.napríklad v rómskej osade v Trebišove, kde žije vyše štyritisíc ľudí. Mediálny obraz komunity je smutný: v meste sa rozmáha fetovanie a prostitúcia, toluénom sfetované deti z osady chodia aj do školy, mládež v centre Trebišova obťažuje obyvateľov a návštevníkov, rómske prostitútky postávajú pri cestách. Skutočnosť však nie je žiadnou senzáciou, realita je oveľa všednejšia.
.obyčajné deti
Na to, že niektoré deti z osady fetujú toluén, upozornil v decembri trebišovské mestské zastupiteľstvo poslanec Koloman Demeter. Apeloval na hliadky polície, aby častejšie a hlavne večer preventívne navštevovali osadu, kontrolovali zhlukujúcu sa mládež. „Vzápätí po zastupiteľstve vyšla v médiách správa, že sfetované deti chodia aj do školy,“ rozrušene vraví Iveta Višnevská, zástupkyňa riaditeľa Základnej školy na Ulici Ivana Krasku v Trebišove, „ale to nie je pravda. Nikdy sme tu žiadneho sfetovaného žiaka či žiačku nemali, navyše žiadny novinár sa neprišiel spýtať, ako je to v skutočnosti. Ste prvý, kto nás navštívil“.
Rozľahlý areál školy vedľa osady je ohradený vysokým múrom, objekty pôvodnej školy zrekonštruované, k nim sú pristavené nové budovy s učebňami, kabinetmi, sociálnymi zariadeniami. Do školy chodí takmer osemsto detí z osady, ďalších asi dvesto navštevuje osobitnú školu v meste.
Protikladná situácia: zatiaľ čo v osade je plno blata a kaluží špinavej vody, deti v škole sú vyumývané, vyčesané, vyobliekané v módnych bundách s kapucňami, vo vetrovkách. Mnohé z dievčat sú obuté v snehobielych čižmách na vysokom podpätku. Žiadne vši ani smrad v triedach, občas niekoľko papierov okolo odpadkových košov.
„Keby niektoré dieťa pravidelne fetovalo, cítili by sme to z neho, bolo by to viditeľné na jeho motorike, správaní sa, reči,“ tvrdí Višnevská. Dodáva, že za to, čo robia deti po vyučovaní, škola nezodpovedá a pedagogický zbor o tom ani nemusí vedieť. Inak povedané – či niekto fetuje za školskou bránou, škola neskúma. Rodičia hľadia hlavne na to, aby deti chodili do školy, pretože neospravedlnené absencie znamenajú finančný postih pre rodičov, ktorým úrad siahne na sociálne dávky a detské prídavky. Podľa Višnevskej sa doteraz nestalo, aby niektorý žiak či žiačka verbálne alebo fyzicky napadol učiteľa, učiteľku: „Problémy s deťmi máme také isté, aké sú na každej škole. Niektorí na hodinách nedávajú pozor, iní cez prestávky behajú po triede, po chodbách, niekto nepočúva, iného učenie priveľmi nezaujíma. Sú to obyčajné deti, akých som za vyše dvadsať rokov pedagogickej praxe stretla veľa.“
Asi tretina žiakov dosahuje dobré študijné výsledky, zvyšok je na úrovni priemeru, podpriemerných je málo. Takmer všetci neskôr študujú na učňovkách, na odborných stredných školách. Problémom je nájsť si v Trebišove a okolí zamestnanie. Boli časy, keď najbližšiu prácu našli trebišovskí Rómovia vo Veľkej Británii alebo na západe Slovenska.
Lepšie časy sú však minulosťou, prítomnosť čpie ako ostrý toluén.
.balada o toluéne
Dvestopäťdesiat gramov toluénu, asi štvrťlitrová fľaška, stojí v trebišovskej predajni neďaleko osady euro a desať centov. „Rómom toluén nepredávame, aj keď to nie je zakázané. Nechceme nikomu robiť problémy,“ povie predavačka. Stačilo vojsť do predajne a opýtať sa na toluén, reagovala protiotázkou: „To chcete kúpiť táborským?“ „Nie, rodinu Táborských nepoznám,“ odpoviem nechápavo. Kúpiť zopár fľašiek riedidla a neskôr ho so ziskom v osade predať, nemôže byť problém. Toluén nie je na zozname zakázaných látok.
Po odmäku, keď sa roztopilo pár centimetrov ťažkého snehu, sú cesty v osade zaliate vrstvou riedkeho blata a obrovskými, nepriechodnými kalužami. V blate a studenej vode sa naháňa niekoľko malých detí. Okolo prechádzajú muži s kárami a bicyklami, naloženými namoknutým drevom na kúrenie. Nízky tlak zráža do ulíc hustý dym z komínov na chatrčiach okolo pestrofarebne natretých bytoviek. Na balkónoch sa suší bielizeň a ťažké koberce, nad nimi svietia taniere satelitných antén.
Toluén, cigarety ani peniaze si odo mňa nikto z obyvateľov osady nepýta. Väčšina z detí sa pozdraví, občas sa ktosi spýta, či niekoho hľadám, či neviem o nejakej práci, odkiaľ prichádzam. „Pozrite sa, tamto je feťáčka,“ upozorňuje niekoľko detí na dievčinu, postávajúcu pri jednej z bytoviek. Dievča sa motá, prešľapuje na mieste, občas povie pár nezrozumiteľných viet, bezprizorne sa rozosmeje. Toluén z nej necítiť. Oblečená v hnedočiernom žíhanom kabáte z umelej kožušiny otvára dvere do suterénnej miestnosti pod bytovkou. Tmu v izbici osvetľuje mohutný oheň v starom sporáku, vedľa na posteli fajčí muž. „Nefotografujte tu, nemáme upratané,“ povie apaticky fajčiar a dievčina sa rozosmeje.
Keď človek aspoň čiastočne prenikne do rómskej komunity, porozpráva sa s miestnymi a oni si ho po čase prestanú všímať, občas zbadá niekoho, kto vytiahne z vreciek ruky a k nosu si priloží vreckovku alebo kúsok látky. Trvá to niekoľko sekúnd, ako keď si čistíte nos. Len čo fetujúci zbadá fotoaparát, skláňa hlavu v kapucni a ruku s handričkou strká do vreciek. Otáča sa chrbtom, mizne v tme najbližších dverí. Za dva dni som v trebišovskej osade videl najviac šiestich fetujúcich, ani jeden z nich nebol školopovinný, ani jeden nechcel o toluéne rozprávať.
Július Selecký, prednosta Mestského úradu v Trebišove, tvrdí, že počet Rómov, ktorí v osade fetujú toluén, možno spočítať na prstoch dvoch rúk: „Podobne je to s prostitútkami. Je to niekoľko dievčat, štyri, možno šesť. Ani v jednom, ani v druhom prípade nejde o hromadný jav, ktorý by prekračoval celoslovenské pomery.“ Prečo sa rozmáha fetovanie? Prednosta pripomína zlú sociálnu situáciu Rómov. Za úspech považuje, že sa vďaka kamerovému systému fetujúca rómska mládež a prostitútky vytratili z centra mesta. Ak niekto fetuje – fetuje doma alebo v osade. Prostitútky postávajú najmä v lete na výpadovke smerom na Košice, a vraj by sme sa čudovali, aké autá, s akými značkami, sa pri nich pristavia.
Prednosta aj jeho kolega z mestského úradu Vladimír Kočiš, ktorý má na starosti školstvo a sociálne veci, tvrdia, že fetovanie aj prostitúcia sa do rómskej komunity dostali po roku 1990, na základe skúseností Rómiek, pracujúcich nejaký čas za hranicami, hlavne vo Veľkej Británii. Ale „odpozerali“ si to aj zo západných filmov a seriálov. Kočiš, ktorý osadu dobre pozná, upozorňuje, že podobne ako alkohol alebo tabak je toluén legálna návyková látka a fetovanie nie je trestné: „Keď sa niekto sfetuje, je to jeho problém alebo problém jeho rodičov. Ak sa nedopustí priestupku alebo trestného činu, nemôžeme zasahovať.“ Situáciu prirovnáva ku konzumovaniu alkoholu: „Človek sa môže opiť do nemoty, nie je to trestné. To, že toluén poškodzuje mozog rýchlejšie ako alkohol, je iná vec.“
Dôvodov, pre ktoré ľudia z osád fetujú, je viac. Pod vplyvom výparov zabúdajú na biedu, zimu, hlad, motajú sa v akomsi iluzórnom, lepšom a prijateľnejšom svete. Často sú na vine rodičia, ktorí z vlastných skúseností dávajú deťom riedidlo, aby nafetované deti zabudli na pocity hladu a zimy. Podľa Kočiša je problém i v tom, že po roku 1990 sa upustilo od striktného umiestňovania „feťákov“ do detoxikačných zariadení a liečební pre drogovo závislých: „Som presvedčený, že keby štát siahol na sociálne dávky a na rodičovské príspevky rodičom fetujúcich detí, situácia by sa skonsolidovala. Dnes je toluén najdostupnejšou drogou pre sociálne najslabšie skupiny obyvateľov. Často nemajú peniaze na legálny alkohol, ale ani na poriadne jedlo pre seba a deti.“ Toluén je potom lacné a rýchle riešenie.
.záujem o prácu
Riešenie žalostnej sociálnej situácie trebišovských Rómov je podľa Kočiša jednoduché – treba im dať prácu: „Na stole mám takmer štyristo žiadostí o aktivačné a obecné práce. Problém je, že štát cez okresný úrad práce dokáže zaplatiť mesačnú mzdu šesťdesiat štyri eur ani nie dvom stovkám záujemcov. Mne ostane neľahká úloha vysvetľovať ľuďom, že prácu nedostanú – aj keď sami vidia, že v meste jej je dosť: treba udržiavať verejné priestranstvá, kosiť a hrabať trávniky, opadané lístie, odpratávať sneh, udržiavať čistotu v osade.“
Pred pár rokmi Vladimír Kočiš zabezpečil pre trebišovských Rómov sezónne práce po ťažbe v lesoch okolo Čeloviec. Takmer päťdesiat chlapov chodilo denne zbierať palivové drevo na kúrenie. „Bolo to spojené s nákladmi na dopravu, náradie, ale obyvatelia osady si mohli na drevo zarobiť, kubík sme predávali po dvadsať eur,“ spomína. Ale keď vlastníci lesov prišli na to, že zvyšky po ťažbe môžu zoštiepkovať a štiepka je ekonomicky rentabilnejšia ako čistenie po ťažbe, Rómovia stratili možnosť zarábať v lese a získať palivové drevo.
Zamestnať Rómov, hoc i na niekoľko hodín denne, je najúčinnejší spôsob, ako odstrániť ich zlú sociálnu a ekonomickú situáciu. Ľudia, ktorí majú možnosť pravidelne pracovať, nemajú čas bezcieľne sa potĺkať po osade, po meste či fetovať.
.obyčajné deti
Na to, že niektoré deti z osady fetujú toluén, upozornil v decembri trebišovské mestské zastupiteľstvo poslanec Koloman Demeter. Apeloval na hliadky polície, aby častejšie a hlavne večer preventívne navštevovali osadu, kontrolovali zhlukujúcu sa mládež. „Vzápätí po zastupiteľstve vyšla v médiách správa, že sfetované deti chodia aj do školy,“ rozrušene vraví Iveta Višnevská, zástupkyňa riaditeľa Základnej školy na Ulici Ivana Krasku v Trebišove, „ale to nie je pravda. Nikdy sme tu žiadneho sfetovaného žiaka či žiačku nemali, navyše žiadny novinár sa neprišiel spýtať, ako je to v skutočnosti. Ste prvý, kto nás navštívil“.
Rozľahlý areál školy vedľa osady je ohradený vysokým múrom, objekty pôvodnej školy zrekonštruované, k nim sú pristavené nové budovy s učebňami, kabinetmi, sociálnymi zariadeniami. Do školy chodí takmer osemsto detí z osady, ďalších asi dvesto navštevuje osobitnú školu v meste.
Protikladná situácia: zatiaľ čo v osade je plno blata a kaluží špinavej vody, deti v škole sú vyumývané, vyčesané, vyobliekané v módnych bundách s kapucňami, vo vetrovkách. Mnohé z dievčat sú obuté v snehobielych čižmách na vysokom podpätku. Žiadne vši ani smrad v triedach, občas niekoľko papierov okolo odpadkových košov.
„Keby niektoré dieťa pravidelne fetovalo, cítili by sme to z neho, bolo by to viditeľné na jeho motorike, správaní sa, reči,“ tvrdí Višnevská. Dodáva, že za to, čo robia deti po vyučovaní, škola nezodpovedá a pedagogický zbor o tom ani nemusí vedieť. Inak povedané – či niekto fetuje za školskou bránou, škola neskúma. Rodičia hľadia hlavne na to, aby deti chodili do školy, pretože neospravedlnené absencie znamenajú finančný postih pre rodičov, ktorým úrad siahne na sociálne dávky a detské prídavky. Podľa Višnevskej sa doteraz nestalo, aby niektorý žiak či žiačka verbálne alebo fyzicky napadol učiteľa, učiteľku: „Problémy s deťmi máme také isté, aké sú na každej škole. Niektorí na hodinách nedávajú pozor, iní cez prestávky behajú po triede, po chodbách, niekto nepočúva, iného učenie priveľmi nezaujíma. Sú to obyčajné deti, akých som za vyše dvadsať rokov pedagogickej praxe stretla veľa.“
Asi tretina žiakov dosahuje dobré študijné výsledky, zvyšok je na úrovni priemeru, podpriemerných je málo. Takmer všetci neskôr študujú na učňovkách, na odborných stredných školách. Problémom je nájsť si v Trebišove a okolí zamestnanie. Boli časy, keď najbližšiu prácu našli trebišovskí Rómovia vo Veľkej Británii alebo na západe Slovenska.
Lepšie časy sú však minulosťou, prítomnosť čpie ako ostrý toluén.
.balada o toluéne
Dvestopäťdesiat gramov toluénu, asi štvrťlitrová fľaška, stojí v trebišovskej predajni neďaleko osady euro a desať centov. „Rómom toluén nepredávame, aj keď to nie je zakázané. Nechceme nikomu robiť problémy,“ povie predavačka. Stačilo vojsť do predajne a opýtať sa na toluén, reagovala protiotázkou: „To chcete kúpiť táborským?“ „Nie, rodinu Táborských nepoznám,“ odpoviem nechápavo. Kúpiť zopár fľašiek riedidla a neskôr ho so ziskom v osade predať, nemôže byť problém. Toluén nie je na zozname zakázaných látok.
Po odmäku, keď sa roztopilo pár centimetrov ťažkého snehu, sú cesty v osade zaliate vrstvou riedkeho blata a obrovskými, nepriechodnými kalužami. V blate a studenej vode sa naháňa niekoľko malých detí. Okolo prechádzajú muži s kárami a bicyklami, naloženými namoknutým drevom na kúrenie. Nízky tlak zráža do ulíc hustý dym z komínov na chatrčiach okolo pestrofarebne natretých bytoviek. Na balkónoch sa suší bielizeň a ťažké koberce, nad nimi svietia taniere satelitných antén.
Toluén, cigarety ani peniaze si odo mňa nikto z obyvateľov osady nepýta. Väčšina z detí sa pozdraví, občas sa ktosi spýta, či niekoho hľadám, či neviem o nejakej práci, odkiaľ prichádzam. „Pozrite sa, tamto je feťáčka,“ upozorňuje niekoľko detí na dievčinu, postávajúcu pri jednej z bytoviek. Dievča sa motá, prešľapuje na mieste, občas povie pár nezrozumiteľných viet, bezprizorne sa rozosmeje. Toluén z nej necítiť. Oblečená v hnedočiernom žíhanom kabáte z umelej kožušiny otvára dvere do suterénnej miestnosti pod bytovkou. Tmu v izbici osvetľuje mohutný oheň v starom sporáku, vedľa na posteli fajčí muž. „Nefotografujte tu, nemáme upratané,“ povie apaticky fajčiar a dievčina sa rozosmeje.
Keď človek aspoň čiastočne prenikne do rómskej komunity, porozpráva sa s miestnymi a oni si ho po čase prestanú všímať, občas zbadá niekoho, kto vytiahne z vreciek ruky a k nosu si priloží vreckovku alebo kúsok látky. Trvá to niekoľko sekúnd, ako keď si čistíte nos. Len čo fetujúci zbadá fotoaparát, skláňa hlavu v kapucni a ruku s handričkou strká do vreciek. Otáča sa chrbtom, mizne v tme najbližších dverí. Za dva dni som v trebišovskej osade videl najviac šiestich fetujúcich, ani jeden z nich nebol školopovinný, ani jeden nechcel o toluéne rozprávať.
Július Selecký, prednosta Mestského úradu v Trebišove, tvrdí, že počet Rómov, ktorí v osade fetujú toluén, možno spočítať na prstoch dvoch rúk: „Podobne je to s prostitútkami. Je to niekoľko dievčat, štyri, možno šesť. Ani v jednom, ani v druhom prípade nejde o hromadný jav, ktorý by prekračoval celoslovenské pomery.“ Prečo sa rozmáha fetovanie? Prednosta pripomína zlú sociálnu situáciu Rómov. Za úspech považuje, že sa vďaka kamerovému systému fetujúca rómska mládež a prostitútky vytratili z centra mesta. Ak niekto fetuje – fetuje doma alebo v osade. Prostitútky postávajú najmä v lete na výpadovke smerom na Košice, a vraj by sme sa čudovali, aké autá, s akými značkami, sa pri nich pristavia.
Prednosta aj jeho kolega z mestského úradu Vladimír Kočiš, ktorý má na starosti školstvo a sociálne veci, tvrdia, že fetovanie aj prostitúcia sa do rómskej komunity dostali po roku 1990, na základe skúseností Rómiek, pracujúcich nejaký čas za hranicami, hlavne vo Veľkej Británii. Ale „odpozerali“ si to aj zo západných filmov a seriálov. Kočiš, ktorý osadu dobre pozná, upozorňuje, že podobne ako alkohol alebo tabak je toluén legálna návyková látka a fetovanie nie je trestné: „Keď sa niekto sfetuje, je to jeho problém alebo problém jeho rodičov. Ak sa nedopustí priestupku alebo trestného činu, nemôžeme zasahovať.“ Situáciu prirovnáva ku konzumovaniu alkoholu: „Človek sa môže opiť do nemoty, nie je to trestné. To, že toluén poškodzuje mozog rýchlejšie ako alkohol, je iná vec.“
Dôvodov, pre ktoré ľudia z osád fetujú, je viac. Pod vplyvom výparov zabúdajú na biedu, zimu, hlad, motajú sa v akomsi iluzórnom, lepšom a prijateľnejšom svete. Často sú na vine rodičia, ktorí z vlastných skúseností dávajú deťom riedidlo, aby nafetované deti zabudli na pocity hladu a zimy. Podľa Kočiša je problém i v tom, že po roku 1990 sa upustilo od striktného umiestňovania „feťákov“ do detoxikačných zariadení a liečební pre drogovo závislých: „Som presvedčený, že keby štát siahol na sociálne dávky a na rodičovské príspevky rodičom fetujúcich detí, situácia by sa skonsolidovala. Dnes je toluén najdostupnejšou drogou pre sociálne najslabšie skupiny obyvateľov. Často nemajú peniaze na legálny alkohol, ale ani na poriadne jedlo pre seba a deti.“ Toluén je potom lacné a rýchle riešenie.
.záujem o prácu
Riešenie žalostnej sociálnej situácie trebišovských Rómov je podľa Kočiša jednoduché – treba im dať prácu: „Na stole mám takmer štyristo žiadostí o aktivačné a obecné práce. Problém je, že štát cez okresný úrad práce dokáže zaplatiť mesačnú mzdu šesťdesiat štyri eur ani nie dvom stovkám záujemcov. Mne ostane neľahká úloha vysvetľovať ľuďom, že prácu nedostanú – aj keď sami vidia, že v meste jej je dosť: treba udržiavať verejné priestranstvá, kosiť a hrabať trávniky, opadané lístie, odpratávať sneh, udržiavať čistotu v osade.“
Pred pár rokmi Vladimír Kočiš zabezpečil pre trebišovských Rómov sezónne práce po ťažbe v lesoch okolo Čeloviec. Takmer päťdesiat chlapov chodilo denne zbierať palivové drevo na kúrenie. „Bolo to spojené s nákladmi na dopravu, náradie, ale obyvatelia osady si mohli na drevo zarobiť, kubík sme predávali po dvadsať eur,“ spomína. Ale keď vlastníci lesov prišli na to, že zvyšky po ťažbe môžu zoštiepkovať a štiepka je ekonomicky rentabilnejšia ako čistenie po ťažbe, Rómovia stratili možnosť zarábať v lese a získať palivové drevo.
Zamestnať Rómov, hoc i na niekoľko hodín denne, je najúčinnejší spôsob, ako odstrániť ich zlú sociálnu a ekonomickú situáciu. Ľudia, ktorí majú možnosť pravidelne pracovať, nemajú čas bezcieľne sa potĺkať po osade, po meste či fetovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.