.mráz verzus hnev. To, kto bude víťazom tejto pomyselnej dilemy, je jasné už pri prvom pohľade na priľahlé uličky, vedúce k bratislavskému Námestiu SNP. Valia sa nimi davy ľudí. Odhadovať presný počet účastníkov druhého protestu proti Gorile nemá zmysel. Námestie je jednoducho plné, ľudí sú tisícky a sú už na pohľad rôzni. Skupinka študentov z Trnavy s transparentom Nedopustíme na Slovensku paralýzu medzi sebou necháva kolovať fľašu Demänovky a všetci naokolo im potichu závidíme. Starší pán vo veľkej kožušinovej čiapke niekomu do telefónu reprodukuje, aké heslá majú demonštranti na transparentoch: „Slovenská jar, Priama demokracia, Gorily do basy... Ale vieš čo, však dojdi a neseď doma ako drúk,“ končí rozhovor. Skupinka mladíkov zase pred sebou tlačí veľkú maketu šibenice, na ktorej chcú obesiť korupciu. Vidno aj ostrejších chlapíkov s krátkymi účesmi, ktorých by človek čakal na inom type akcie. Zatiaľ však vládne pohoda.
Len dramaturgia mítingu spočiatku viazne. Organizátori chvályhodne vyzývajú ľudí, aby sa nedali vyprovokovať, no keď majú hovoriť o konkrétnych požiadavkách, je to už horšie. Popri tých logických a rozumných o tlaku na dôsledné vyšetrenie Gorily a väčšej kontrole politikov zaznievajú aj vágne výzvy typu „Chceme zmeniť celý systém.“ A hneď na to nasleduje prísľub, že požiadavky sa ešte budú stupňovať.
Prejavom najviac zaujme novinár Tom Nicholson, ktorý hovorí, že hnev na to, čo sa dnes deje, je pochopiteľný, ale mal by vyústiť do niečoho konštruktívneho. Ľudí vyzýva, aby určite išli voliť a ak už neveria žiadnemu politikovi, nech do volebnej urny hodia aspoň prázdnu obálku.
Po hymne sa dav pokojne a organizovane presúva pred Úrad vlády. Tu už nikto nereční, a tak sa k slovu dostávajú aj vajíčka a petardy. Niekoľko radikálnejších mládencov s kuklami na hlavách a dokonca s plynovou maskou si túto časť akcie vyslovene užíva. Prituhovať začína vo chvíli, keď sa zopár radikálov pokúša vylomiť kovovú bránu do areálu Úradu vlády. Ku cti väčšiny slúži, že na túto ich aktivitu reaguje piskotom a skandovaním: „Nerobte nám hanbu!“
Spred sídla vlády demonštranti pokračujú vo svojom pochode inštitúciami smerom k Prezidentskému palácu a odtiaľ k parlamentu. Tu sa demonštrácia končí a drvivá väčšina ľudí sa pokojne rozíde. Ostáva len skupinka radikálov, ktorá neodolá a vyprovokuje potýčky s políciou.
Vzhľadom na počet ľudí sa však dá hovoriť o celkom úspešnej akcii. Vo vzduchu napriek tomu ostáva visieť otázka, ktorú ešte na Námestí SNP, v stánku s pizzou, vyslovil muž v zdravotníckom mundúre. „Je síce pekné, že sa ich tu toľko zišlo, ale čo s tým ďalej?“ pýtal sa svojho kolegu. Ozaj, čo s touto vzburou davov ďalej?
.odmietame všetkých
Presuňme sa o niekoľko dní späť. So spoluorganizátorkou protestov Luciou Gallovou sa stretávame v kaviarni veľkého nákupného centra. Generačný rozdiel je jasný hneď od začiatku. Ona zapína notebook, ja otváram klasický archaický poznámkový blok. Nedoštudovaná chemička sa tri roky živila podnikaním s kozmetikou, a potom sa vrhla na marketing. Dokonca má vraj vlastnú internetovú televíziu o spirituálnych veciach. V posledných voľbách volila Ivetu Radičovú a ešte pred dvoma týždňami bola rozhodnutá ísť opäť voliť. Teraz však váha. Po prečítaní spisu Gorila mala pocit, že sa musí niečo urobiť, a preto sa pridala do facebookovej skupiny Kauza Gorila. Viacerí členovia tejto skupiny sa neskôr stretli a začali organizovať protesty. „Keď túžim po zmene, tak preto musím aj niečo urobiť,“ vysvetľuje svoju motiváciu. Na otázku, ako si tú zmenu predstavuje, reaguje protiotázkou: „Chcete naozaj počuť moju predstavu?“ Rozpráva o spoločnosti, ktorá bude fungovať na základe barterovej výmeny, kde sa každý bude venovať tomu, čo má rád a vyprodukuje nejaký produkt či službu, ktoré si potom budú ľudia navzájom vymieňať. Vzápätí sa vracia na zem a hovorí o priamej demokracii a o tom, že privatizácia by mala byť pod verejnou kontrolou. Parlamentné voľby by sa podľa nej mali odložiť, aby vyšetrovanie Gorily nešlo po marci dostratena. Hoci Gallová odmieta celú slovenskú politickú triedu, do politiky ona ani ostatní organizátori protestov vstúpiť nechcú. Potrebné zmeny sa vraj dajú uskutočniť aj iným spôsobom. Akým a čo presne chcú zmeniť, však zatiaľ nechce prezradiť. Na návrhu vraj už pracujú, zatiaľ ho však nechcú zverejňovať. „Nie som právnička ani politologička a v rámci našej skupiny pracujem najmä na marketingových veciach. Viete, ja nie som na také slová,“ zdôrazňuje svoju nechuť k ďalšej debate o reforme politického systému. „Ona je taký náš krásny snívajúci človek,“ prichádza Lucii Gallovej na pomoc bývalá novinárka a tiež spoluorganizátorka protestov Soňa Lehotská, ktorá jej na stretnutí robí spoločnosť.
.generačná výmena
Ďalší z organizátorov Peter Pčolinský nie je utopický typ. Externe študuje na Fakulte manažmentu a stihol už pracovať v banke, poisťovni a v maklérskych firmách. Čerstvý tridsiatnik vraj doteraz volil v každých voľbách a svoj hlas dával pravici. Teraz prvýkrát stojí pred dilemou, koho a či vôbec ísť voliť. Rovnako ako Lucia sa na Facebooku zaregistroval do skupiny Gorila a napísal aj blog, v ktorom vymenoval desať dôvodov, prečo sa zúčastní na proteste. Organizátori sa s ním následne spojili a zavolali ho medzi seba. „Mám už dosť toho, ako sa na Slovensku žije a nič nefunguje. Úzka skupina ľudí tu rozkráda štátny majetok, a to takým arogantným spôsobom, že už im ani neprekáža, čo si o tom ľudia myslia,“ vysvetľuje svoju motiváciu. Alternatívu vidí v generačnej výmene politikov. „Treba pretrhať väzby medzi politikmi a biznisom. Každá jedna strana má na kandidátke nové tváre, ktoré idú do politiky z presvedčenia a chcú niečo urobiť. Môj osobný názor je, že ak sa ľudia rozhodnú ísť voliť, mali by úplne ignorovať súčasných politikov, to znamená nekrúžkovať ich a voliť úplne nové tváre.“
Medzi organizátormi sa vraj momentálne diskutuje, do čoho by mali protesty vyústiť, zatiaľ s tým však nechcú vychádzať na verejnosť. „Určite nebudeme dávať ľuďom nejaké odporúčania, koho voliť. Zároveň si tiež uvedomujem, že pokiaľ by sme vyzvali ľudí nevoliť, tak nízka volebná účasť nahráva nejakým stranám,“ hovorí Pčolinský.
.priateľské rady
Keď organizátori spúšťali na Facebooku svoj protest proti Gorile, určite nečakali takú masovú odozvu, akú dnes vidíme v slovenských uliciach. Dnes musia čeliť televíznym kamerám a otázkam novinárov, ktorí od nich očakávajú takmer štátnické úvahy o ďalšom fungovaní štátu. Samozrejme, že ich nedokážu formulovať. Nehovoriac už o tom, že v takej pestrej skupine sa spoločný názor bude hľadať len ťažko. S nárokmi na nich to asi netreba preháňať. Trochu lacné by bolo aj triumfovať nad nimi v názorových polemikách. Niekoľko priateľských rád im však určite nemôže uškodiť.
Lídrov protestov dnes nepočúvajú len ľudia na námestiach, ale prostredníctvom médií celá krajina. To ich zaväzuje k zodpovednosti za to, čo hovoria.
V prvom rade by mali dokázať rozlišovať. Nie všetci, ktorých meno sa objavilo v spise Gorila, sú aj automaticky skorumpovaní. Sú tam spomínaní aj tí, ktorí korupciu odmietli, alebo sa tam o nich v súvislosti s ňou hovoria len chýry a domnienky. Je tiež efektné tvrdiť, že na Slovensku je skorumpovaná celá politická trieda, ale nie je to pravda. Boli a sú tu aj politici, ktorí s korupciou nemali nič spoločné, naopak, bojovali s ňou. Je povinnosťou organizátorov, aby medzi politikmi rozlišovali.
Namiesto veľkolepých hesiel o zmene sveta by sa mali sústrediť na to, aby získanú verejnú podporu zúročili na presadenie síce menej bombastických, ale realistických a veľmi užitočných požiadaviek. Napríklad vyvinúť tlak na prezidenta, aby už konečne vymenoval do funkcie nového generálneho prokurátora. Nič lepšie sa na podporu vyšetrenia kauzy Gorila dnes nedá urobiť.
Určite by tiež nemali ľuďom naznačovať, že niet koho voliť a v deň volieb sa politickej triede pomstiť neúčasťou. Naopak, mali by ľudí vyzvať, aby hlasovať išli a možno by sa aj mohli pokúsiť definovať kritériá, podľa ktorých by sa mali ľudia rozhodovať. Zmeny, o ktoré im ide, sa totiž, chvalabohu, nedajú presadiť inde ako v parlamente.
Ak to neurobia, môže sa celá ich akcia skončiť ako možno sympatické, ale úplne prázdne plesknutie do vody.
Len dramaturgia mítingu spočiatku viazne. Organizátori chvályhodne vyzývajú ľudí, aby sa nedali vyprovokovať, no keď majú hovoriť o konkrétnych požiadavkách, je to už horšie. Popri tých logických a rozumných o tlaku na dôsledné vyšetrenie Gorily a väčšej kontrole politikov zaznievajú aj vágne výzvy typu „Chceme zmeniť celý systém.“ A hneď na to nasleduje prísľub, že požiadavky sa ešte budú stupňovať.
Prejavom najviac zaujme novinár Tom Nicholson, ktorý hovorí, že hnev na to, čo sa dnes deje, je pochopiteľný, ale mal by vyústiť do niečoho konštruktívneho. Ľudí vyzýva, aby určite išli voliť a ak už neveria žiadnemu politikovi, nech do volebnej urny hodia aspoň prázdnu obálku.
Po hymne sa dav pokojne a organizovane presúva pred Úrad vlády. Tu už nikto nereční, a tak sa k slovu dostávajú aj vajíčka a petardy. Niekoľko radikálnejších mládencov s kuklami na hlavách a dokonca s plynovou maskou si túto časť akcie vyslovene užíva. Prituhovať začína vo chvíli, keď sa zopár radikálov pokúša vylomiť kovovú bránu do areálu Úradu vlády. Ku cti väčšiny slúži, že na túto ich aktivitu reaguje piskotom a skandovaním: „Nerobte nám hanbu!“
Spred sídla vlády demonštranti pokračujú vo svojom pochode inštitúciami smerom k Prezidentskému palácu a odtiaľ k parlamentu. Tu sa demonštrácia končí a drvivá väčšina ľudí sa pokojne rozíde. Ostáva len skupinka radikálov, ktorá neodolá a vyprovokuje potýčky s políciou.
Vzhľadom na počet ľudí sa však dá hovoriť o celkom úspešnej akcii. Vo vzduchu napriek tomu ostáva visieť otázka, ktorú ešte na Námestí SNP, v stánku s pizzou, vyslovil muž v zdravotníckom mundúre. „Je síce pekné, že sa ich tu toľko zišlo, ale čo s tým ďalej?“ pýtal sa svojho kolegu. Ozaj, čo s touto vzburou davov ďalej?
.odmietame všetkých
Presuňme sa o niekoľko dní späť. So spoluorganizátorkou protestov Luciou Gallovou sa stretávame v kaviarni veľkého nákupného centra. Generačný rozdiel je jasný hneď od začiatku. Ona zapína notebook, ja otváram klasický archaický poznámkový blok. Nedoštudovaná chemička sa tri roky živila podnikaním s kozmetikou, a potom sa vrhla na marketing. Dokonca má vraj vlastnú internetovú televíziu o spirituálnych veciach. V posledných voľbách volila Ivetu Radičovú a ešte pred dvoma týždňami bola rozhodnutá ísť opäť voliť. Teraz však váha. Po prečítaní spisu Gorila mala pocit, že sa musí niečo urobiť, a preto sa pridala do facebookovej skupiny Kauza Gorila. Viacerí členovia tejto skupiny sa neskôr stretli a začali organizovať protesty. „Keď túžim po zmene, tak preto musím aj niečo urobiť,“ vysvetľuje svoju motiváciu. Na otázku, ako si tú zmenu predstavuje, reaguje protiotázkou: „Chcete naozaj počuť moju predstavu?“ Rozpráva o spoločnosti, ktorá bude fungovať na základe barterovej výmeny, kde sa každý bude venovať tomu, čo má rád a vyprodukuje nejaký produkt či službu, ktoré si potom budú ľudia navzájom vymieňať. Vzápätí sa vracia na zem a hovorí o priamej demokracii a o tom, že privatizácia by mala byť pod verejnou kontrolou. Parlamentné voľby by sa podľa nej mali odložiť, aby vyšetrovanie Gorily nešlo po marci dostratena. Hoci Gallová odmieta celú slovenskú politickú triedu, do politiky ona ani ostatní organizátori protestov vstúpiť nechcú. Potrebné zmeny sa vraj dajú uskutočniť aj iným spôsobom. Akým a čo presne chcú zmeniť, však zatiaľ nechce prezradiť. Na návrhu vraj už pracujú, zatiaľ ho však nechcú zverejňovať. „Nie som právnička ani politologička a v rámci našej skupiny pracujem najmä na marketingových veciach. Viete, ja nie som na také slová,“ zdôrazňuje svoju nechuť k ďalšej debate o reforme politického systému. „Ona je taký náš krásny snívajúci človek,“ prichádza Lucii Gallovej na pomoc bývalá novinárka a tiež spoluorganizátorka protestov Soňa Lehotská, ktorá jej na stretnutí robí spoločnosť.
.generačná výmena
Ďalší z organizátorov Peter Pčolinský nie je utopický typ. Externe študuje na Fakulte manažmentu a stihol už pracovať v banke, poisťovni a v maklérskych firmách. Čerstvý tridsiatnik vraj doteraz volil v každých voľbách a svoj hlas dával pravici. Teraz prvýkrát stojí pred dilemou, koho a či vôbec ísť voliť. Rovnako ako Lucia sa na Facebooku zaregistroval do skupiny Gorila a napísal aj blog, v ktorom vymenoval desať dôvodov, prečo sa zúčastní na proteste. Organizátori sa s ním následne spojili a zavolali ho medzi seba. „Mám už dosť toho, ako sa na Slovensku žije a nič nefunguje. Úzka skupina ľudí tu rozkráda štátny majetok, a to takým arogantným spôsobom, že už im ani neprekáža, čo si o tom ľudia myslia,“ vysvetľuje svoju motiváciu. Alternatívu vidí v generačnej výmene politikov. „Treba pretrhať väzby medzi politikmi a biznisom. Každá jedna strana má na kandidátke nové tváre, ktoré idú do politiky z presvedčenia a chcú niečo urobiť. Môj osobný názor je, že ak sa ľudia rozhodnú ísť voliť, mali by úplne ignorovať súčasných politikov, to znamená nekrúžkovať ich a voliť úplne nové tváre.“
Medzi organizátormi sa vraj momentálne diskutuje, do čoho by mali protesty vyústiť, zatiaľ s tým však nechcú vychádzať na verejnosť. „Určite nebudeme dávať ľuďom nejaké odporúčania, koho voliť. Zároveň si tiež uvedomujem, že pokiaľ by sme vyzvali ľudí nevoliť, tak nízka volebná účasť nahráva nejakým stranám,“ hovorí Pčolinský.
.priateľské rady
Keď organizátori spúšťali na Facebooku svoj protest proti Gorile, určite nečakali takú masovú odozvu, akú dnes vidíme v slovenských uliciach. Dnes musia čeliť televíznym kamerám a otázkam novinárov, ktorí od nich očakávajú takmer štátnické úvahy o ďalšom fungovaní štátu. Samozrejme, že ich nedokážu formulovať. Nehovoriac už o tom, že v takej pestrej skupine sa spoločný názor bude hľadať len ťažko. S nárokmi na nich to asi netreba preháňať. Trochu lacné by bolo aj triumfovať nad nimi v názorových polemikách. Niekoľko priateľských rád im však určite nemôže uškodiť.
Lídrov protestov dnes nepočúvajú len ľudia na námestiach, ale prostredníctvom médií celá krajina. To ich zaväzuje k zodpovednosti za to, čo hovoria.
V prvom rade by mali dokázať rozlišovať. Nie všetci, ktorých meno sa objavilo v spise Gorila, sú aj automaticky skorumpovaní. Sú tam spomínaní aj tí, ktorí korupciu odmietli, alebo sa tam o nich v súvislosti s ňou hovoria len chýry a domnienky. Je tiež efektné tvrdiť, že na Slovensku je skorumpovaná celá politická trieda, ale nie je to pravda. Boli a sú tu aj politici, ktorí s korupciou nemali nič spoločné, naopak, bojovali s ňou. Je povinnosťou organizátorov, aby medzi politikmi rozlišovali.
Namiesto veľkolepých hesiel o zmene sveta by sa mali sústrediť na to, aby získanú verejnú podporu zúročili na presadenie síce menej bombastických, ale realistických a veľmi užitočných požiadaviek. Napríklad vyvinúť tlak na prezidenta, aby už konečne vymenoval do funkcie nového generálneho prokurátora. Nič lepšie sa na podporu vyšetrenia kauzy Gorila dnes nedá urobiť.
Určite by tiež nemali ľuďom naznačovať, že niet koho voliť a v deň volieb sa politickej triede pomstiť neúčasťou. Naopak, mali by ľudí vyzvať, aby hlasovať išli a možno by sa aj mohli pokúsiť definovať kritériá, podľa ktorých by sa mali ľudia rozhodovať. Zmeny, o ktoré im ide, sa totiž, chvalabohu, nedajú presadiť inde ako v parlamente.
Ak to neurobia, môže sa celá ich akcia skončiť ako možno sympatické, ale úplne prázdne plesknutie do vody.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.