Protestmi k revolúcii?

Opakované protesty proti Gorile boli masívnejšie a lepšie zorganizované ako ten prvý. Toto mladí ľudia, ktorým nie je Slovensko ľahostajné, zvládli. Aj teraz sa vyskytli provokatéri, kotlebovci, anarchisti a iní extrémisti, čo sa vešali po plotoch, vulgárne nadávali, hádzali petardy a kričali „Smrť darmožráčom“, ale to je osud masových zhromaždení. Horšie je násilie pri parlamente – potýčky s políciou, bitky a hádzanie kameňov sú neprijateľné. Neprijateľné! Toto organizátori vôbec nezvládli. Nemôžu len tak povedať, že tam už neboli. Naopak, mali tam byť a brániť podobným prejavom, pretože je to ich vizitka.
Celkové vyznenie celoslovenskej akcie však ostalo protikorupčné, a teda veľmi sympatické. Dôraz na spravodlivosť a slušnejšie spravovanie Slovenska je dlho nevídaný postoj našich námestí. Hlasné odmietnutie korupcie bolo spúšťačom protestov a ak ostane ich ústrednou myšlienkou a kľúčovou požiadavkou, protestujúci mladí ľudia nemôžu prehrať. Navyše – zorganizovať takéto pohnutie krajiny v krutom mraze je skvelý výkon mladej generácie. Za to tlieskame.
Ale z protestov presakuje už aj čosi iné. Veční utopisti zacítili šancu a snažia sa protesty a ich neskúsených organizátorov presmerovať od korupcie k revolúcii. Definovanie ústredného cieľa protestov sa tým stáva hlavným problémom. Protestujúci postupne formulujú nové požiadavky, ktoré už nesúvisia s korupciou, ale s rôznymi predstavami o usporiadaní sveta. A teraz vôbec nehovorím o výmennom obchode, ktorý namiesto peňazí navrhuje Lucia Gallová. To je jej súkromný sen, ktorý, našťastie, v požiadavkách nie je. Hovorím o hesle o priamej demokracii (myslí sa referendové Švajčiarsko, islandská ústava alebo čo?), o ľudovom odvolávaní kohokoľvek kedykoľvek (akoby ľud bol vždy v práve a ním zvolený zástupca vždy od diabla), o požiadavke na odstúpenie takého Chmela, ale už nie Slotu, Harabina či Trnku (toto je úplný faul proti spravodlivosti), o absencii tlaku na Gašparoviča, aby vymenoval zvoleného generálneho prokurátora (pritom toto je najdôležitejšia podmienka účinného boja s korupciou!), ale aj o absencii rozlišovania medzi politikmi a finančnými skupinami vôbec. Politici nie sú všetci rovnakí, podnikatelia tiež nie. Tvrdiť opak je niečo ako oživovanie leninského triedneho boja. Toto chceme? Organizátori to často robia a práve preto nemajú jasné, či je lepšie voliť, alebo nevoliť. Nevoliť v dnešnej situácii znamená voliť takú väčšinu, ktorá má menšiu citlivosť nielen voči korupcii, ale aj voči hrubosti a nacionalizmu. Tento triviálny dôsledok nie je študentom jasný?
Napriek tomu všetkému je protest proti Gorile a hnutie s ním spojené stále jedným z najpríjemnejších prekvapení posledných rokov. Ukazuje, že svedomie tu ešte nevymrelo, že mladí ľudia majú záujem o svoju krajinu, a že dokonca dokážu zakričať tak nahlas, ako to staršia generácia už dlho neurobila. Výborne.
Ale ak má ostať protest morálnym výkričníkom so silou tlačiť politikov k činom a meniť tým Slovensko k lepšiemu, musí si zachovať dve veci: absolútny odpor k násiliu (ale naozaj absolútny), a potom ešte – základnú pokoru. To neznamená stratiť na dôraze a energii. To by nebola pokora, ale ústup zlu. Hovorím o pokore pred staršou generáciou, ktorá previedla Slovensko novembrom 1989, o pokore pred tými politikmi, ktorí za posledných 20 rokov urobili veľmi veľa dobrého, o pokore pred tými podnikateľmi, ktorých nápadmi, prácou a talentom Slovensko zbohatlo. Spor o lepšie Slovensko sa predsa nezačal Gorilou, a myslieť si opak vonia nielen nezrelosťou, ale najmä pýchou. A napokon, treba si zachovať pokoru pred realitou, ktorú revolučné utópie zhoršujú, a nie ozdravujú.
Poviem to takto: protest bude úspešný, ak bude trvať na reálnom boji s korupciou, a nie na revolúcii ľudstva.
Držím vám palce, demonštranti.