Jacques Santer si už meno dávno urobil. Koncom deväťdesiatych rokov sa s pôsobením „eurovlády“, ktorej predsedal, spojilo toľko nepríjemností, až sa napokon stala ukážkou toho, ako Európska komisia pracovať rozhodne nemá. Bola to „najväčšia kríza v histórii Európskej únie“, napísal vtedy bez servítky britský Daily Telegraph.
.luxemburčan z malého mesta
Tento Luxemburčan a celoživotný frankofil sa narodil v roku 1937 vo Wasserbilligu, čo je malé, vyše dvojtisícové mestečko na hranici Nemecka a Luxemburska. Materinským jazykom Jacquesa Santera však nie je ani francúzština ani nemčina – tieto dva hlavné úradné jazyky svojej krajiny sa učil najmä od začiatku školskej dochádzky. Doma používali luxemburčinu, germánsky jazyk, ktorým sa hovorí v Luxembursku a v susediacich regiónoch Belgicka. (Luxemburčina, od nemčiny dosť odlišná, je od roku 1982 tretím úradným jazykom Luxemburska.) V jeho prostredí sa európanstvo dalo chápať ako viacjazyčná realita franko-germánskeho pomedzia. Dobrá predpríprava na pôsobenie v Európskej únii, dá sa povedať.
Vyštudoval právo na Štrasburskej univerzite a doktorát získal v Paríži. Tam vyštudoval ešte politológiu. Po škole nastúpil na miesto koncipienta v luxemburskej advokátskej kancelárii vyhľadávaného právnika Tonyho Bievera. V tomto období sa začal angažovať aj v hnutí luxemburskej katolíckej mládeže.
Jeho prvou politickou funkciou bol post parlamentného tajomníka Sociálnej kresťanskej strany. V roku 1967 nastúpil do tímu ministra práce a sociálnych vecí. To už bol ženatý – s Francúzskou Daniele Binotovou. (Má s ňou dve deti, syna a dcéru.)
.kancelárska myš
Jacques Santer stúpal po politickom rebríčku s nenáhlivou istotou a dočkal sa aj najvyšších funkcií. Od roku 1979 do roku 1989, bol ministrom financií Luxemburska, od roku 1984 do roku 1995 tamojším premiérom. Keď sa však v roku 1995 stal tento muž predsedom Európskej komisie, takmer nikto to neočakával. Santera do tejto funkcie menovali na poslednú chvíľu ako kompromisnú možnosť, aby sa zabránilo únijnej roztržke medzi Britmi na jednej strane a Francúzmi a Nemcami na strane druhej.
Vtedajší britský premiér John Major totiž vetoval iného kandidáta, Jeana-Luca Dehaena, ktorého favorizovali Paríž aj Berlín, a nasledovať musel krízový summit. Na krízovom summite funkcia predsedu Európskej komisie pripadla Jacquesovi Santerovi, „nenápadnému“ – ako ho vtedy označil komentár v Economiste – premiérovi Luxemburska.
Santerovi už od začiatku vyčítali, že pôsobí ako kancelárska sivá myš. Akosi sa žiadalo, aby hlavou „európskej vlády“ bola omnoho výraznejšia osobnosť, najlepšie medzinárodne už predtým známa a dôveryhodná. Dejiny si však Santera napokon zapamätali dosť výrazne – ale rozhodne nie pozitívne.
.kto je tu zodpovedný?
Jacques Santer od začiatku nemal takú autoritu, aká sa na jeho pozícii vyžadovala. Možno aj to bola jedna z príčin, pre ktoré sa časom začali množiť náznaky, že komisia pod jeho vedením je prešpikovaná korupciou. Ostrý spor sa rozpútal o rozpočet komisie na rok 1996, ktorý europarlament odmietol odsúhlasiť, pretože komisári nedostatočne vysvetlili, ako peniaze vynakladajú. Finančné neporiadky napokon celú komisiu doslova zvrhli.
Komisia nezávislých expertov dôkladne preverila jej fungovanie a dospela k šokujúcim záverom: „Bolo čoraz ťažšie nájsť kohokoľvek, kto by mal aspoň ten najmenší zmysel pre zodpovednosť,“ uvádzalo sa v správe expertov.
V roku 1999 napokon odstúpili všetci členovia Európskej komisie na čele so Santerom. Tomu síce nikto nedokázal, že by bol do korupcie priamo zapletený. Zostal však na ňom tieň slabého a nedôveryhodného lídra, ktorý korupcii nedokázal zabrániť.
Málokto veril v jeho politické zmŕtvychvstanie, a tak sa teraz naprieč kontinentom rozbehla vlna prekvapenia. Marta Andreasen, členka Výboru Európskeho parlamentu pre ekonomické a menové záležitosti, to svoje vyjadrila takto: „Som presvedčená, že sme mohli nájsť dosť ľudí, ktorí by to zvládli lepšie ako on... Tento krok v krásnych farbách ukazuje, ako ľudia, ktorí riadia EÚ, pohŕdajú verejnosťou, ktorej, ako tvrdia, slúžia.“
.ten správny človek
A tento muž teraz dostal na starosť získavanie financií pre nový fond finančnej pomoci EÚ. Povedie tzv. Spiv (Special Purpose Investment Vehicle), nástroj, ktorý má predávať európsky dlh súkromným firmám a fondom. Inými slovami, má presviedčať zahraničných investorov, aby európskym ekonomikám ešte chvíľu verili, aby verili schopnosti európskych riadiacich štruktúr udržať krízu na uzde a zvrátiť jej vývoj, aj napriek tomu, že dosiaľ to títo lídri ničím nedokázali. Koniec koncov, ani doterajšie pokusy Európskej únie získať investície napríklad od Číny neboli úspešné.
Santer sa naozaj vracia, a nie ako pištoľník, ale ako pokútny olejkár, ktorý predáva podozrivé produkty. Šestákový western ako vymaľovaný.
.luxemburčan z malého mesta
Tento Luxemburčan a celoživotný frankofil sa narodil v roku 1937 vo Wasserbilligu, čo je malé, vyše dvojtisícové mestečko na hranici Nemecka a Luxemburska. Materinským jazykom Jacquesa Santera však nie je ani francúzština ani nemčina – tieto dva hlavné úradné jazyky svojej krajiny sa učil najmä od začiatku školskej dochádzky. Doma používali luxemburčinu, germánsky jazyk, ktorým sa hovorí v Luxembursku a v susediacich regiónoch Belgicka. (Luxemburčina, od nemčiny dosť odlišná, je od roku 1982 tretím úradným jazykom Luxemburska.) V jeho prostredí sa európanstvo dalo chápať ako viacjazyčná realita franko-germánskeho pomedzia. Dobrá predpríprava na pôsobenie v Európskej únii, dá sa povedať.
Vyštudoval právo na Štrasburskej univerzite a doktorát získal v Paríži. Tam vyštudoval ešte politológiu. Po škole nastúpil na miesto koncipienta v luxemburskej advokátskej kancelárii vyhľadávaného právnika Tonyho Bievera. V tomto období sa začal angažovať aj v hnutí luxemburskej katolíckej mládeže.
Jeho prvou politickou funkciou bol post parlamentného tajomníka Sociálnej kresťanskej strany. V roku 1967 nastúpil do tímu ministra práce a sociálnych vecí. To už bol ženatý – s Francúzskou Daniele Binotovou. (Má s ňou dve deti, syna a dcéru.)
.kancelárska myš
Jacques Santer stúpal po politickom rebríčku s nenáhlivou istotou a dočkal sa aj najvyšších funkcií. Od roku 1979 do roku 1989, bol ministrom financií Luxemburska, od roku 1984 do roku 1995 tamojším premiérom. Keď sa však v roku 1995 stal tento muž predsedom Európskej komisie, takmer nikto to neočakával. Santera do tejto funkcie menovali na poslednú chvíľu ako kompromisnú možnosť, aby sa zabránilo únijnej roztržke medzi Britmi na jednej strane a Francúzmi a Nemcami na strane druhej.
Vtedajší britský premiér John Major totiž vetoval iného kandidáta, Jeana-Luca Dehaena, ktorého favorizovali Paríž aj Berlín, a nasledovať musel krízový summit. Na krízovom summite funkcia predsedu Európskej komisie pripadla Jacquesovi Santerovi, „nenápadnému“ – ako ho vtedy označil komentár v Economiste – premiérovi Luxemburska.
Santerovi už od začiatku vyčítali, že pôsobí ako kancelárska sivá myš. Akosi sa žiadalo, aby hlavou „európskej vlády“ bola omnoho výraznejšia osobnosť, najlepšie medzinárodne už predtým známa a dôveryhodná. Dejiny si však Santera napokon zapamätali dosť výrazne – ale rozhodne nie pozitívne.
.kto je tu zodpovedný?
Jacques Santer od začiatku nemal takú autoritu, aká sa na jeho pozícii vyžadovala. Možno aj to bola jedna z príčin, pre ktoré sa časom začali množiť náznaky, že komisia pod jeho vedením je prešpikovaná korupciou. Ostrý spor sa rozpútal o rozpočet komisie na rok 1996, ktorý europarlament odmietol odsúhlasiť, pretože komisári nedostatočne vysvetlili, ako peniaze vynakladajú. Finančné neporiadky napokon celú komisiu doslova zvrhli.
Komisia nezávislých expertov dôkladne preverila jej fungovanie a dospela k šokujúcim záverom: „Bolo čoraz ťažšie nájsť kohokoľvek, kto by mal aspoň ten najmenší zmysel pre zodpovednosť,“ uvádzalo sa v správe expertov.
V roku 1999 napokon odstúpili všetci členovia Európskej komisie na čele so Santerom. Tomu síce nikto nedokázal, že by bol do korupcie priamo zapletený. Zostal však na ňom tieň slabého a nedôveryhodného lídra, ktorý korupcii nedokázal zabrániť.
Málokto veril v jeho politické zmŕtvychvstanie, a tak sa teraz naprieč kontinentom rozbehla vlna prekvapenia. Marta Andreasen, členka Výboru Európskeho parlamentu pre ekonomické a menové záležitosti, to svoje vyjadrila takto: „Som presvedčená, že sme mohli nájsť dosť ľudí, ktorí by to zvládli lepšie ako on... Tento krok v krásnych farbách ukazuje, ako ľudia, ktorí riadia EÚ, pohŕdajú verejnosťou, ktorej, ako tvrdia, slúžia.“
.ten správny človek
A tento muž teraz dostal na starosť získavanie financií pre nový fond finančnej pomoci EÚ. Povedie tzv. Spiv (Special Purpose Investment Vehicle), nástroj, ktorý má predávať európsky dlh súkromným firmám a fondom. Inými slovami, má presviedčať zahraničných investorov, aby európskym ekonomikám ešte chvíľu verili, aby verili schopnosti európskych riadiacich štruktúr udržať krízu na uzde a zvrátiť jej vývoj, aj napriek tomu, že dosiaľ to títo lídri ničím nedokázali. Koniec koncov, ani doterajšie pokusy Európskej únie získať investície napríklad od Číny neboli úspešné.
Santer sa naozaj vracia, a nie ako pištoľník, ale ako pokútny olejkár, ktorý predáva podozrivé produkty. Šestákový western ako vymaľovaný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.