne rozhodla pre typ kompromisov, ktoré spolu s ňou so špicľovským systémom uzavreli milióny východných Nemcov. Na jednej strane odmietla ponuku Stasi na spoluprácu, nechcela však nijaký konflikt s režimom. Keď prišla do Berlína, začala sa angažovať vo vedení mládežníckej FDJ, kde pôsobila ako kultúrna referentka. Sama neskôr vysvetľovala, že cez FDJ hľadala zázemie priateľov, pretože sa v cudzom meste cítila osamelo. Keď jeden z jej veľmi dobrých priateľov emigroval, zakázala mu, aby jej posielal listy. Nechcela upadnúť do podozrenia, že sa stýka s protištátnymi živlami.
Až do pádu socializmu viedla skôr sivý „endeerácky“ život vedkyne fyzičky v inštitúcii, ktorá bola pod silnou kontrolou SED. Do práce prichádzala každé ráno o 7.15 a odrobila si tu svoje približne za 1 000 východonemeckých mariek mesačne. Merkelová síce mala šťastie na medzinárodne uznávaných kolegov, ale všetci trpeli tým, že pre čoraz zaostalejšie technické vybavenie mohli len ťažko konkurovať svetu.

.dve manželstvá
Jej osobný život sa nezačal šťastne. Ešte na vysokej škole sa vydala za Ulricha Merkela, no po vyše troch rokoch si nečakane zbalila veci a opustila ho. O dlhé roky neskôr, ako vrcholná politička zjednoteného Nemecka, novinárom vysvetľovala, že NDR motivovala mladých ľudí na rýchle a neuvážené sobáše, aby sa tak dostali k bytu. Exmanžel Merkel sa následne ohradil, že on si bral Angelu po zrelej úvahe. Merkelová sa vydala ešte raz, ako ministerka na konci Kohlovej éry, za významného kvantového chemika Joachima Sauera, s ktorým dlhodobo žila. Politici CDU jej dohovárali, aby si ho konečne zobrala, lebo tak nadivoko to vraj nepôsobí dobre. Zobrali sa napokon na úrade, s vylúčením verejnosti, bez rodičov.
Merkelovej vlastný život takisto prispieva k jej imidžu chladnej, necitovej, na kariéru zameranej ženy. Keď sa raz novinári dozvedeli, že Angela každé ráno pripravuje svojmu Joachimovi raňajky, chvíľu sa zdráhali tomu uveriť.   

.s Kohlom nahor
Ktovie, čo by Merkelová dokázala vo svete fyziky. Už krátko po páde Berlínskeho múru cítila, že ju láka politika. Vstúpila do občianskeho hnutia Demokratischer Aufbruch (DA), najskôr bola usilovnou aktivistkou v pozadí, časom sa dostala do predsedníctva. Po prvých demokratických voľbách na jar 1990 vznikla nová vláda na čele s premiérom Lotharom de Maizièrom (CDU) – a Angela Merkelová sa vďaka DA stala jeho zastupujúcou hovorkyňou. Novinári sa síce pochechtávali na jej oblečení a na jej vizáži ležérnej študentky, ale jej vecnú komunikáciu si pochvaľovali. Merkelová bola pri dejinných udalostiach, premiéra sprevádzala na rokovaniach so svetovými lídrami o zjednotení Nemecka. Jej okolie ju považovalo skôr za ľavicovo orientovanú, ale vietor ju zavial do konzervatívnej CDU. Angela Merkelová sa po zlúčení DA s CDU ocitla ako delegátka na októbrovom zjednocovacom sneme strany Helmuta Kohla a chopila sa šance. Vyhľadala 193-centimetrového kancelára zjednotiteľa, s ktorým zotrvala v dlhšom rozhovore.
Kohl vtedy zažíval svoje zlaté časy. Krátko na to opäť zvíťazil vo voľbách a stal sa tretíkrát kancelárom. A keď do vlády hľadal nové osoby z bývalej NDR, spomenul si na onú mladú príjemnú a inteligentnú ženu, dcéru východonemeckého pastora.
V januári 1991 sa Angela Merkelová presťahovala opačným smerom ako kedysi jej otec. Zrazu pracovala v Bonne, ako spolková ministerka pre ženy a mládež. To nebol americký, ale nemecký sen. Fyzička bola uzrozumená s tým, že zvyšok života strávi na pracovisku upadajúcej NDR. Keď múr padol, ešte dlho neverila, že sa obe Nemecká spoja. Ťažko hádať, čo všetko jej prebehlo mysľou, keď sa prvý raz na zasadaní vlády obzrela a obklopovali ju zvučné mená, o ktorých sa vo východonemeckom skleníku nesmelo povedať nič dobré.

.slzy
Je prirodzené, že médiá ju od začiatku podceňovali – bola pre ne Kohlovou „kvótovou ženou“, ktorá je celkom závislá od priazne kancelára. Ako uvádza životopisec Langguth, s Merkelovou prišla na úrad ponurosť NDR, ministerka vraj len pracovala a nemala čas rozdávať priateľské gestá. K jej veľkému vzostupu patrili aj malé pády. Jej prvá zahraničná cesta nedopadla dobre. Keď spolu s ministrom výskumu prišli do Izraela, nikto si ju nevšímal. Kým minister exceloval, ona len nemo sedela, až si novinári všimli, že sa rozplakala. Podobne sa neudržala o pár rokov neskôr, keď už bola ministerkou životného prostredia. Témou leta roku 1995 bola vysoká koncentrácia ozónu, preto chcela ambiciózna politička rýchlo presadiť obmedzenie rýchlosti pre nákladné autá. Keď však narazila na nesúhlas ministrov a záverom jej Kohl vyčítal, že také opatrenie si treba vopred dohodnúť, vyhŕkli jej slzy. To bolo druhý a poslednýkrát, čo ju niekto videl plakať. Každá porážka bola pre Merkelovú ponaučením – a posilnením do budúcich konfliktov.

.cit pre moc
Ministerka to v Bonne nemala ľahké, ale postupne si vďaka svojej inteligencii a nesmiernej pracovitosti získavala rešpekt. Bola veľmi učenlivá, k problémom pristupovala ako prírodná vedkyňa, ktorú nezaujíma stranícka ideológia, ale výsledky, aké sa očakávajú od jej pozície. Ako ministerka pre ženy a mládež navrhovala úpravu potratového zákona, ktorá by pre západné Nemecko znamenala ďalšiu liberalizáciu potratov. Nemalú časť vlastnej CDU vydesila aj presadzovaním antidiskriminačného zákona, na základe ktorého by musel každý zamestnávateľ dokazovať, že ženu neprepustil z dôvodu pohlavia.  
Po tom, čo Kohl opäť vyhral voľby, prešla jeho chránenkyňa na omnoho silnejšie ministerstvo životného prostredia. Ani po tejto agende zvlášť netúžila, ale okamžite sa zapracovala. Potešilo ju, že vďaka narastajúcemu ošiaľu z klimatických zmien mal jej úrad silnejúcu zahraničnopolitickú váhu. Merkelová sa napríklad podieľala na Kjótskom protokole.  
Tu však ukázala aj čosi iné – cit pre moc. Novinárov aj politikov, ktorí ju ešte stále podceňovali, prekvapila odstránením veľmi silného štátneho tajomníka. Ale už aj predtým stúpala po priečkach mocenského rebríka, z ktorých padali jej bývalí patróni. Na poste prvej podpredsedníčky CDU nahradila Lothara de Maizièra, ktorý ju kedysi spravil svojou hovorkyňou. Prevalilo sa totiž, že de Maizière bol spolupracovník Stasi (neskôr ho  čiastočne rehabilitovali). On jej to nikdy nezabudol a hovoril, že ju moc zmenila.
Merkelová si aktívne hľadala v strane mocenskú bázu, o ktorú by sa mohla oprieť, pretože si uvedomovala, že aj večný kancelár Kohl raz odíde. Príležitosť sa naskytla, keď vinou jednej aféry odstúpil Günther Krause, predseda CDU v spolkovom štáte Meklenbursko-Predpomoransko, a ona okamžite vyštartovala po uvoľnenej pozícii. Mimochodom, tomuto istému Krausovi vďačila Merkelová v samých začiatkoch za to, že jej výrazne pomohol pri zvolení do Bundestagu – až potom ju oslovil Kohl do vlády.

.blato a špina
Merkelová stúpala nahor. V roku 1998 bolo zjavné, že CDU s opotrebovaným kancelárom mieri k porážke. Merkelová už pred voľbami vysadla na správnu vlnu, keď vyhlásila, že CDU musí prekonať dominanciu „starých mužov“. Obratná politička sa vnútri rozlúčila s Kohlom a našla si nového politického spojenca, Wolfganga Schäubleho, druhého najsilnejšieho muža CDU (a dnešného ministra financií). A potom to prišlo. V jesenných voľbách triumfoval drzý a šoumenský sociálny demokrat Gerhard Schröder, čím sa pre CDU skončila 25-ročná éra Helmuta Kohla. Na rade bol Schäuble, ktorý dlhé roky túžil po nástupníctve a Kohl ho len ťahal za nos.
Schäuble si za generálnu sekretárku strany zvolil Angelu Merkelovú, pretože si bol istý, že bude lojálna a neprerastie ho. No idylka vydržala krátko. Koncom roka 1999 začali opozičnú CDU nivočiť škandály z Kohlovej éry. Verejnosť sa dozvedala o straníckych tajných kontách, cez ktoré pretekali miliónové sumy. Bol zatknutý pokladník CDU a Kohl bol napokon pred Vianocami prinútený priznať, že kontá existovali s jeho vedomím. Exkancelár však odmietol zverejniť mená darcov s tým, že im dal čestné slovo.
Vtedy udrela Merkelovej hodina. Zavolala do Frankfurter Allgemeine Zeitung, či im môže ako generálna sekretárka poslať jeden článok. Merkelová sa dôrazne dištancovala od Kohla, odsúdila fakt, že nechce zverejniť mená darcov a vyzvala stranu, aby sa od neho emancipovala. Jej článok mal iba jeden podstatný háčik: jej nadriadený Schäuble o ňom nebol informovaný.
Kohl si bol istý, že ide o Schäubleho zákernú pomstu voči nemu, voči  veľkému kancelárovi jednoty. Medzi oboma sa tak začala zničujúca vojna, akú nemecká moderná politika nezažila. Bolo tu ešte čosi: Merkelová už pri písaní textu vedela, že do finančného škandálu je namočený aj Schäuble. Onedlho médiá informovali, že sám Schäuble mal prijať 100-tisícový úplatok (v markách) pre stranu od istého zbrojárskeho lobistu. Tak sa skončila rozprávka o korunnom princovi, ktorý sa mal stať po Kohlovi ďalším dlhovekým kráľom. A začala sa rozprávka o jednom dievčati, ktoré všetci tak trestuhodne podcenili.

.bašta CDU dobytá...
Po Schäubleho odstúpení Merkelová neváhala. Do škandálov nebola nijako zapletená a mala podporu médií. Kým Kohl novinármi pohŕdal, Merkelová ich pokladala za spojencov – dodnes ich často volá na off-recordové rozhovory, na ktorých im otvorene hovorí aj o svojich straníckych kolegoch. Navyše, mala podporu znechutenej členskej základne, pre ktorú bola poslednou nádejou očisty. Skúsení západonemeckí politici sa len s hrôzou prizerali, čomu už nedokázali  zabrániť – Merkelová sa v apríli roku 2000 stala predsedníčkou CDU. Pre starú gardu to bolo niečo sotva pochopiteľné. Ona bola v strane iba 10 rokov, kým oni sem vstupovali ako mládenci, celé desaťročia žili pre stranu a mali tu svoje siete vzťahov, priateľov aj odporcov. Ako môže byť silnejšia akási mimozemšťanka z východu?
Merkelová vedela, že všetko sa len začína. CDU sa postupne vyhrabávala zo špiny, v regionálnych voľbách utrpela ďalšie porážky. A ona čelila výčitke, že nemá žiadny jasný program. Opozícii však hrali do karát neúspechy Schröderovej vlády a nárast nezamanestnanosti. V roku 2002 sa blížili voľby a s nimi otázka, kto bude kancelárskym kandidátom CDU/CSU. O slovo sa hlásila nielen šéfka strany, ale aj bavorský premiér Edmund Stoiber. A tu sa podaril Merkelovej ďalší majstrovský kúsok, keď krátkodobú porážku premenila na dlhodobé víťazstvo. Merkelová si totiž časom uvedomila, že jej rivali sú príliš silní. Deň pred rozhodujúcim hlasovaním na predsedníctve CDU preto priletela do Mníchova za prekvapeným Stoiberom a oznámila mu, že sa vzdáva kandidatúry v jeho prospech. Zrejme vtedy jej tiež Stoiber prisľúbil, že nabudúce sa jej v dobrom odplatí.
Keď Merkelová oznámila, že Stoiber je aj jej kandidátom, strana ju oslavovala za pokoru a za to, že osobné záujmy podriadila jednote strany. CDU/CSU so Stoiberom však Nemcov príliš nepresvedčila a Schröder mohol ako kancelár pokračovať. Neočakávaná porážka vo voľbách bola, samozrejme, prehrou aj pre predsedníčku strany. Ona však nepomýšľala na odstúpenie, ale naopak, na ďalšie posilnenie.
A tak zariskovala: keby vtedy v súboji o veľmi vplyvný post šéfa poslaneckej frakcie prehrala, všetko by sa skončilo. Jej súperom bol ekonomický expert strany a brilantná hlava Friedrich Merz, ktorý si tiež robil zálusk na kancelársky post. Merkelová ho však porazila – práve vďaka Stoiberovej podpore.
CDU jej ležala pri nohách. A každému bolo jasné, že táto žena už bezpečne mieri na samý vrchol. Ostali jej ešte dvaja silní súperi, ktorí sa združovali v tajnom spolku zvanom „andský pakt“. Vtedajší hesenský premiér Roland Koch a dolnosaský premiér Christian Wulff mali vďaka sieťovaniu a paktovaniu dobré zázemie, pričom obom sa prisudzovali kancelárske ambície. Ich vplyv však postupne upadal. Pomohol pri tom aj fakt, že existenciu ich paktu, ktorý fungoval vyše dvoch desaťročí, na ich zdesenie zverejnili médiá (Wulff z toho podozrieval práve Merkelovú, ktorá sa krátko predtým dozvedela o existencii paktu).
Len poznámka na okraj: Koch už odišiel z politiky, vraj chcel zmenu. A Wulffa presadila Merkelová za nového prezidenta. Ako 51-ročný sa tak stal najmladším prezidentom v nemeckých dejinách. Tým sa však jeho rola uzavrela.

.kancelárka čoho?
Máloktorý politik západnej Európy má dnes vo svojej strane také neotrasiteľné postavenie, aké si tvrdou prácou a zákulisnými hrami získala kancelárka Angela Merkelová. Nie, v tomto texte sa nevenujeme jej programu a ideám, pretože tie Angelu Merkelovú necharakterizujú. Obsah sa vždy prispôsobuje jednému, udržaniu moci. Najskôr chcela byť radikálnou reformátorkou, s rešpektom hovorila o slovenských reformách a novinári ju dokonca prirovnávali k Margaret Thatcherovej. V čase, keď bol pri moci Schröder a Nemecko s päťmiliónovou armádou nezamestnaných, zneli jej reči dobre, Nemecko totiž ovládla dezilúzia z nefungujúceho sociálneho štátu. Merkelovej CDU vtedy prelomila povojnové tabu a navrhla, že ak sa ujme vlády, naordinuje krajine radikálne sociálne, zdravotnícke a daňové reformy. Jej dodatočným tromfom v predvolebnej kampani mal byť vážený profesor Paul Kirchhoff, prívrženec rovnej dane.
Ale nálada sa napokon obrátila proti reformám. SPD s pomocou Schröderovej šikovnej rétoriky vyrobila z Kirchhoffa strašiaka a takmer 20-percentný náskok CDU v prieskumoch sa napokon vo voľbách scvrkol na jedno percento. Šokovaná Merkelová zvíťazila len o chlp. Zobrala to ako poučenie. Na druhý povolebný deň sa Kirchhoffovi poďakovala a už sa mu nikdy viac neozvala. Keď sa jej koncom roka 2005 splnil sen a stala sa kancelárkou, vo svojom príhovore hovorila o pomoci chudobným a slabým. Všetko pekné slová – ale účelové.
CDU zabudla na reformný včerajšok a najskôr vo veľkej koalícii s SPD, neskôr s liberálnou FDP, sa nepokúsila o nič, čo by narazilo na priveľký odpor. V odvahe k skutočným reformám ju tak predstihoval sociálny demokrat Schröder so svojou agendou 2010.
Kancelárka preto rada vstúpila na zahraničnopolitické pódium, ktoré jej poskytovalo únik pred domácou realitou a dodávalo potrebný formát pred verejnosťou. Pôvodne chcela byť najmä „kancelárkou klímy“, ktorá dotlačí všetky priemyselné mocnosti vrátane USA, Číny a Indie na radikálne celosvetové znižovanie emisií. Zároveň chcela byť aj „energetickou kancelárkou“, ktorá po Fukušime zavelí na odchod Nemcov od jadra a nastaví krajinu na obnoviteľné zdroje – i keď tento jej krok vyzerá momentálne ako škandalózne nepripravený.
Ale kríza, ktorá vtrhla do Európy, z nej robí v prvom rade „kancelárku, ktorá zachraňuje euro“. Robí to s typickou strohosťou: postupuje opatrne, nechce sa v ničom unáhliť, často po dlhých mesiacoch ustúpi – o prvej pôžičke Grécku pôvodne nechela ani počuť – a naďalej v Nemcoch budí dôveru, že to má pod kontrolou. Špičky CDU ju pritom od začiatku vyzývali, nech vystúpi s veľkým emotívnym prejavom, v ktorom vyzná lásku Európe aj euru. Ona sa však na niečo také necíti.

Dirk Kurbjuweit, novinár týždenníka Der Spiegel, ju sprevádzal uplynulých osem rokov, bol s ňou takmer na všetkých zahraničných cestách a off- recordových rozhovoroch. Zažil ju tak pri rôznych situáciách a pozná ju takmer rovnako, ako jej najbližší spolupracovníci. V nedávnom Spiegli sa pokúsil podať správu, akým človekom vlastne Angela Merkelová je. Potvrdil, čo o nej už napísali iní: že je stopercentný homo politicus, nikdy sa nesťažuje na ťažkosti a stresy, ktoré politika prináša, jej vášňou sú mocenské hry a politika pre ňu nie je stretom ideí, ale plnením úloh, ktoré treba práve riešiť. Podľa Kurbjuweita napríklad pre Merkelovú nebolo dôležité, že dohodnutá zdravotnícka „reforma“ bola nanič, ale fakt, že sa splnila úloha a našlo sa kompromisné riešenie. V jej okolí vraj nikdy nepanuje hystéria, Merkelová je naozaj aj v súkromí pokojná, a tak kým jej francúzsky kolega Nicolas Sarkozy na svojich ľudí ziape, jej hnev nie je počuť. Prejavuje sa ako nemý chlad.
Novinár, ktorý sa vo svojej správe úmyselne dopustil aj zopár drobných indiskrétností, však odhalil Merkelovej tvár, ktorú verejnosť nepozná: je vraj vždy dobre naladená, má zjavné potešenie z kancelárskeho života a veľmi sa vie zabaviť, najmä keď sa niekomu druhému niečo nepodarí. Často sa smeje, dokonca u nej zažil aj záchvat smiechu: pred časom vraj v lietadle rozprávala príhodu o litovskom premiérovi, ktorý sa išiel, maskovaný za cyklistu, pozrieť spolu s rodinou k atómovej elektrárni, ktorú stavajú na hraniciach Bielorusi. Lenže, čo čert nechcel, na mieste ho zatkla bieloruská polícia – rozprávačka Merkelová už vraj od smiechu nevládala pokračovať.
Der Spiegel ľutuje, že táto tvár, ktorá nehovorí len strojovo chladné vety typu „musíme urobiť, lebo iná alternatíva nie je“, ale občas sa v nej zjaví aj emócia, je ukrytá iba pre súkromie. Časopis ju aj preto označil za „polovičnú kancelárku“.

Na druhej strane, čo tam po emóciách. Dejiny vynesú nad Angelou Merkelovou verdikt napokon aj tak len podľa toho, či sa jej podarí zachrániť euro. Lenže splnenie tejto úlohy ani zďaleka nie je v kancelárkinej moci.