Novým tlačovým tajomníkom rakúskej ambasády je pán Bittner. Už asi piaty, ktorého som tu v Česku ako novinár zažil. Najmilší bol ten úplne prvý, ktorý ma poslal na mesiac do Kleine Zeitungen do korutánskeho Klagenfurtu. Takže vďaka nemu viem, že aj hlavné mesto rakúskej spolkovej krajiny môže o ôsmej večer vymrieť. A že ten nočný pokoj a rakúsky pokojný život vôbec môže mať niečo do seba.
Pán Bittner vybral Cafe Savoy, obľúbené miesto diplomatov, ktorí majú veľvyslanectvá na pražskej Malej Strane. Prvotriedny podnik s dokonalou obsluhou, krátkym, no zaujímavým jedálnym a dlhým vínnym lístkom.
Pán Bittner si dal džús, čo sa k nemu hodilo, lebo nevyzeral na viac ako dvadsaťpäť. Nedbal na moje odporúčanie, aby si objednal viedenský rezeň s brzlíkom, lebo toto je asi jediné miesto, kde robia viedenský rezeň naozaj po viedensky, z teľaciny, a nie po česky z bravčoviny. „Rezňa som sa vo Viedni najedol dosť,“ povedal a objednal si českú roštenku či čo.
Môj škótsky losos bol štandardne skvelý a biele víno jemné a vychladené, čo bol príjemný úvod do debaty. Bola tak trochu o všetkom a o ničom. O tom, či bude Klaus prezidentom, o reformnej zmluve, náhradke európskej ústavy, o Temelíne, čo už nebaví Viedeň ani Prahu, o vyhnaných Nemcoch, ktorí sú vlastne Rakúšania. O tom, ako sme my Česi po prvej svetovej vojne zachraňovali Viedeň zemiakmi a uhlím a Rakúšania tu teraz skupujú české banky. Ale najmä o tom, že Česi sú slovansky hovoriaci Rakúšania a Rakúšania nemecky hovoriaci Česi. „Rakúsko je pre mňa zrkadlo, aby som sa pozrel, aké problémy budeme mať v budúcnosti,“ povedal som mu, aby som ho potešil. „O dvadsať rokov,“ povedal a usmial sa. „Najneskôr o desať,“ dodal som a tiež som pridal úsmev. „Dáme si kávu. Bez kávy by to nebol správny obed, však?“ navrhol pán Bittner. Súhlasil som. Obed bez kávy nie je obed. Ani vo Viedni, ani v Prahe.
.luboš Palata
Pán Bittner vybral Cafe Savoy, obľúbené miesto diplomatov, ktorí majú veľvyslanectvá na pražskej Malej Strane. Prvotriedny podnik s dokonalou obsluhou, krátkym, no zaujímavým jedálnym a dlhým vínnym lístkom.
Pán Bittner si dal džús, čo sa k nemu hodilo, lebo nevyzeral na viac ako dvadsaťpäť. Nedbal na moje odporúčanie, aby si objednal viedenský rezeň s brzlíkom, lebo toto je asi jediné miesto, kde robia viedenský rezeň naozaj po viedensky, z teľaciny, a nie po česky z bravčoviny. „Rezňa som sa vo Viedni najedol dosť,“ povedal a objednal si českú roštenku či čo.
Môj škótsky losos bol štandardne skvelý a biele víno jemné a vychladené, čo bol príjemný úvod do debaty. Bola tak trochu o všetkom a o ničom. O tom, či bude Klaus prezidentom, o reformnej zmluve, náhradke európskej ústavy, o Temelíne, čo už nebaví Viedeň ani Prahu, o vyhnaných Nemcoch, ktorí sú vlastne Rakúšania. O tom, ako sme my Česi po prvej svetovej vojne zachraňovali Viedeň zemiakmi a uhlím a Rakúšania tu teraz skupujú české banky. Ale najmä o tom, že Česi sú slovansky hovoriaci Rakúšania a Rakúšania nemecky hovoriaci Česi. „Rakúsko je pre mňa zrkadlo, aby som sa pozrel, aké problémy budeme mať v budúcnosti,“ povedal som mu, aby som ho potešil. „O dvadsať rokov,“ povedal a usmial sa. „Najneskôr o desať,“ dodal som a tiež som pridal úsmev. „Dáme si kávu. Bez kávy by to nebol správny obed, však?“ navrhol pán Bittner. Súhlasil som. Obed bez kávy nie je obed. Ani vo Viedni, ani v Prahe.
.luboš Palata
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.