Tvoria ju romány Muži, ktorí nenávidia ženy, Dievča, ktoré sa hralo s ohňom a Vzdušný zámok, ktorý vybuchol a všetky tri spolu predstavujú okrem iného aj nádherný príklad toho, ako funguje svetový literárny trh a kde v ňom má, respektíve nemá miesto Literatúra.
.je to Literatúra?
To, že ide o vynikajúce čítanie, netreba spochybňovať – atraktívne prostredie investigatívnej novinárčiny, mierne exotické reálie liberálneho Švédska, desivé tajomstvá v minulosti, charizmatický hlavný hrdina, ešte charizmatickejšia vedľajšia hrdinka, napätie, sprisahanie, sex, dobre vystavaný detektívny príbeh, jednoducho – Larssonove romány majú všetko, čo dokáže čitateľa udržať hore ešte o chvíľu dlhšie. A ešte chvíľu a zrazu je ráno a skutočne treba knižku zatvoriť a ísť do práce. A spánok človeku nechýba, lebo noc prebdená pri knižke, ktorá svojho čitateľa jednoducho nepustí von, má rovnaký energetický potenciál. Oči možno klipkajú, ale duch je svieži a teší sa, až bude môcť v čítaní pokračovať.
To, či ide o Literatúru, nikto presne nevie, ale je to v zásade jedno, lebo Literatúra, na rozdiel od Čítania, čitateľa vlastne nepotrebuje. Millennium sa predáva, preto sa dá veľmi dobre kvantifikovať. Vieme, koľko ľudí ho kúpilo (veľa) a koľko zaň zaplatilo (fakt veľa), poznáme teda konkrétnu cenu, a ak je to takto, netreba pátrať po abstraktnej hodnote.
Millennium je mimoriadne dobre obchodovateľná komodita, lebo disponuje pridanou kvalitou mimo samotného textu, disponuje metapríbehom jej predčasne zosnulého autora, ktorý sa úspechu svojho diela nedožil, lebo zomrel krátko po tom, ako zaniesol rukopisy vydavateľovi. Toľko k legende, netreba pátrať po jej pravdivosti, ak je s knižkou spojený aj iný príbeh, ako ten, čo je obsiahnutý v nej, vždy to predaju len pomôže, pani Rowlingová by vedela rozprávať a svoje by povedal aj pán Brown.
Larsson už nemôže, je mŕtvy, preto hovoria jeho vydavatelia a jeho družka, ktorá tiež napísala knihu – Millennium, Stieg a ja, v ktorých spomína na Larssona a na peripetie a trápenia a problémy s autorskými právami a ak táto knižka na niečo je – a tu už to vieme bezpečne – tak na to, aby tých peňazí na konci Millennia bolo ešte viac.
.malý a veľký film
Trh nepustí, bestsellery treba kuť za horúca, preto sa Millennium dočkalo filmového spracovania. V švédsko-dánsko-nemecko-nórskej koprodukcii vznikli v roku 2009 tri filmy, v roku 2010 prestrihané do šesťdielneho televízneho seriálu. A keďže Millennium už bolo globálnou popkultúrnou udalosťou, distribuovali sa do celého sveta. Nie sú to zlé filmy, respektíve ten prvý, v ktorom sa ešte tak veľmi neponáhľalo, znesie aj kritickejší pohľad, druhé dva smrdia lacnou televíznou produkciou, z ktorej najviac cítiť to, že treba nakrúcať skutočne rýchlo, lebo Millennium už mal v hľadáčiku Hollywood a ako my Európania vieme, čoho sa raz Hollywood chytí, to pobabre.
Stalo sa, v roku 2011, u nás až v roku 2012 vtrhol do svetových kín blockbuster The Girl With The Dragoon Tatoo, (v našich kinách Muži, ktorí nenávidia ženy), americký popcornový trhák, ktorý mal z Larssonovej trilógie vysať aj ten posledný špik. Aj to sa stalo, ale trocha inak, ako predpokladali skeptici. Americké Millennium, kde ono slovko americké nemá geografický, ale estetický kontext, totiž najprv vlastne nie je americké, ale opäť koprodukčné (USA, Švédsko, Veľká Británia, Nemecko) a čo je dôležitejšie, ide o autonómne umelecké dielo, ktoré, priznávajúc svoj komerčný základ, odhaľuje a presne pomenúva tajomstvo úspechu trilógie.
Fenomén Millennia môžeme zvonka pokladať za fenomén presýtenia a rýchlosti. Našinec mal v rozmedzí rokov 2008 až 2012 možnosť stretnúť sa s Millenniom, a aby sme boli čo najkonkrétnejší, s jeho prvým dielom – s Mužmi, ktorí nenávidia ženy, trikrát. Prvý je švédsky román, druhý je „malý európsky“ film a tretí „veľký americký“ film. Obsah je trikrát rovnaký aspoň zdanlivo, preto je prvé Millennium vynikajúcim predmetom uvažovania o forme.
Tá totiž zodpovedá za to, že všetky tri diela môžu fungovať, a fungujú autonómne, čo v recepčnej praxi znamená, že je možné, ba dokonca veľmi príjemné stretnúť sa s tým istým príbehom trikrát. Vždy je to ten istý príbeh a vždy je trocha iný.
Mikael Blomkvist je elitný novinár, ktorého práve odsúdili za nactiutŕhanie, publikoval čosi o komsi, a ten ktosi sa bránil a ubránil, takže Mikael prichádza o všetko. Aj preto prijme ponuku priemyselného magnáta, aby vyšetril plus mínus štyridsať rokov starú vraždu. Mikael vyšetruje, potrebuje pomoc, pomôže mu excentrická nesvojprávna pankáčka Lisbeth Salanderová. A naozaj mu pomôže, dôjde k normálnemu rozuzleniu a zároveň sa zamiesi na dve pokračovania.
Čítame si ten príbeh, dívame sa naň, sme celkom vnútri, vedno s Mikaelom a Lis odkrývame tajomstvá a intrigy v košatej rodine priemyselníka presahujúce najsmelšie očakávania. Dostali sme posvätenie od patriarchu rodu, môžeme sa teda hrabať veľmi hlboko, v tajomstvách, ktoré nemali nikdy uzrieť svetlo sveta. Povstáva pred nami sága vzostupu a pádu rodiny, ktorej vnútorné väzby zničila ideológia, túžba po moci a kapitalizmus v tej najsurovejšej podobe. V knižke je to trocha inak ako najprv v prvom filme a potom v druhom, v knižke je to najkošatejšie, najvypuklejšie, detektívny príbeh nie je cieľom, ale prostriedkom, ako vypovedať čosi zásadnejšie.
Stále platí, že sa to výborne číta, ale to je teraz jedno, prvý diel Millennia je Literatúra, možno preto sa tým knižkám akurát na slovenskom literárnom trhu zas až tak dobre nedarí, Stieg Larsson nie je Dominik Dán a naozaj to neznamená nič viac.
Prvý film sa snaží o otrocký prepis literárneho textu, je maximálne ilustratívny, nie ukazujúci, ale snaží sa odhaľovať, Bergmanovho tieňa sa švédska kinematografia azda ani nemôže zbaviť a je to v najlepšom poriadku. Detektívka, ale s presahom, ktorej ambíciou je ponúknuť divákovi vizuálnu alternatívu k obrazovej predstave o príbehu, ktorú si vytvoril vo vedomí počas čítania. Kto čítal, „uvidí“ inú podobu príbehu, kto nečítal, dostane príbeh.
Druhý film, americký, je výrazom režisérskeho majstrovstva, absolútnej remeselnej zručnosti tej najvyššej akosti v službách trhu. Film režíroval David Fincher a rovnako, ako v jeho iných filmoch ho i tu zaujímajú viac postavy a vzťahy medzi nimi, ako príbeh sám. Niežeby ho nevypovedal, avšak nie to je jeho primárnym účelom. Fincher si je vedomý faktu, že komunikuje s dvoma rozdielnymi diváckymi skupinami. Na Dievča s tetovaním draka prídu jednak ľudia, ktorí príbeh poznajú a jednak diváci, ktorí ani len netušia, že prišli na film podľa knihy. Jedni vedia o čom je, druhí nie, Fincher programovo oslovuje obe skupiny. Vediacim ponúka iný pohľad, nevediacim fascinujúcu romancu o so zlým koncom a detektívnym príbehom uprostred. A funguje to, pričom obe skupiny vzácne spája spoznanie tajomstva trilógie Millennium.
.aké tajomstvo?
Vlastne celkom banálne. Po tom, keď človek Millennium dočíta a zážitok trocha vychladne, trebárs pri nezáväznom rozhovore s niekým, komu by Millennium rád odporúčal, takmer iste nebude vravieť o presahoch či o hĺbke, ale o postave Lisbeth Salanderovej. Ona je tou kvalitou, ktorá z Millennia urobila veľkú vec. Duševne chorá alebo poškodená, vkaždom prípade s veľkým komunikačným problémom vo vzťahu k iným ľuďom, azda trpiaca Aspergerovým syndrómom, skutočná asociálka, ktorej pankáčsky úbor, vizáž, tetovanie a piercing nie sú maskou, ale najprirodzenejším vonkajším vyjadrením vnútra. Ak akési existuje. A toto dievča disponuje neuveriteľnou mocou – informáciami. Lisbeth je špičková hackerka a nedisponuje žiadnym zvonku implantovaným morálnym kódexom, ale len vnútorným kompasom na rozoznávanie dobra a zla. Bez nej niet Millennia a bez vynikajúceho hereckého obsadenia v oboch filmoch by vlastne nebolo o čom nakrúcať.
Je nebezpečná, už na prvý pohľad, a s každým ďalším pohľadom ešte nebezpečnejšia a neskutočne, nadpozemsky krásna. Divákovi, čitateľovi to v istom okamihu dôjde a potom ho už len zaujíma, aká je ešte ďalej a prečo je taká. Toto sa stane v knižke i v oboch filmoch a je to to najdôležitejšie, čo sa v nich stane.
Všetko vôkol je kvôli nej a vďaka nej.
.je to Literatúra?
To, že ide o vynikajúce čítanie, netreba spochybňovať – atraktívne prostredie investigatívnej novinárčiny, mierne exotické reálie liberálneho Švédska, desivé tajomstvá v minulosti, charizmatický hlavný hrdina, ešte charizmatickejšia vedľajšia hrdinka, napätie, sprisahanie, sex, dobre vystavaný detektívny príbeh, jednoducho – Larssonove romány majú všetko, čo dokáže čitateľa udržať hore ešte o chvíľu dlhšie. A ešte chvíľu a zrazu je ráno a skutočne treba knižku zatvoriť a ísť do práce. A spánok človeku nechýba, lebo noc prebdená pri knižke, ktorá svojho čitateľa jednoducho nepustí von, má rovnaký energetický potenciál. Oči možno klipkajú, ale duch je svieži a teší sa, až bude môcť v čítaní pokračovať.
To, či ide o Literatúru, nikto presne nevie, ale je to v zásade jedno, lebo Literatúra, na rozdiel od Čítania, čitateľa vlastne nepotrebuje. Millennium sa predáva, preto sa dá veľmi dobre kvantifikovať. Vieme, koľko ľudí ho kúpilo (veľa) a koľko zaň zaplatilo (fakt veľa), poznáme teda konkrétnu cenu, a ak je to takto, netreba pátrať po abstraktnej hodnote.
Millennium je mimoriadne dobre obchodovateľná komodita, lebo disponuje pridanou kvalitou mimo samotného textu, disponuje metapríbehom jej predčasne zosnulého autora, ktorý sa úspechu svojho diela nedožil, lebo zomrel krátko po tom, ako zaniesol rukopisy vydavateľovi. Toľko k legende, netreba pátrať po jej pravdivosti, ak je s knižkou spojený aj iný príbeh, ako ten, čo je obsiahnutý v nej, vždy to predaju len pomôže, pani Rowlingová by vedela rozprávať a svoje by povedal aj pán Brown.
Larsson už nemôže, je mŕtvy, preto hovoria jeho vydavatelia a jeho družka, ktorá tiež napísala knihu – Millennium, Stieg a ja, v ktorých spomína na Larssona a na peripetie a trápenia a problémy s autorskými právami a ak táto knižka na niečo je – a tu už to vieme bezpečne – tak na to, aby tých peňazí na konci Millennia bolo ešte viac.
.malý a veľký film
Trh nepustí, bestsellery treba kuť za horúca, preto sa Millennium dočkalo filmového spracovania. V švédsko-dánsko-nemecko-nórskej koprodukcii vznikli v roku 2009 tri filmy, v roku 2010 prestrihané do šesťdielneho televízneho seriálu. A keďže Millennium už bolo globálnou popkultúrnou udalosťou, distribuovali sa do celého sveta. Nie sú to zlé filmy, respektíve ten prvý, v ktorom sa ešte tak veľmi neponáhľalo, znesie aj kritickejší pohľad, druhé dva smrdia lacnou televíznou produkciou, z ktorej najviac cítiť to, že treba nakrúcať skutočne rýchlo, lebo Millennium už mal v hľadáčiku Hollywood a ako my Európania vieme, čoho sa raz Hollywood chytí, to pobabre.
Stalo sa, v roku 2011, u nás až v roku 2012 vtrhol do svetových kín blockbuster The Girl With The Dragoon Tatoo, (v našich kinách Muži, ktorí nenávidia ženy), americký popcornový trhák, ktorý mal z Larssonovej trilógie vysať aj ten posledný špik. Aj to sa stalo, ale trocha inak, ako predpokladali skeptici. Americké Millennium, kde ono slovko americké nemá geografický, ale estetický kontext, totiž najprv vlastne nie je americké, ale opäť koprodukčné (USA, Švédsko, Veľká Británia, Nemecko) a čo je dôležitejšie, ide o autonómne umelecké dielo, ktoré, priznávajúc svoj komerčný základ, odhaľuje a presne pomenúva tajomstvo úspechu trilógie.
Fenomén Millennia môžeme zvonka pokladať za fenomén presýtenia a rýchlosti. Našinec mal v rozmedzí rokov 2008 až 2012 možnosť stretnúť sa s Millenniom, a aby sme boli čo najkonkrétnejší, s jeho prvým dielom – s Mužmi, ktorí nenávidia ženy, trikrát. Prvý je švédsky román, druhý je „malý európsky“ film a tretí „veľký americký“ film. Obsah je trikrát rovnaký aspoň zdanlivo, preto je prvé Millennium vynikajúcim predmetom uvažovania o forme.
Tá totiž zodpovedá za to, že všetky tri diela môžu fungovať, a fungujú autonómne, čo v recepčnej praxi znamená, že je možné, ba dokonca veľmi príjemné stretnúť sa s tým istým príbehom trikrát. Vždy je to ten istý príbeh a vždy je trocha iný.
Mikael Blomkvist je elitný novinár, ktorého práve odsúdili za nactiutŕhanie, publikoval čosi o komsi, a ten ktosi sa bránil a ubránil, takže Mikael prichádza o všetko. Aj preto prijme ponuku priemyselného magnáta, aby vyšetril plus mínus štyridsať rokov starú vraždu. Mikael vyšetruje, potrebuje pomoc, pomôže mu excentrická nesvojprávna pankáčka Lisbeth Salanderová. A naozaj mu pomôže, dôjde k normálnemu rozuzleniu a zároveň sa zamiesi na dve pokračovania.
Čítame si ten príbeh, dívame sa naň, sme celkom vnútri, vedno s Mikaelom a Lis odkrývame tajomstvá a intrigy v košatej rodine priemyselníka presahujúce najsmelšie očakávania. Dostali sme posvätenie od patriarchu rodu, môžeme sa teda hrabať veľmi hlboko, v tajomstvách, ktoré nemali nikdy uzrieť svetlo sveta. Povstáva pred nami sága vzostupu a pádu rodiny, ktorej vnútorné väzby zničila ideológia, túžba po moci a kapitalizmus v tej najsurovejšej podobe. V knižke je to trocha inak ako najprv v prvom filme a potom v druhom, v knižke je to najkošatejšie, najvypuklejšie, detektívny príbeh nie je cieľom, ale prostriedkom, ako vypovedať čosi zásadnejšie.
Stále platí, že sa to výborne číta, ale to je teraz jedno, prvý diel Millennia je Literatúra, možno preto sa tým knižkám akurát na slovenskom literárnom trhu zas až tak dobre nedarí, Stieg Larsson nie je Dominik Dán a naozaj to neznamená nič viac.
Prvý film sa snaží o otrocký prepis literárneho textu, je maximálne ilustratívny, nie ukazujúci, ale snaží sa odhaľovať, Bergmanovho tieňa sa švédska kinematografia azda ani nemôže zbaviť a je to v najlepšom poriadku. Detektívka, ale s presahom, ktorej ambíciou je ponúknuť divákovi vizuálnu alternatívu k obrazovej predstave o príbehu, ktorú si vytvoril vo vedomí počas čítania. Kto čítal, „uvidí“ inú podobu príbehu, kto nečítal, dostane príbeh.
Druhý film, americký, je výrazom režisérskeho majstrovstva, absolútnej remeselnej zručnosti tej najvyššej akosti v službách trhu. Film režíroval David Fincher a rovnako, ako v jeho iných filmoch ho i tu zaujímajú viac postavy a vzťahy medzi nimi, ako príbeh sám. Niežeby ho nevypovedal, avšak nie to je jeho primárnym účelom. Fincher si je vedomý faktu, že komunikuje s dvoma rozdielnymi diváckymi skupinami. Na Dievča s tetovaním draka prídu jednak ľudia, ktorí príbeh poznajú a jednak diváci, ktorí ani len netušia, že prišli na film podľa knihy. Jedni vedia o čom je, druhí nie, Fincher programovo oslovuje obe skupiny. Vediacim ponúka iný pohľad, nevediacim fascinujúcu romancu o so zlým koncom a detektívnym príbehom uprostred. A funguje to, pričom obe skupiny vzácne spája spoznanie tajomstva trilógie Millennium.
.aké tajomstvo?
Vlastne celkom banálne. Po tom, keď človek Millennium dočíta a zážitok trocha vychladne, trebárs pri nezáväznom rozhovore s niekým, komu by Millennium rád odporúčal, takmer iste nebude vravieť o presahoch či o hĺbke, ale o postave Lisbeth Salanderovej. Ona je tou kvalitou, ktorá z Millennia urobila veľkú vec. Duševne chorá alebo poškodená, vkaždom prípade s veľkým komunikačným problémom vo vzťahu k iným ľuďom, azda trpiaca Aspergerovým syndrómom, skutočná asociálka, ktorej pankáčsky úbor, vizáž, tetovanie a piercing nie sú maskou, ale najprirodzenejším vonkajším vyjadrením vnútra. Ak akési existuje. A toto dievča disponuje neuveriteľnou mocou – informáciami. Lisbeth je špičková hackerka a nedisponuje žiadnym zvonku implantovaným morálnym kódexom, ale len vnútorným kompasom na rozoznávanie dobra a zla. Bez nej niet Millennia a bez vynikajúceho hereckého obsadenia v oboch filmoch by vlastne nebolo o čom nakrúcať.
Je nebezpečná, už na prvý pohľad, a s každým ďalším pohľadom ešte nebezpečnejšia a neskutočne, nadpozemsky krásna. Divákovi, čitateľovi to v istom okamihu dôjde a potom ho už len zaujíma, aká je ešte ďalej a prečo je taká. Toto sa stane v knižke i v oboch filmoch a je to to najdôležitejšie, čo sa v nich stane.
Všetko vôkol je kvôli nej a vďaka nej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.