Je sobota ráno začiatkom osemdesiatych rokov. Musím vysávať, čo neznášam, zároveň však mám povolené pustiť si hudbu tak hlasno, aby som ju cez neznesiteľný hukot vysávača počul.
A to milujem.
Z neveľkej zbierky dlhohrajúcich platní, ktoré nahromadili moji starší bratia, bez hľadania vyberiem platňu Vladimír Mišík a Etc...
Mám dvanásť, neviem, čo je blues, rock, džez a folk. Netuším, kto je Josef Kainar, nechápem, prečo mi brat hovorí, že by sme tento album radšej nemali nikomu požičiavať, lebo je zakázaný.
Som však schopný rozlíšiť, že z tejto platne sa ozýva hudba, čo sa ani v najmenšom nepodobá na nič z toho, čo denne počúvam z tranzistoráka, ktorý moji rodičia vyhrali v maturite odborára.
Ihla sa dotkne roztočenej platne. Po pár sekundách neodmysliteľného praskotu začne hrať Cesta do dětství, pesnička, z ktorej mám najradšej verš: „Být sám svým jediným poddaným” a harmonikové sólo Vladimíra Mertu v závere. Potom príde oduševnená Kde je múj stúl s krásnym analógovým syntiakovým grúvom a príbehom ako zo surealistického obrazu. Hravé skorocountry Jednohubky vystrieda džezrok (chlapi!) v skladbe Bazarem proměn, a napokon sa k slovu dostane Jiří Suchý a jeho text k smutnému lovesongu Proč ta růže uvadá.
Vysávač nechám hučať a idem otočiť platňu.
Začne hrať pesnička, ktorá ex post dala tomuto albumu názov, nádherná metafora bezmocnosti Stříhali dohola malého chlapečka, ktorá dokonale vystihovala pocity znormalizovaného Československa. Pre mňa však nebola najväčším hitom tohto albumu. Oveľa viac na mňa pôsobil repetitívny riff v nasledujúcom kúsku Biograf, ale hlavne záverečná Obelisk s fantastickým Kainarovým textom.
Vďaka tomuto albumu som pomerne skoro zistil, že rocková hudba môže sprostredkovať dotyk s krásou, že sa oplatí pátrať po veciach, ktoré nehrávajú v rádiu a v telke a že hudba je zázraćná vec, pretože dokáže premeniť aj tú najneznesiteľnejšiu vec na svete, akou je vysávanie, na fantastický zážitok.
Braňo Bezák/
zvaný Bebe bol moderátorom Rádia Ragtime, na Rádiu_FM má program NuSpirit_FM, ako DJ Magálová dídžejuje, ako Bebe hrá v kapele Saténové ruky. No a ešte pracuje v reklamnej agentúre Istropolitana Ogilvy.
A to milujem.
Z neveľkej zbierky dlhohrajúcich platní, ktoré nahromadili moji starší bratia, bez hľadania vyberiem platňu Vladimír Mišík a Etc...
Mám dvanásť, neviem, čo je blues, rock, džez a folk. Netuším, kto je Josef Kainar, nechápem, prečo mi brat hovorí, že by sme tento album radšej nemali nikomu požičiavať, lebo je zakázaný.
Som však schopný rozlíšiť, že z tejto platne sa ozýva hudba, čo sa ani v najmenšom nepodobá na nič z toho, čo denne počúvam z tranzistoráka, ktorý moji rodičia vyhrali v maturite odborára.
Ihla sa dotkne roztočenej platne. Po pár sekundách neodmysliteľného praskotu začne hrať Cesta do dětství, pesnička, z ktorej mám najradšej verš: „Být sám svým jediným poddaným” a harmonikové sólo Vladimíra Mertu v závere. Potom príde oduševnená Kde je múj stúl s krásnym analógovým syntiakovým grúvom a príbehom ako zo surealistického obrazu. Hravé skorocountry Jednohubky vystrieda džezrok (chlapi!) v skladbe Bazarem proměn, a napokon sa k slovu dostane Jiří Suchý a jeho text k smutnému lovesongu Proč ta růže uvadá.
Vysávač nechám hučať a idem otočiť platňu.
Začne hrať pesnička, ktorá ex post dala tomuto albumu názov, nádherná metafora bezmocnosti Stříhali dohola malého chlapečka, ktorá dokonale vystihovala pocity znormalizovaného Československa. Pre mňa však nebola najväčším hitom tohto albumu. Oveľa viac na mňa pôsobil repetitívny riff v nasledujúcom kúsku Biograf, ale hlavne záverečná Obelisk s fantastickým Kainarovým textom.
Vďaka tomuto albumu som pomerne skoro zistil, že rocková hudba môže sprostredkovať dotyk s krásou, že sa oplatí pátrať po veciach, ktoré nehrávajú v rádiu a v telke a že hudba je zázraćná vec, pretože dokáže premeniť aj tú najneznesiteľnejšiu vec na svete, akou je vysávanie, na fantastický zážitok.
Braňo Bezák/
zvaný Bebe bol moderátorom Rádia Ragtime, na Rádiu_FM má program NuSpirit_FM, ako DJ Magálová dídžejuje, ako Bebe hrá v kapele Saténové ruky. No a ešte pracuje v reklamnej agentúre Istropolitana Ogilvy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.