Zrnko pravdy

Kdeže spoločný jazyk, kultúra, história či genetika – horčica! To je to, čo definuje národ. Niet sa čo čudovať, vie sa tvrdo vryť do pamäti. Veď už od mala vnímame jej jedinečnú chuť – či už natretú na chlebe, alebo v podobe kôpky vedľa domácej klobásky či spišského párku. Nezabudnuteľnú chuť plnotučnej liptovskej horčice Slovač z krvi len tak nedostane. Je to, skrátka, chuť domova. A takto je to všade. Nemec má svoju Senf, Francúz svoj certifikovaný, a samozrejme, jediný pravý Dijon, Angličan si zas bravčové nevychutná bez svojej diabolskej Colman´s Mustard. Čo národ, to jednoznačná preferencia k horčici, samozrejme, tuzemskej a vždy rozhodne najlepšej.
Horčica je tu s nami už poriadne dávno a treba povedať, že najprv to s nami dlho ťahala ako liek. V šiestom storočí pred Kristom ju Pythagoras odporúčal ako vynikajúci prostriedok proti uštipnutiu hadom. Hippokrates ju zasa rozomletú a zmiešanú s vodou prikladal na boľavé zuby. Ako jedlo alebo pikantný dip k mäsám ju začali používať až Rimania, a to dokonca skoro v  takej istej podobe, ako ju poznáme dnes. Zrnká horčice rozomleli na prášok a zmiešali ho s vínom tak, aby vznikla vláčna horčičná pasta. Volali ju mustum ardens (odtiaľ anglický názov pre horčicu must-ard), čiže pálivý mušt. S Rimanmi sa táto lahodná pikantná pasta dostala až do Galície, medzi horkokrvných, stredovekou francúzštinou hovoriacich gurmánov a už to bolo. Tí si ju privlastnili a o pár storočí neskôr v Dijone veselo vyrábajú horčicu, len sa tak práši. Písomné zmienky o nej v tomto slávnom horčičnom meste majú už z trinásteho storočia, patentovať si ju dali v roku 1777 a appellation d'origine contrôlée majú od roku 1939.
Dnes sa do horčice pridáva okrem vína niekedy aj citrónová šťava, majonéza či iné koreniny alebo bylinky. Podľa zloženia sa horčica aj správa. Najštipľavejšia zo všetkých je práve Colemanova anglická horčica. Jej priamočiara až chrenovo nástojčivá štipľavosť a oči ťahajúca žltá farba je neprehliadnuteľná. Nie je totiž vôbec zjemnená, ide o puristickú zmes horčice, vody a soli. Jemnejší od nej je práve Dijon, ktorý horčicovú pálivosť rozpúšťa v octe. To však platí len pre ten certifikovaný. Domáci dijonskí výrobcovia by vás určite radi presvedčili, že tá najpikantnejšia a najlepšia horčica pochádza práve od nich. Môžete sa ísť presvedčiť, v Dijone sa každoročne robia veľké oslavy horčice, kde miestni výrobcovia ukazujú, čo sa im tento rok podarilo vypestovať a namiešať.
 Okrem rôznej intenzity pálivosti sa horčice líšia aj hrúbkou mletia horčičného zrna. A tak môžete mať v octe naložené celé horčičné semienka, ktoré sa náramne hodia do šalátových zálievok, alebo pestrofarebné pasty z polorozdrvených bobuliek v kombinácii s rôznymi zaujímavými, napríklad ovocnými príchuťami. V Írsku sa s tým nemažú a do horčice neváhajú bachnúť aj nejakú tú kvalitnú whisky. Sám mám doma niekoľko fajnových druhov horčice z celého sveta. Žena sa mi smeje, že párok pomaly podávam k horčiciam a nie naopak. Kto by však odolal, keď má možnosť si kvalitné mäso vychutnať napríklad s horčicou z bieleho vína a hľuzoviek alebo dijonskou horčicou z čiernych ríbezlí v kombinácii s Colmanovým žltým diablom?

Autor je scenárista.

Čas na žeruchu/ Botanicky príbuzná horčici je aj nenápadná zelená rastlinka, ktorá vám dokáže spestriť fádny zimný jedálniček svojou intenzívnou farbou, veselou podobou a charakteristickou, jemne štipľavou chuťou. Je ňou žerucha. Nenápadná rastlinka, ktorá vraj vie vyklíčiť úplne všade. Je mimoriadne zdravá, maximálne bohatá na vitamíny, ktoré sa práve v tomto období medzi hydropónne pestovanou zeleninou veľmi ťažko hľadajú. Takže gazdinky a gazdovia, ak máte kdesi voľné kvetináče, čo čakajú na jarnú výsadbu, teraz je ich čas. Pokojne do nich na vrch nahrubo hoďte semienka žeruchy, výdatne zalejte vodou a dajte na okno. O týždeň sa vám to krásne začne v kuchyni na okne zelenať. Kto nemá kvetináč, stačí, ak si zaspomína na základnú školu a pokus s vatou a fazuľkou. Žerucha vyklíčená na vate je rovnako dobrá ako tá z hliny, navyše sa nezababrete. Potom stačí už len nožnicami strihať a malé rastlinky spôsobne ukladať na poriadny krajec chleba s poriadnou dávkou masla. Alebo masti, čo si budeme hovoriť...