Spýtal som sa tohto muža, ako by sa porátal s tými, ktorí ho mučili, a zostal pokojný. Len v hlase mu znela ľadová nenávisť. „Nikdy im nedokážem odpustiť. Ak nepôjdu pred súd, sám sa pomstím,“ hovorí. Abu Omar, muž v sivom pásikavom tričku a čiernej koženej bunde, s tvárou takmer zakrytou hustou čiernou bradou, patrí k tým tisíckam civilistov, aktivistov a demonštrantov, ktorých ozbrojené sily zajali počas jedenástich mesiacov sýrskeho povstania proti režimu prezidenta Bašara al-Asada. Bol zadržaný vo svojom meste Banias 20. mája a potom ho 70 dní držali v šiestich rôznych väzniciach, kde ho, ako rozpráva, opakovane bili a mučili. „Bolo to ťažké, ale aspoň som mal viac šťastia ako mnohí iní,“ uznáva. „Niektorých väznili už vyše šesť mesiacov, a to sa ani nezúčastnili na žiadnej demonštrácii.“
.tvrdili, že som agent zahraničia
Ešte pred rokom žil rovnako ako mnohí iní mladí Sýrčania: 27-ročný mladík, univerzitne vzdelaný v islamskom práve, pracoval v obchode, ktorý vlastnila jeho rodina, a voľný čas trávil s priateľmi alebo v mešite. A potom 15. marca vypukli v Dará, na okraji Damasku, masové protesty, ktoré ešte vystupňovali sýrske povstanie. „Moje mesto patrilo k prvým, ktoré sa vzbúrili,“ spomína, „a ja som patril k najaktívnejším demonštrantom. Nevynechal som jediný protest.“ Demonštranti spočiatku žiadali iba ekonomické reformy a oslobodenie zadržaných aktivistov, no po tom, čo vláda protesty krvavo potlačila a zásahy ozbrojených síl zanechali podľa údajov OSN vyše 5-tisíc mŕtvych, ľudia začali žiadať, aby prezident Asad rezignoval.
Dňa 7. mája vstúpili do mesta Banias desiatky tankov a tisícky vládnych vojakov, aby dobyli sunnitské štvrte, ktoré od začiatku apríla ovládli rebeli. „Len čo prišli do mesta,“ spomína Abu Omar, „vedel som, že pôjdu aj po mne.“ Hlavná časť vojakov sa z mesta stiahla 14. mája, ale zostali tam agenti Muchabaratu a Šabihy, teda vojenskej tajnej služby a sýrskej lojalistickej milície. Abu Omar strávil dva týždne na úteku, aby unikol ich pozornosti, skrýval sa v domoch priateľov a často menil skrýše. Napokon sa mu stala osudnou túžba navštíviť rodinu. Len čo vošiel do rodičovského domu, zazrel ho miestny špeh a dal tip vojakom. O hodinu mu klopali na dvere uniformovaní muži. „Keď som otvoril, ihneď som si uvedomil, kto sú,“ rezignovane vraví. „Nemalo zmysel klásť odpor. Boli by nám zničili dom.“
Abu Omar bol teda zatknutý a previezli ho na vojenskú základňu do neďalekého mesta Latakia. Tam ho zavreli do cely meter krát meter bez svetla, bez okien. O hodinu sa začal prvý výsluch. Nahého a so spútanými rukami ho priviedli do miestnosti, kde podľa počtu nôh v ťažkých bagančiach, ktoré sa mu podarilo zazrieť spod šatky na očiach, čakali vojaci. „Začali mi hovoriť, že som chystal povstanie, že som súčasťou zahraničného sprisahania, ktoré má za cieľ zvrhnúť našu vládu,“ vysvetľuje. Odpovedal im, že je len mierumilovný občiansky aktivista, ktorý žiada reformy. „Okrem toho ma obvinili, že som členom Moslimského bratstva, a to iba preto, že som pobožný.“ Asipolhodinu ho kopali a bili päsťami, ale on popieral, že by sa bol dopustil trestného činu, a žiadal, nech prestanú. „Donútili ma ľahnúť si na chrbát a začali ma biť po chodidlách gumeným obuškom,“ hovorí a ruky pod stolom sa mu nervózne trasú. „Potom mi pripojili elektrické drôty k prstom, k ušiam a k intímnym partiám. Bolo to veľmi ponižujúce.“ Podlahu poliali vodou, aby zosilnila účinky elektroškov, a niekoľkokrát doňho pustili elektrinu, pričom každý výboj bol silnejší ako ten predošlý. „Je to neopísateľný pocit. Šoky sú také silné, že máte pocit, akoby vám mal explodovať hrudník. A musíte kričať,“ vysvetľuje takmer šeptom a pozerá na zem. Keď sa mučenie skončilo, odvliekli ho späť do cely a odtiaľ počul výkriky ďalších väzňov, ktorí podstupovali rovnaké hrôzy. Počas deviatich dní v Latakii ho mučili ešte štyrikrát, ale ani raz nepriznal žiadny zločin, z ktorého ho obviňovali. „Keby som to bol urobil, len aby prestali, strávil by som 15 rokov vo väzení,“ vysvetľuje. „Ja som nežiadal nič iné ako demokratickú a sekulárnu Sýriu, kde človek nemusí patriť do nejakej sekty, aby dostal miesto v štátnom sektore, kde šejkovia a imámovia nemusia žiadať povolenie od Muchabaratu, aby mohli vyučovať a kázať.“
.prichytený pri modlitbe
Na jedenásty deň ho previezli na inú základňu, tentoraz v Damasku. „Keď sme tam prišli, dvaja dôstojníci ma hneď na privítanie zbili,“ pokračuje Abu Omar s ironickým úsmevom. Nahý musel kľačať celý deň s hrubou vojenskou dekou cez plecia. Až po tridsiatich hodinách, počas ktorých sa potil a trpel, mu dali najesť a priviedli ho do jeho novej cely. Tá mala rozmer meter a pol krát dva metre a okrem neho v nej boli ešte siedmi ľudia. Tam mal prežiť najbližších dvanásť dní, obdobie, keď boli jeho fyzické a psychické sily podrobené maximálnej skúške.
Cela bola taká malá, že väzni museli spať posediačky. Dostávali dve jedlá denne – a to sa všetci ôsmi museli deliť o jeden pohár olív a jeden jogurt na raňajky a o jeden tanier s ryžou a chlebom na večeru. Abu Omar však hovorí, že nedostatok jedla nespôsoboval spory. „Delili sme sa na rovnaké diely, veď sme boli všetci v tej istej situácii.“ Na pätnásty deň mu konečne dovolili umyť sa. „Sprcha tiekla desať, pätnásť sekúnd, žiadne mydlo,“ hovorí takmer pobavene. „A rovnaké to bolo s toaletami. Na záchod musel človek utekať nahý a pred kabínkou stál strážca, ktorý väzňa zbil, ak zostal na toalete dlhšie.“ Ale ešte horšie bolo každodenné ponižovanie. Abu Omara raz prichytili, ako sa modlí. Vytiahli ho z cely a zavesili ho pod strop prevlečeného cez pneumatiku. Visel dolu hlavou a ešte ho aj kruto zbili.
„Raz ma akože popravili. A to bolo najhorších 15 minút v mojom živote,“ vraví teraz so smiechom, aby zľahčil vážnosť tej chvíle. Odviedli ho na dvor väznice, zaviazali mu oči a postavili ho aj s inými väzňami k stene. Oproti nim bola popravná čata. „Keď veliteľ nariadil vojakom, aby nabili a namierili zbrane, myslel som, že je so mnou koniec. Potom čata vypálila do vzduchu a všetci dozorcovia sa začali smiať. Skoro som zamdlel.“
Abu Omar si napriek všetkému utrpeniu zachoval vieru, že ak sa nedá zlomiť, jedného dňa ho prepustia. Koncom júla sa mu jeho odhodlanie vydržať vyplatilo. V priebehu necelého týždňa ho previezli do troch rôznych väzníc, aj jednej civilnej v Damasku, ktorá bola v porovnaní s tými predošlými „ako päťhviezdičkový hotel“, žartuje teraz. Odtiaľ mohol prvý raz komunikovať s rodinou. „Keď som zavolal domov, brat ma nespoznal.“ Príbuzní už pátrali iba po jeho tele – nazdávali sa, že dávno podľahol mučeniu. Napokon Abu Omar skončil v meste Tartus, 40 kilometrov južne od Baniasu. Mali ho súdiť, k tomu však nedošlo. Rodina nazbierala dosť peňazí na podplatenie sudcu a ten ho prepustil. Abu Omar tvrdí, že nevie, koľko jeho otec zaplatil, údajne sa však suma v takýchto prípadoch pohybuje od 6-tisíc do 8-tisíc dolárov.
Dnes je Abu Omar v relatívnom bezpečí mesta Tripoli v Libanone, kde mu pomáha nová organizácia na pomoc sýrskym utečencom. Stal sa z neho internetový aktivista, nesmie však príliš provokovať miestne úrady. Verí, že jedného dňa sa mu podarí prešmyknúť naspäť do Sýrie. A verí v zmenu tamojšieho režimu. Nebojí sa, že by ho znovu zajali. „Tá skúsenosť ma posilnila. Dnes som sebaistejší.“
.tvrdili, že som agent zahraničia
Ešte pred rokom žil rovnako ako mnohí iní mladí Sýrčania: 27-ročný mladík, univerzitne vzdelaný v islamskom práve, pracoval v obchode, ktorý vlastnila jeho rodina, a voľný čas trávil s priateľmi alebo v mešite. A potom 15. marca vypukli v Dará, na okraji Damasku, masové protesty, ktoré ešte vystupňovali sýrske povstanie. „Moje mesto patrilo k prvým, ktoré sa vzbúrili,“ spomína, „a ja som patril k najaktívnejším demonštrantom. Nevynechal som jediný protest.“ Demonštranti spočiatku žiadali iba ekonomické reformy a oslobodenie zadržaných aktivistov, no po tom, čo vláda protesty krvavo potlačila a zásahy ozbrojených síl zanechali podľa údajov OSN vyše 5-tisíc mŕtvych, ľudia začali žiadať, aby prezident Asad rezignoval.
Dňa 7. mája vstúpili do mesta Banias desiatky tankov a tisícky vládnych vojakov, aby dobyli sunnitské štvrte, ktoré od začiatku apríla ovládli rebeli. „Len čo prišli do mesta,“ spomína Abu Omar, „vedel som, že pôjdu aj po mne.“ Hlavná časť vojakov sa z mesta stiahla 14. mája, ale zostali tam agenti Muchabaratu a Šabihy, teda vojenskej tajnej služby a sýrskej lojalistickej milície. Abu Omar strávil dva týždne na úteku, aby unikol ich pozornosti, skrýval sa v domoch priateľov a často menil skrýše. Napokon sa mu stala osudnou túžba navštíviť rodinu. Len čo vošiel do rodičovského domu, zazrel ho miestny špeh a dal tip vojakom. O hodinu mu klopali na dvere uniformovaní muži. „Keď som otvoril, ihneď som si uvedomil, kto sú,“ rezignovane vraví. „Nemalo zmysel klásť odpor. Boli by nám zničili dom.“
Abu Omar bol teda zatknutý a previezli ho na vojenskú základňu do neďalekého mesta Latakia. Tam ho zavreli do cely meter krát meter bez svetla, bez okien. O hodinu sa začal prvý výsluch. Nahého a so spútanými rukami ho priviedli do miestnosti, kde podľa počtu nôh v ťažkých bagančiach, ktoré sa mu podarilo zazrieť spod šatky na očiach, čakali vojaci. „Začali mi hovoriť, že som chystal povstanie, že som súčasťou zahraničného sprisahania, ktoré má za cieľ zvrhnúť našu vládu,“ vysvetľuje. Odpovedal im, že je len mierumilovný občiansky aktivista, ktorý žiada reformy. „Okrem toho ma obvinili, že som členom Moslimského bratstva, a to iba preto, že som pobožný.“ Asipolhodinu ho kopali a bili päsťami, ale on popieral, že by sa bol dopustil trestného činu, a žiadal, nech prestanú. „Donútili ma ľahnúť si na chrbát a začali ma biť po chodidlách gumeným obuškom,“ hovorí a ruky pod stolom sa mu nervózne trasú. „Potom mi pripojili elektrické drôty k prstom, k ušiam a k intímnym partiám. Bolo to veľmi ponižujúce.“ Podlahu poliali vodou, aby zosilnila účinky elektroškov, a niekoľkokrát doňho pustili elektrinu, pričom každý výboj bol silnejší ako ten predošlý. „Je to neopísateľný pocit. Šoky sú také silné, že máte pocit, akoby vám mal explodovať hrudník. A musíte kričať,“ vysvetľuje takmer šeptom a pozerá na zem. Keď sa mučenie skončilo, odvliekli ho späť do cely a odtiaľ počul výkriky ďalších väzňov, ktorí podstupovali rovnaké hrôzy. Počas deviatich dní v Latakii ho mučili ešte štyrikrát, ale ani raz nepriznal žiadny zločin, z ktorého ho obviňovali. „Keby som to bol urobil, len aby prestali, strávil by som 15 rokov vo väzení,“ vysvetľuje. „Ja som nežiadal nič iné ako demokratickú a sekulárnu Sýriu, kde človek nemusí patriť do nejakej sekty, aby dostal miesto v štátnom sektore, kde šejkovia a imámovia nemusia žiadať povolenie od Muchabaratu, aby mohli vyučovať a kázať.“
.prichytený pri modlitbe
Na jedenásty deň ho previezli na inú základňu, tentoraz v Damasku. „Keď sme tam prišli, dvaja dôstojníci ma hneď na privítanie zbili,“ pokračuje Abu Omar s ironickým úsmevom. Nahý musel kľačať celý deň s hrubou vojenskou dekou cez plecia. Až po tridsiatich hodinách, počas ktorých sa potil a trpel, mu dali najesť a priviedli ho do jeho novej cely. Tá mala rozmer meter a pol krát dva metre a okrem neho v nej boli ešte siedmi ľudia. Tam mal prežiť najbližších dvanásť dní, obdobie, keď boli jeho fyzické a psychické sily podrobené maximálnej skúške.
Cela bola taká malá, že väzni museli spať posediačky. Dostávali dve jedlá denne – a to sa všetci ôsmi museli deliť o jeden pohár olív a jeden jogurt na raňajky a o jeden tanier s ryžou a chlebom na večeru. Abu Omar však hovorí, že nedostatok jedla nespôsoboval spory. „Delili sme sa na rovnaké diely, veď sme boli všetci v tej istej situácii.“ Na pätnásty deň mu konečne dovolili umyť sa. „Sprcha tiekla desať, pätnásť sekúnd, žiadne mydlo,“ hovorí takmer pobavene. „A rovnaké to bolo s toaletami. Na záchod musel človek utekať nahý a pred kabínkou stál strážca, ktorý väzňa zbil, ak zostal na toalete dlhšie.“ Ale ešte horšie bolo každodenné ponižovanie. Abu Omara raz prichytili, ako sa modlí. Vytiahli ho z cely a zavesili ho pod strop prevlečeného cez pneumatiku. Visel dolu hlavou a ešte ho aj kruto zbili.
„Raz ma akože popravili. A to bolo najhorších 15 minút v mojom živote,“ vraví teraz so smiechom, aby zľahčil vážnosť tej chvíle. Odviedli ho na dvor väznice, zaviazali mu oči a postavili ho aj s inými väzňami k stene. Oproti nim bola popravná čata. „Keď veliteľ nariadil vojakom, aby nabili a namierili zbrane, myslel som, že je so mnou koniec. Potom čata vypálila do vzduchu a všetci dozorcovia sa začali smiať. Skoro som zamdlel.“
Abu Omar si napriek všetkému utrpeniu zachoval vieru, že ak sa nedá zlomiť, jedného dňa ho prepustia. Koncom júla sa mu jeho odhodlanie vydržať vyplatilo. V priebehu necelého týždňa ho previezli do troch rôznych väzníc, aj jednej civilnej v Damasku, ktorá bola v porovnaní s tými predošlými „ako päťhviezdičkový hotel“, žartuje teraz. Odtiaľ mohol prvý raz komunikovať s rodinou. „Keď som zavolal domov, brat ma nespoznal.“ Príbuzní už pátrali iba po jeho tele – nazdávali sa, že dávno podľahol mučeniu. Napokon Abu Omar skončil v meste Tartus, 40 kilometrov južne od Baniasu. Mali ho súdiť, k tomu však nedošlo. Rodina nazbierala dosť peňazí na podplatenie sudcu a ten ho prepustil. Abu Omar tvrdí, že nevie, koľko jeho otec zaplatil, údajne sa však suma v takýchto prípadoch pohybuje od 6-tisíc do 8-tisíc dolárov.
Dnes je Abu Omar v relatívnom bezpečí mesta Tripoli v Libanone, kde mu pomáha nová organizácia na pomoc sýrskym utečencom. Stal sa z neho internetový aktivista, nesmie však príliš provokovať miestne úrady. Verí, že jedného dňa sa mu podarí prešmyknúť naspäť do Sýrie. A verí v zmenu tamojšieho režimu. Nebojí sa, že by ho znovu zajali. „Tá skúsenosť ma posilnila. Dnes som sebaistejší.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.