Lámem ľudí na beh
Milujem Beh Devín – Bratislava, to je najlepší maratón na svete, snažím sa, aby trénovali vo firme všetci, aj keď to ledva zabehnú, nakoniec z toho majú obrovskú radosť. Behám maratóny aj v Košiciach, na Tahiti, na Aljaške, v New Yorku. Možno je to tým behom, že nebývam chorý, pritom mám zlú imunitu, bol som malý chorľavý astmatik so sennou nádchou. V africkej prírode mi však nikdy nič nie je.
Fotím emócie
Nemám na fotenie talent, ale verím, že ak má niečo človek rád a je usilovný, dokáže to zvládnuť. Mal som jeden z úplne prvých digitálov od Olympusu, ale to automatické cvakanie ma prestalo baviť. Radosť som znovu našiel v Leice, to je úplne iný druh foťáku, má diaľkomer, núti ma to nastavovať si všetko sám. Nikto ma nechápe, nevidí v tom tú technickú kvalitu, hĺbku, dobre, nadšený som pre Leicu len ja. Fotím hlavne ľudí, zblízka, musím nadviazať kontakt.
Ako Kukučín
Keď som bol mladší, dával som si rôzne predsavzatia, aby som bol lepší, kultúrnejší, že prečítam všetkých filozofov, najmä existencializmus ma bavil. Mama robila v Slovenskom spisovateli, čítal som všetko, aj Romboid, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, ako medik som často vedel viac ako filozofi. Pre mňa bol lekár vždy niečo ako Kukučín, všeobecne vzdelaný, polyhistor, to mi trochu v modernej medicíne chýbalo.
Pomáham
Charitu robíme už 20 rokov. Teraz je to moderné, ale vtedy sme boli ako z Marsu. Pomohli sme na Severnej Sumatre, kde vyplavilo orangutanov, v Kašmíre, do Ladaku na severe Indie sme cez Facebook za jeden deň zohnali 707 kg šatstva a diek. Na Kubu už tretíkrát vezieme stovky kníh o Bratislave, Košiciach, rozprávky. Veľa Kubáncov má rodičov či starých rodičov zo Slovenska, vedia, že je to niekde v Európe a nič viac.
Jedol som opicu
Milujem čaj, nosím si ho priamo z plantáží. Okrem čaju viem uvariť už len vajcia na mäkko. Nie som gurmet, ale keď viem, čo je všetko za tým jedlom, chutí mi to cez ten príbeh. Jedol som už všeličo, hady, dikobraza, psa. Opičí mozog nie, vraj z toho sa rozšíril na ľudí AIDS. Mäso z upečenej opičej hlavy som jedol od hladu a s odporom, ale chutilo fakt dobre, myslím, že takto musí chutiť aj ľudské mäso.
Fajčím pod hviezdami
Som nefajčiar, ale keď niekde dorazíme, večer si idem sám sadnúť na dunu, zapálim si cigaru a dve hodiny pozorujem hviezdy. Na Sahare sú neuveriteľné. Cigarety som fajčil, keď som mal 10 rokov, a potom ešte raz, keď som do Ruska zobral na úplatky kartón európskych marlboriek, osemdesiatky. Tam mali americké stovky, pochopil som, že to neupotrebím, tak som to vyfajčil, z lakomstva.
Zreinkarnujem sa
Dlho som hľadal osobné šťastie, čítal filozofiu, venoval sa umeniu. Zistil som, že najviac ma uspokojuje práca. Myslím, že sa reinkarnujem do detí a do mojej firmy, keď moji ľudia nasiaknu mojím presvedčením a naivitou. Idem dobrým smerom, to som si istý, lebo verím, že každý smer je dobrý. Je jedno, čo človek robí, len to musí robiť s nadšením a bez strachu.
Milujem Beh Devín – Bratislava, to je najlepší maratón na svete, snažím sa, aby trénovali vo firme všetci, aj keď to ledva zabehnú, nakoniec z toho majú obrovskú radosť. Behám maratóny aj v Košiciach, na Tahiti, na Aljaške, v New Yorku. Možno je to tým behom, že nebývam chorý, pritom mám zlú imunitu, bol som malý chorľavý astmatik so sennou nádchou. V africkej prírode mi však nikdy nič nie je.
Fotím emócie
Nemám na fotenie talent, ale verím, že ak má niečo človek rád a je usilovný, dokáže to zvládnuť. Mal som jeden z úplne prvých digitálov od Olympusu, ale to automatické cvakanie ma prestalo baviť. Radosť som znovu našiel v Leice, to je úplne iný druh foťáku, má diaľkomer, núti ma to nastavovať si všetko sám. Nikto ma nechápe, nevidí v tom tú technickú kvalitu, hĺbku, dobre, nadšený som pre Leicu len ja. Fotím hlavne ľudí, zblízka, musím nadviazať kontakt.
Ako Kukučín
Keď som bol mladší, dával som si rôzne predsavzatia, aby som bol lepší, kultúrnejší, že prečítam všetkých filozofov, najmä existencializmus ma bavil. Mama robila v Slovenskom spisovateli, čítal som všetko, aj Romboid, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, ako medik som často vedel viac ako filozofi. Pre mňa bol lekár vždy niečo ako Kukučín, všeobecne vzdelaný, polyhistor, to mi trochu v modernej medicíne chýbalo.
Pomáham
Charitu robíme už 20 rokov. Teraz je to moderné, ale vtedy sme boli ako z Marsu. Pomohli sme na Severnej Sumatre, kde vyplavilo orangutanov, v Kašmíre, do Ladaku na severe Indie sme cez Facebook za jeden deň zohnali 707 kg šatstva a diek. Na Kubu už tretíkrát vezieme stovky kníh o Bratislave, Košiciach, rozprávky. Veľa Kubáncov má rodičov či starých rodičov zo Slovenska, vedia, že je to niekde v Európe a nič viac.
Jedol som opicu
Milujem čaj, nosím si ho priamo z plantáží. Okrem čaju viem uvariť už len vajcia na mäkko. Nie som gurmet, ale keď viem, čo je všetko za tým jedlom, chutí mi to cez ten príbeh. Jedol som už všeličo, hady, dikobraza, psa. Opičí mozog nie, vraj z toho sa rozšíril na ľudí AIDS. Mäso z upečenej opičej hlavy som jedol od hladu a s odporom, ale chutilo fakt dobre, myslím, že takto musí chutiť aj ľudské mäso.
Fajčím pod hviezdami
Som nefajčiar, ale keď niekde dorazíme, večer si idem sám sadnúť na dunu, zapálim si cigaru a dve hodiny pozorujem hviezdy. Na Sahare sú neuveriteľné. Cigarety som fajčil, keď som mal 10 rokov, a potom ešte raz, keď som do Ruska zobral na úplatky kartón európskych marlboriek, osemdesiatky. Tam mali americké stovky, pochopil som, že to neupotrebím, tak som to vyfajčil, z lakomstva.
Zreinkarnujem sa
Dlho som hľadal osobné šťastie, čítal filozofiu, venoval sa umeniu. Zistil som, že najviac ma uspokojuje práca. Myslím, že sa reinkarnujem do detí a do mojej firmy, keď moji ľudia nasiaknu mojím presvedčením a naivitou. Idem dobrým smerom, to som si istý, lebo verím, že každý smer je dobrý. Je jedno, čo človek robí, len to musí robiť s nadšením a bez strachu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.