Taká je teda predstava tandemu Merkozy, ktorý zmluvu medzi sebou najprv doslova vyhádal, a následne pretlačil dolu hrdlom takmer všetkých lídrov tak, že odskočiť stihli, podľa očakávania, Briti, a na dosť veľké prekvapenie i Petr Nečas. To je však len akési priebežné skóre. A nielen preto, že u Čechov sa predpokladá zmena rozhodnutia, ktoré vyvoláva spor v rámci samotnej vládnej koalície. Podstatnejšie je, že to, čo s veľkou slávou podpísali, nie je viac ako základný kameň stavby, na ktorú sa, podľa Merkelovej plánu (alebo skôr jej vízie), majú postupne pristavovať ďalšie poschodia. A to, že po každej ďalšej „prístavbe“ (ako napríklad harmonizácia daňových základov, ktorá sa už píše), sa počet signatárov rozkolíše, je veľmi pravdepodobné.
Je totiž pravda, že hoci „fiškálny kompakt“ obsahovo prináša iba nepatrný posun oproti vlani schváleným sprísneniam Paktu stability, politicky i právne je už v tejto forme na hrane znesiteľnosti mnohých národných scén i legislatív. Na čele – aby sme netrochárili – s nemeckým ÚS, ktorý v náleze o legalite eurovalov nedávno konštatoval, že ďalšie prenášanie kompetencií na nadnárodnú úroveň je podmienené zmenou ústavy. O inom type prekážky by mal najlepšie vedieť sám Nicolas Sarkozy. Jeho socialistický sok v blížiacich sa voľbách, ktorý ho vo všetkých prieskumoch poráža, jednoznačne hovorí, že „kompakt“ zmietne zo stola... Skrátka a dobre, politické cykly, procedurálne a právne nástrahy kladú nad budúcnosť zmluvy veľký otáznik v mnohých štátoch.
Na otázku, aký má teda celý cirkus význam, ak salámovej metóde budovania fiškálno-politickej únie nevidno reálny koniec, pričom aktuálnu krízu dlhov nerieši vôbec, sú dve odpovede. Prvou je, že účet za optimistický scenár, v ktorom sa euro udrží a nikto už nezbankrotuje (mimo Grécka, ktoré je isté), zaplatí Nemecko. ECB už odštartovala tlačenie peňazí, čo v dnešnom tempe síce stále nestačí, ale výrazne to posúva a rozkladá náklady v čase. Inflačná cesta, na ktorú sa už nastúpilo, ako aj záverečný účet, čo sa takto začína rysovať, sú veľkým ústupkom Nemecka. Za to dostáva – povedzme ako bolestné – víziu fiškálneho dozoru nad eurozónou.
Druhá odpoveď je vážnejšia. Kompakt môže byť využitý na jednorazové – takpovediac cez noc – „dobudovanie“ rozpočtovej a politickej federácie. Konkrétne v situácii, keď sa nejaké domino utrhne, ECB „nezafunguje“ ako posledný veriteľ a trhy postavia štáty pred voľbu: Kolektivizácia dlhov okamžite, alebo cunami, koniec eura, bankroty a občianske nepokoje.
Ak zostaneme pri gradualistických scenároch, ku ktorým máme po dvoch desaťročiach bez epochálnych zlomov mentálne predsa len bližšie, tak mimo vzdialených hmiel transferovej únie má kompakt na Slovensko i bezprostrednejší a citeľnejší dosah. Kritérium 0,5 percenta povoleného štrukturálneho deficitu, čo je presne ten jediný posun oproti bývalým pravidlám, SR totiž nielenže nespĺňa, ale v rámci celej eurozóny – a to je teda už čo povedať – patrí medzi štáty, ktoré sú od neho najvzdialenejšie. To je však už poznámka pod čiarou k inej téme, ktorá hovorí o trestuhodne zmarenom čase tejto zimy a jesene. A ešte o enormnom rozmere zadania, ktoré novú vládu čaká a neminie.
Je totiž pravda, že hoci „fiškálny kompakt“ obsahovo prináša iba nepatrný posun oproti vlani schváleným sprísneniam Paktu stability, politicky i právne je už v tejto forme na hrane znesiteľnosti mnohých národných scén i legislatív. Na čele – aby sme netrochárili – s nemeckým ÚS, ktorý v náleze o legalite eurovalov nedávno konštatoval, že ďalšie prenášanie kompetencií na nadnárodnú úroveň je podmienené zmenou ústavy. O inom type prekážky by mal najlepšie vedieť sám Nicolas Sarkozy. Jeho socialistický sok v blížiacich sa voľbách, ktorý ho vo všetkých prieskumoch poráža, jednoznačne hovorí, že „kompakt“ zmietne zo stola... Skrátka a dobre, politické cykly, procedurálne a právne nástrahy kladú nad budúcnosť zmluvy veľký otáznik v mnohých štátoch.
Na otázku, aký má teda celý cirkus význam, ak salámovej metóde budovania fiškálno-politickej únie nevidno reálny koniec, pričom aktuálnu krízu dlhov nerieši vôbec, sú dve odpovede. Prvou je, že účet za optimistický scenár, v ktorom sa euro udrží a nikto už nezbankrotuje (mimo Grécka, ktoré je isté), zaplatí Nemecko. ECB už odštartovala tlačenie peňazí, čo v dnešnom tempe síce stále nestačí, ale výrazne to posúva a rozkladá náklady v čase. Inflačná cesta, na ktorú sa už nastúpilo, ako aj záverečný účet, čo sa takto začína rysovať, sú veľkým ústupkom Nemecka. Za to dostáva – povedzme ako bolestné – víziu fiškálneho dozoru nad eurozónou.
Druhá odpoveď je vážnejšia. Kompakt môže byť využitý na jednorazové – takpovediac cez noc – „dobudovanie“ rozpočtovej a politickej federácie. Konkrétne v situácii, keď sa nejaké domino utrhne, ECB „nezafunguje“ ako posledný veriteľ a trhy postavia štáty pred voľbu: Kolektivizácia dlhov okamžite, alebo cunami, koniec eura, bankroty a občianske nepokoje.
Ak zostaneme pri gradualistických scenároch, ku ktorým máme po dvoch desaťročiach bez epochálnych zlomov mentálne predsa len bližšie, tak mimo vzdialených hmiel transferovej únie má kompakt na Slovensko i bezprostrednejší a citeľnejší dosah. Kritérium 0,5 percenta povoleného štrukturálneho deficitu, čo je presne ten jediný posun oproti bývalým pravidlám, SR totiž nielenže nespĺňa, ale v rámci celej eurozóny – a to je teda už čo povedať – patrí medzi štáty, ktoré sú od neho najvzdialenejšie. To je však už poznámka pod čiarou k inej téme, ktorá hovorí o trestuhodne zmarenom čase tejto zimy a jesene. A ešte o enormnom rozmere zadania, ktoré novú vládu čaká a neminie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.