.analýza empirických údajov získaných v prieskumoch sa stala integrálnou súčasťou práce volebných tímov. Väčšina politikov akceptuje moderný výskum verejnej mienky ako dôležitý nástroj, ktorý im pomáha vyhrávať voľby alebo v našich pomeroch dosiahnuť aspoň 5-percentnú hranicu zvoliteľnosti.
.verejná mienka a demokracia
Otázka však znie: Prečo vládni politici po tom, čo sú zvolení, zabudnú na výskum verejnej mienky? Nezaujímajú ich názory a postoje verejnosti aj v medzivolebnom období? Alebo si azda myslia, že bežný občan nie je dostatočne informovaný, aby zaujal stanovisko k aktuálnym spoločenským témam? Nemyslím si, že Boh nadelil väčšine poslancov viac rozumu alebo talentu, než má bežný občan. Mnohí politici si myslia, a sú o tom úprimne presvedčení, že oni predsa najlepšie vedia, čo ich voliči potrebujú. Prečo sa však na tento svoj vnútorný pocit nevedia spoľahnúť aj pred voľbami? Prečo pred voľbami potrebujú vedieť, ako voliči vnímajú to, čo sa deje v spoločnosti? Prečo si myslia, že je potrebné poznať názor voličov? Pre istotu?
George Gallup, nestor moderného výskumu verejnej mienky v roku 1940 napísal: „Na názore, že ľudí by mala viesť aristokracia odborníkov, je čosi veľmi zvodné (...) Musíme súhlasiť s názorom, že väčšina ľudí nemá a z povahy veci nemôže mať potrebné znalosti na to, aby dokázala posúdiť detaily politiky (...) Existujú veci, o ktorých nie je možné rozhodnúť na základe verejnej mienky, rovnako ako existujú veci, o ktorých môže byť rozhodnuté len na základe verejnej mienky (....) Základné hodnoty politiky a ekonomiky, na posúdení ktorých je založená verejná politika, nepochádzajú zo žiadnej špeciálnej znalosti alebo inteligencie samotnej. Tieto hodnoty sú zmesou každodennej skúsenosti mužov a žien, ktorí spoločne vytvárajú spoločnosť, ktorej sme všetci súčasťou. A to je dôvod, prečo je dnes výskum verejnej mienky taký významný (...) To, čo je evidentné, je fakt, že zástupcovia ľudu budú schopní lepšie reprezentovať, ak budú mať spoľahlivé údaje o želaniach, ašpiráciách a potrebách rozličných skupín verejnosti.“
.nebolo by to drahé
Súčasné prieskumy verejnej mienky však ukazujú, že ľudia sa necítia zapojení do politických rozhodnutí. Akoby sa tieto rozhodnutia diali úplne mimo nich, tam hore. Prieskum je pritom jedným zo spôsobov, ako priniesť viac priamej demokracie do politického života.
Po voľbách v roku 2010 som sa chvíľu nádejal, že vládnuca elita si uvedomuje potrebu kontinuálneho mapovania verejnej mienky, nie pre svoje potreby, ale pre dobro krajiny. Aby nedošlo k nedorozumeniu, nepresadzujem tu žiadny biznis pre privátnu výskumnú spoločnosť, myslím na systematické mapovanie verejnej mienky štátnou inštitúciou, ktorá to má v náplni práce a jej výsledky (vrátane zdrojových dát) by boli prístupné širokej verejnosti. Pýtate sa, kde na to vziať?
Posledné referendum so 6 otázkami nás všetkých stálo spolu 7,2 milióna eur. A pritom sa to všetko dalo zistiť (a aj zistilo) výskumom verejnej mienky, ktorého cena sa pohybovala na úrovni 3 500 eur. Takže ak dobre počítam, tak uvedená suma by stačila na realizáciu približne 2 000 takýchto prieskumov, čo by štátu pri štvrťročnej frekvencii výskumov postačovalo na 500 rokov (je to trocha zjednodušený výpočet, bez zohľadnenia inflácie). A to sú náklady jedného referenda!
Vôbec nejde o to, aby sa všetky politické rozhodnutia riadili výsledkami výskumov verejnej mienky, alebo aby sme tu mali nejakú tyraniu väčšiny. Ale je dôležité vedieť, čo si verejnosť myslí o smerovaní krajiny, o jej problémoch, o navrhovaných riešeniach, ako dôveruje politickým inštitúciám a podobne. A tieto informácie by nemali byť ukryté pred zrakom verejnosti.
Autor je sociológ a riaditeľ agentúry Focus
.verejná mienka a demokracia
Otázka však znie: Prečo vládni politici po tom, čo sú zvolení, zabudnú na výskum verejnej mienky? Nezaujímajú ich názory a postoje verejnosti aj v medzivolebnom období? Alebo si azda myslia, že bežný občan nie je dostatočne informovaný, aby zaujal stanovisko k aktuálnym spoločenským témam? Nemyslím si, že Boh nadelil väčšine poslancov viac rozumu alebo talentu, než má bežný občan. Mnohí politici si myslia, a sú o tom úprimne presvedčení, že oni predsa najlepšie vedia, čo ich voliči potrebujú. Prečo sa však na tento svoj vnútorný pocit nevedia spoľahnúť aj pred voľbami? Prečo pred voľbami potrebujú vedieť, ako voliči vnímajú to, čo sa deje v spoločnosti? Prečo si myslia, že je potrebné poznať názor voličov? Pre istotu?
George Gallup, nestor moderného výskumu verejnej mienky v roku 1940 napísal: „Na názore, že ľudí by mala viesť aristokracia odborníkov, je čosi veľmi zvodné (...) Musíme súhlasiť s názorom, že väčšina ľudí nemá a z povahy veci nemôže mať potrebné znalosti na to, aby dokázala posúdiť detaily politiky (...) Existujú veci, o ktorých nie je možné rozhodnúť na základe verejnej mienky, rovnako ako existujú veci, o ktorých môže byť rozhodnuté len na základe verejnej mienky (....) Základné hodnoty politiky a ekonomiky, na posúdení ktorých je založená verejná politika, nepochádzajú zo žiadnej špeciálnej znalosti alebo inteligencie samotnej. Tieto hodnoty sú zmesou každodennej skúsenosti mužov a žien, ktorí spoločne vytvárajú spoločnosť, ktorej sme všetci súčasťou. A to je dôvod, prečo je dnes výskum verejnej mienky taký významný (...) To, čo je evidentné, je fakt, že zástupcovia ľudu budú schopní lepšie reprezentovať, ak budú mať spoľahlivé údaje o želaniach, ašpiráciách a potrebách rozličných skupín verejnosti.“
.nebolo by to drahé
Súčasné prieskumy verejnej mienky však ukazujú, že ľudia sa necítia zapojení do politických rozhodnutí. Akoby sa tieto rozhodnutia diali úplne mimo nich, tam hore. Prieskum je pritom jedným zo spôsobov, ako priniesť viac priamej demokracie do politického života.
Po voľbách v roku 2010 som sa chvíľu nádejal, že vládnuca elita si uvedomuje potrebu kontinuálneho mapovania verejnej mienky, nie pre svoje potreby, ale pre dobro krajiny. Aby nedošlo k nedorozumeniu, nepresadzujem tu žiadny biznis pre privátnu výskumnú spoločnosť, myslím na systematické mapovanie verejnej mienky štátnou inštitúciou, ktorá to má v náplni práce a jej výsledky (vrátane zdrojových dát) by boli prístupné širokej verejnosti. Pýtate sa, kde na to vziať?
Posledné referendum so 6 otázkami nás všetkých stálo spolu 7,2 milióna eur. A pritom sa to všetko dalo zistiť (a aj zistilo) výskumom verejnej mienky, ktorého cena sa pohybovala na úrovni 3 500 eur. Takže ak dobre počítam, tak uvedená suma by stačila na realizáciu približne 2 000 takýchto prieskumov, čo by štátu pri štvrťročnej frekvencii výskumov postačovalo na 500 rokov (je to trocha zjednodušený výpočet, bez zohľadnenia inflácie). A to sú náklady jedného referenda!
Vôbec nejde o to, aby sa všetky politické rozhodnutia riadili výsledkami výskumov verejnej mienky, alebo aby sme tu mali nejakú tyraniu väčšiny. Ale je dôležité vedieť, čo si verejnosť myslí o smerovaní krajiny, o jej problémoch, o navrhovaných riešeniach, ako dôveruje politickým inštitúciám a podobne. A tieto informácie by nemali byť ukryté pred zrakom verejnosti.
Autor je sociológ a riaditeľ agentúry Focus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.