.ak si zoberieme, že sa nachádzame iba uprostred štvrťstoročnice putinizmu, základy jeho panovania, čeliaceho prvým protestom, sa ukazujú v priaznivom svetle. Aj keď je Putinova dizertačná práca z roku 1997 o „Strategickom plánovaní regionálnych zdrojov“ pod zámkou, stratégia tohto vyučeného dôstojníka KGB nie je až taká tajná: ruská energetická politika mu slúži ako nástroj, ktorým chce znovuobnoviť niekdajšie postavenie Ruska ako veľmoci prinajmenšom v plynárenstve. Zbraň sa volá Gazprom.
.okay, pán Putin
To, ako Putin využíva svoju zbraň, najlepšie ukazujú dve udalosti z ostatného obdobia: Po dlhoročnom odpore musel bieloruský diktátor Lukašenko koncom roka 2011 predať Gazpromu celú bieloruskú sieť plynovodov. Nemal už inú možnosť, krajina sa potáca na prahu bankrotu a represívny režim nemôže počítať s úvermi zo Západu. Krátko po sprevádzkovaní gazpromáckeho plynovodu cez Baltské more „North stream“ kontroluje spoločnosť aj túto možnosť exportu až k hraniciam EÚ. Tým sa spečatil osud bieloruskej suverenity.
Druhým príkladom je obraz pozoruhodnej otvorenosti, ktorou sa v prvom januárovom týždni prezentoval ruský prezidentský úrad. Oproti sebe sedia Putin a Alexej Miller, šéf Gazpromu, ktorého si prezident dotiahol z Petrohradu. Obaja rátajú, čo by bolo vlastne lacnejšie – či kúpiť ukrajinskú sieť plynovodov, alebo postaviť nový plynovod „South Stream“, ktorý má do Európy dopraviť ruský plyn tak, aby obišiel Ukrajinu. Projekt „South Stream“ však Európa dlho nebrala vážne; keďže by plynovod viedol popod Čierne more, náklady na jeho výstavbu sa odhadujú na závratných 20 miliárd eur. Putin preto šéfa Gazpromu inštruuje, aby predsa len urýchlil začiatok výstavby „South Streamu“. Putin doslova hovorí: „Nie je to veľký rozdiel, ale bolo by lepšie začať ešte v roku 2012.“ A ako reagoval predseda predstavenstva široko-ďaleko najväčšieho plynárenského koncernu na svete? Ani neskúša tváriť sa inak než ako Putinov lokaj. Povie iba: „Okay, pán Putin, urobíme to tak.“
O medzinárodnom obchode s plynom som nedávno robil aj dokumentárny film. Je to biznis niekoľkých málo veľkých hráčov, ktorí rozmýšľajú v miliardách. Plyn má jedinečnú vlastnosť – kupcu a predajcu na seba viaže neobyčajne dlhý čas. Kontrakty na dodávku plynu trvajú 30 alebo 40 rokov. Manažér francúzskeho koncernu Total mi povedal, že nové plynovody sa stavajú už na obdobie 70 alebo 80 rokov. Vždy, keď som hovoril s eurokomisárom pre energetiku alebo s lobistom v oblasti plynovodov Joschkom Fischerom, či som hovoril s azerbajdžanským a tureckým ministrom energetiky, alebo so špičkovými manažérmi koncernov – vždy som mal pocit, akoby bol v miestnosti niekto tretí, neviditeľný. Nakoniec bol vlastne každý rozhovor o tomto ruskom impériu Gazprom. A o strachu z tohto impéria.
.rakúsky kabaret
Ono to ani nie je hocaká spoločnosť. Aj v medzinárodnom obchode platí, že existuje predovšetkým Gazprom a potom dlho, dlho nič. Všetky zvučné mená sveta plynu, všetky obrie koncerny ako BP, Total, Shell, Exxon, dodávajú iba po dve-tri percentá svetovej produkcie plynu. Ak k produkcii pripočítame aj lacný plyn, ktorý Gazprom nakupuje v strednej Ázii, predáva ruský koncern celosvetovo 20 percent všetkého plynu, ktorý sa ťaží zo zeme. Gazprom vlastní ropnú spoločnosť, viacero televíznych kanálov, jednu z najväčších leteckých spoločností a jednu z najväčších ruských bánk. Vlastní napríklad mäsiarstva. A isteže, aj najväčšie zásoby plynu na svete. Boli roky, keď mal Gazprom vyššiu hodnotu ako celý ruský národný rozpočet.
Strach pred Rusmi nadobudol zo strany rakúskeho koncernu OMV priam až neurotické rysy. Bezprostredne pri slovenskej hranici, na rakúskom brehu rieky Morava, v tichých lužných lesoch maličkej dedinky Baumgarten, prevádzkuje OMV svoj „stredoeurópsky plynový rozvádzač“. Baumgarten je významný uzol, do ktorého prúdi ruský plyn cez šesť rovnobežných rúr zo Slovenska a rozdeľuje ho do Maďarska, Talianska a Nemecka. Počas rusko-ukrajinskej plynovej vojny v januári 2009, keď ostalo Slovensko a ďalšie stredoeurópske krajiny bez plynu, ukazovala ručička nulu.
Od pracovníkov z plynového rozvádzača viem, že najmenej raz mesačne prichádza plynár z Gazpromu a spolu s plynárom z OMV odčítajú stav plynomeru. Rovnako viem, že je to rituál, tí ľudia sú skrátka zohraní. Rusi prinesú vodku a Rakúšania vyvaľujú oči, keď si ruský plynár v mínusových teplotách vyhrnie rukávy. Viem aj to, že si Rakúšania a Rusi dôverujú natoľko, že si na meracie zariadenia nedávajú plomby. Koncernová komunikácia OMV však toto celé považuje za veľmi háklivú záležitosť. Keď opätovne prichádzam so štábom, odohráva sa predo mnou kabaret. Spolupracovníci zariadenia hovoriť nemôžu, zato však hovorca sa vyjadruje tak, aby sa čo možno najviac vyhol takým citlivým slovám ako „Gazprom“ alebo „Rusi“. Hovorí, že OMV dostáva plyn „od našich slovenských partnerov“.
Rakúska meravosť môže mať iba jediný dôvod: OMV je vedúcou spoločnosťou plánovaného plynovodu Nabucco, ktorý má do Európy dopraviť nové zásoby plynu z krajín kaspického regiónu, zo štátov ako Azerbajdžan a Turkmenistan, ale aj zo severného Iraku, a to tak, aby obišiel Rusko. Nabucco podporuje Európska komisia, čo je na bezpohlavných rečiach hovorcov Nabucca aj počuť. Na jednej z konferencií o plyne hodil manažér z OMV na tabuľu fólie, na ktorých vyzdvihoval „proaktivitu“ a „flexibility tools“ a na ktorých stáli pokojne vedľa seba „more market“ a „more regulation“, čo prednášajúci nazval ako plne realizovateľný „target cluster“.
.eurogazprom
Ako asi tento žargón prijmú despotovia kaspického regiónu? Zrejme nie príliš dobre. Európsky vzorový projekt Nabucco ešte nemá v talóne žiadnu podpísanú zmluvu na dodávky plynu a kým Gazprom urýchľuje začiatok výstavby South Streamu podľa Putinovho návrhu, lacnejší Nabucco sa opäť o dva roky posúva.
Moje zbližovanie s najväčším plynárenským koncernom sveta sa začína prekvapením. Nadväzujem kontakt s každým významným hráčom plynárenského sveta, Gazprom si nechávam až na koniec. Zrazu sa mi ozve Gazprom, sám od seba. Presnejšie bruselská lobistická firma Gplus Europe, jedna z najlepších v Únii. Množstvo jej spolupracovníkov má výborné kontakty v európskych inštitúciách, pretože v nich už predtým pôsobili na popredných pozíciách.
Gplus Europe je poradcom Gazpromu a ruskej vlády, ponúka mi pomoc. Tomu sa hovorí proaktívnosť. Navštívim teda gazpromáckych lobistov v Bruseli. Nájdem ich v elegantnom meštianskom dome, v absolútnom centre európskej moci, hneď za kruhovým objazdom na námestí Schuman. Celé prvé poschodie pracuje pre svojho zákazníka, pre Gazprom, je to medzinárodný tím ľudí z celého sveta. Krásni, viacjazyční ľudia, úžasná pracovná atmosféra. Na strope sa hojdá filigránsky jemný biely drak s nápisom Gazprom flying high.
Robím rozhovor s vedúcim tímu Gazprom, útly Rakúšan pracoval predtým ako hovorca dvoch eurokomisárov. Gregor Kreuzhuber má nevďačnú úlohu komunikovať pozíciu Gazpromu počas plynovej krízy v roku 2009 – teda hovoriť, že Gazprom nikdy nezavrel kohútik. Jeho úlohou je však viac, Európanom vysvetľuje, čo je to ruská duša. Opisuje „hlbokozmrazený výraz tváre, ktorý je u Rusov veľmi často viditeľný a pre ktorý sa Rusko či Gazprom považujú za niečo, čo naháňa strach“. Ak si však raz získate ich dôveru, priateľstvo je oveľa hlbšie ako napríklad u anglosaských partnerov. Dôrazne mi hovorí: „Som si istý, že mnohí ľudia, ktorých som počas uplynulých štyroch rokov v Moskve spoznal, už nikdy nezmiznú z môjho života.“ Tento muž je hodný svojho platu, moje srdce slavofila sa takmer rozplače.
.na slovíčko, gospodin Medvedev
Keďže sa za mňa lobisti prihovorili, Gazprom mi dovoľuje vstup do svojej ríše. Nemusím sľúbiť pozitívnu reportáž, Gazprom mi neprepláca ani cestovné náklady, nikto sa ma nepokúša kúpiť. V tejto chvíli vyzerá záležitosť európsky transparentne.
Krátko pred cestou sa ocitám v ruskej realite. Všetky papiere, ktoré posielam do Moskvy, sa medzi oddeleniami koncernu so 400-tisíc zamestnancami minimálne raz stratia. Môj pobyt v sibírskom kráľovstve plynu musí schváliť ruská tajná služba FSB, čo moju plánovanú cestu výrazne skracuje a hrozí, že stroskotám.
Konečne stojím na moskovskej ulici Nametkina, pred mrakodrapom centrály Gazpromu. Vrátnicu prísne strážia, dovnútra sa dostanú len vopred ohlásení ľudia a autá, spodnú stranu každého auta kontrolujú systémom zrkadiel. Každých 30 sekúnd vychádza z areálu čierna limuzína, mercedes. Je to firemná politika, vysvetľujú mi, celé vedenie Gazpromu jazdí na čiernych mercedesoch.
Vpúšťajú ma do „dispečerovne“, centrálneho riadiaceho miesta Gazpromu. Tucet zamestnancov sedí za počítačmi a sleduje obrovské projekcie meniacich sa máp Európy a polovice sveta. Gazprom má najdlhšiu sieť plynovodov na svete, je dlhá 160-tisíc kilometrov a riadia ju z tejto miestosti. Mapu Európy si Gazprom poupravil pre nás Európanov zvláštnym spôsobom. Najmä v strednej Európe sú hranice štátov záhadne posunuté. Službukonajúceho prevádzkara sa pýtam, či pri tejto mape sveta nemá pocit, že odtiaľto vlastne riadi svet. Odpovedá mi odzbrojujúco: „Nie, u nás je po psychickej stránke všetko v poriadku.“
Zavedú ma do najvyššieho poschodia výškovej budovy. Je to akési slnkom presvetlené hniezdo zo skla a kovu. Veľké G Gazpromu sa ligoce namodro, Rusi nazývajú plyn svojím „modrým zlatom“. Čakám na Alexandra Medvedeva, prezidenta Gazprom-exportu, viceprezidenta Gazpromu. Nie je Petrohradčan, považujú ho za toho, „ktorý je otvorený voči Západu“, na rozhovory posielajú radšej jeho než Putinovho lokaja Millera. Čakám, zástup pánov čaká spolu so mnou. Jedného z nich, ktorý posedáva s hlbokozmrazeným výrazom tváre, sa pýtam, akú má funkciu. Hovorí, že je tam preto, aby som sa cítil „pohodlnejšie“.
Z výťahu, ktorý je určený výlučne členom predstavenstva, vychádza vysokánsky Medvedev. Sadá si, preloží si nohu cez nohu, trpezlivo odpovedá. Obhajuje Putinovu doktrínu energetickej veľmoci ako „absolutely justifiable“. Popiera to, čo mi potvrdili kompetentní v Azerbajdžane – že sa Gazprom pokúša spred nosa nabuccovských eurokratov odkúpiť azerbajdžanský plyn. Gazprom vraj chce iba „optimalizovať svoje portfólio“. Plynovú vojnu z roku 2009 mali médiá zobrazovať nesprávne, Gazprom vraj svojim európskym zákazníkom nikdy nezatvoril kohútik. „We didn´t cut off the supply. Our supply was cutted off by the transit country and we never did that in the past and we´re not planning to do it in the future. The cost of it was very high. We lost in January 2009 two billion dollars of revenue in these 21 days of the crisis. It´s not peanut.” (My sme svoje dodávky neprerušili. Naše dodávky prerušila tranzitná krajina a my sme to nikdy neurobili ani v minulosti, ani to neplánujeme urobiť v budúcnosti. Stálo nás to veľmi veľa. V januári 2009 sme za tých 21 dní krízy prišli o dve miliardy dolárov zisku. To nie sú žiadne drobné.)
Na jazyku mám otázku: Dá sa vôbec takýto gigantický konglomerát riadiť? Desať percent hospodárstva najväčšej krajiny sveta. Pritom Gazpromu nepatrí iba veľká letecká spoločnosť Gazpromavia, matka Gazpromu prevádzkuje aj charterové lety. Kým Gazprom vlastní niektoré z najväčších celoštátnych televíznych staníc, aj dcéry Gazpromu prevádzkujú vlastné gazpromácke televízie. Gospodin Medvedev, nie je Gazprom trochu priveľký? Medvedev odpovedá vo veľmi ruskom štýle, vraj veľkosť dokáže byť aj pekná. „If properly managed, you could be really efficient and beautiful. And actually I believe that we didn´t reach still the critical mass that all our competitive advantages could be.” – „So you need even more sectors?” – „Yes, yes.” (Pri správnom manažmente dokáže aj veľký podnik byť efektívny a krásny. A ja si myslím, že ešte stále sme nedosiahli kritickú hodnotu všetkých našich konkurenčných výhod." „Takže potrebujete ešte ďalšie sektory?" „Áno, áno.")
.ukrajinci z Gazpromu
Tak ako ma FSB prinútila, sadám na nočný let z Moskvy do západnej Sibíri, do Nového Urengoja. Lietadlo je plné mužov, plynárenských pracovníkov, veľa z nich býva polovicu času vo svojich domovských provinciách. Čaká ma daždivé, tristné, umelé mesto. Na letisku zasa len muži. Som vysoko na severe, v lete je tu denné svetlo tri mesiace, v ľadovej púšti severskej zimy vládne tri mesiace tma.
Novyj Urengoj je hlavné ruské mesto plynu: do priestoru plochej tundry zbudované sídlisko pre stotisíc ľudí, ktorých prilákali dobré platy v Gazprome. Donedávna tu nemali ani len cintorín, pretože si nik nemyslel, že tu bude pochovaný. Jediným svetlým bodom tohto bezútešného rána je vankúš, ktorý ma privíta v mikrobuse gazpromáckej dcéry „Gazprom Dobytscha Urengoj“. Vankúš má tvar červeného srdca.
Zavedú ma k ťažobnému zariadeniu GP-16, severne od polárneho kruhu. Podo mnou leží najväčšie vyťažené ložisko sveta, nachádzalo sa tu viac ako 6 biliónov kubíkov plynu určeného aj pre Slovensko. Keby som tu nebol s Gazpromákmi, nepustili by ma sem. Cestné výjazdy z Noveho Urengoja sú zablokované rampami, do kráľovstva Gazpromu vedú výlučne súkromné cesty, ktoré vybudoval Gazprom.
GP-16 leží na násype uprostred močarísk. Sú ku mne milí. V ubytovni sa hrá volejbal, dostávam zbierku básní o ťažbe plynu. Absolútny zákaz pitia alkoholu mi riaditeľ vysvetľuje tým, že „Rusi nevedia piť iba trochu“.
O čosi neskôr si všimnem jednu vec. Pracovník, ktorý ma sprevádza, je Tatár. Väčšina sprievodcov sú Ukrajinci, šofér autobusu má vlajku zastrčenú v prístrojovej doske. Tridsať percent obyvateľov Nového Urengoja sú moslimovia. Zarážajúce poznanie: Väčšina tých, ktorí pre nás ťažia plyn, nie sú Rusi, ale Ukrajinci a moslimskí obyvatelia Ruska ako Tatári a Baškirci. Ťažba plynu v Sovietskom zväze sa totiž svojho času začala v Tatarstane, Baškortostane a v Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Špecialisti preto prichádzajú práve z týchto krajín.
Toto trochu komplikuje situáciu. Nemysleli sme si, že rusko-ukrajinská plynová vojna bola akousi postsovietskou vojnou ruží medzi dvoma bratskými národmi po rozvode? A teraz zisťujeme, že ruský plyn, ktorý nám zastavili, ťažia Ukrajinci? Je to ešte zložitejšie: Mnohí Ukrajinci, ktorí z permafrostu dolujú poklady Gazpromu, sa na politiku svojho zamestnávateľa pozerajú vyslovene kriticky.
V okolí Nového Urengoja, odvšadiaľ, kde sa len pohnem, vidím enormný plameň, dobre pozorovateľný aj zo vzdialenosti tridsiatich kilometrov, dňom i nocou horiaci plameň vysoký najmenej tridsať metrov. Tajomstvo tejto žiary mi prezrádza Ukrajinec z Gazpromu: Taliansky energetický koncern ENA ťaží v tundre plynový kondenzát, pričom sa tam akumuluje aj veľké množstvo plynu. Ten by sa dal pomocou gazpromáckeho plynovodu dopraviť do Európy. To však Rusi neumožňujú, Gazprom trvá na svojom monopole, takže Taliani prebytočný plyn spaľujú. Takýchto ohníčkov je v tundre veľa. V Rusku sa spaľuje také množstvo plynu, že by sa ním dalo zásobovať niekoľko európskych štátov. Tieto plamene vidieť dokonca aj z vesmíru.
.zázrak s nencami
Na záver môjho pobytu sa chcem stretnúť s ľuďmi, ktorým sibírska krajina plynu patrí, s Nencami. Roztrúsene, na ploche dvoch miliónov štvorcových kilometrov, žije necelých 40 tisíc Nencov. Región pomenovali podľa nich: „Autonomnyj okrug Jamal-Nencov.“ Len dvetisíc z nich sú pastieri arktických sobov. Potrebujem vrtuľník. Sibírske firmy, ktoré ich prenajímajú, vytvorili neúprosný cenový kartel. S viac ako dvoma letovými hodinami by som producenta finančne zruinoval.
Odchádzam k heliportu. Som napätý. Obklopujú ma ľudia, ktorých zaujímajú iba pasy, povolenia a dodržiavanie letovej trasy, ktorú nám odobrila FSB. Cieľ, ktorý nám schválili, sa volá Samburg, je to sovchoz, kde žijú Nenci, ktorých sem usídlili. Pri príležitosti „rybárskych dní“ a „dní pastierov sobov“ sem prichádzajú delegácie z Gazpromu a odovzdávajú darčeky. Mňa má prijať Nenec, inštalatér. Nie som z toho nadšený. A potom je zrazu všetko inak. Len čo sedím vo vrtuľníku, začína sa niečo jedinečné, zázrak. Hoci mi v Gazprome všetci hovorili, že na povolenej letovej trase žiadni voľne žijúci Nenci nie sú, letíme ponad sídlisko, ktoré pozostáva z piatich júrt.
Pristávame v Samburgu, malej dedine, ktorá pozostáva z úplne rovnakých barakov pre alkoholikov. Zvítam sa s inštalatérom. Na heliporte postáva ešte niekoľko domorodcov, od starcov až po bábätko, vetrom ošľahaná rodinka. Majú veľa batožiny. Vkladajú do mňa veľkú nádej. Už šesť mesiacov sú odrezaní od zvyšku svojej rodiny, žijú vonku, v močaristej tundre, v jurtách. Vidia vo mne šancu, že by som ich mohol zviezť. Požiadajú ma, aby som na palubu vrtuľníka vzal veľkú rodinu Nencov. Najskôr zosmutniem, pre všetky tie povolené letové trasy, keďže máme obmedzený čas letu. Ukáže sa však, že Nenci chcú ísť práve do tých piatich júrt, nad ktorými sme preleteli. Sú po ceste. Pilot súhlasí.
Let ma dojíma. Nenci majú pri sebe bábätko, leží vo vyrezávanej drevenej kolíske. Deti aj dospelí si pučia nosy na skle vrtuľníka, nadšene pozerajú nadol, na svoju krajinu. Zjavne ich do vrtuľníka berú len veľmi zriedka. Jeden z nich, ktorý sa neskôr ukázal ako beznádejný pijan, mi stlačí ruku a povie: „Bez teba by som v Samburgu uviazol ešte niekoľko mesiacov.“
Pristávame medzi piatimi jurtami. Zem v tundre je dosť mäkká, pri chôdzi klesá. Všade navôkol iba jazerá a močiare. Nenci hovoria, že močiare nemajú dno. Muži sú ďaleko odtiaľto pri sobom stáde, ženy ma pozývajú do svojej jurty. Majú veľa detí. Jedna z matiek ich má sedem, druhá deväť. Napriek tomu počet Nencov nestúpa. V jurte je aj baby-sob na hladkanie, chlapec hrá na laptope počítačovú hru, ženy šijú zimné topánky zo sobích koží, dlhé takmer ako nohavice. Potvrdzujú, že pijú čerstvú sobiu krv, ale nie v mojej prítomnosti. Ponúknu ma brusnicami.
Jedna z matiek, Svetlana, začne nečakane, bez toho, aby som sa opýtal, nadávať na Gazprom. Tých málo úzkych pásov pevniny medzi morom a močaristou tundrou teraz pretínajú plynovody, Nenci cez ne so svojimi stádami neprejdú. „Voľakedy sme roztápali sneh,“ hovorí. „Teraz to už nie je možné. Odkedy tu začali pracovať ťažiari, je tu sneh už neustále žltý. A čierny.“
.ruská myšlienka
Po všetkých mojich skúsenostiach s Ruskom na mňa zapôsobila túžba po slobode tejto Nenky. Okrem nej takýchto ľudí v Rusku nepoznám, takých, ktorí by svoj názor vyjadrili bez akéhokoľvek strachu. Takých, ktorí majú vnútornú slobodu. Pýtam sa jej, načo potrebujú Nenci Rusko, veď by mohli založiť svoj vlastný štát. Svetlana sa nahlas zasmeje, takýto nápad jej ešte na um neprišiel: „Neviem. A potom sem príde Rusko a porazí nás.“
Z tejto strany teda Gazpromu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. A aj okrem toho robí monopol pokroky. Už aj tak dosť málo odvážni ľudia od Nabucca svoj projekt možno čoskoro vzdajú. Ukrajina síce nechce predať svoju sieť plynovodov, je však tak blízko k bankrotu, že jej azda ani nič iné neostane.
Už aj tak veľmi nesmelá nádej na politický prevrat v Rusku nás taktiež môže mýliť. V poslednom čase som sa zoznámil s mnohými predstaviteľmi opozície. Aj od nich počujem myšlienku, že plyn nie je len obchod, v ktorom jeden predáva a druhý kupuje, ale že táto závislosť zákazníka od dodávateľa, podľa možnosti čo najväčšia, je prejavom veľkosti Ruska. Ak by to Putin aj nepotiahol do roku 2024, Putinova doktrína ho pravdepodobne prežije.
Autor je rakúsky novinár a spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi. Je hlavnou postavou dokumentárneho filmu Gas Monopoly, ktorý odvysielali stanice ORF a Arte.
.okay, pán Putin
To, ako Putin využíva svoju zbraň, najlepšie ukazujú dve udalosti z ostatného obdobia: Po dlhoročnom odpore musel bieloruský diktátor Lukašenko koncom roka 2011 predať Gazpromu celú bieloruskú sieť plynovodov. Nemal už inú možnosť, krajina sa potáca na prahu bankrotu a represívny režim nemôže počítať s úvermi zo Západu. Krátko po sprevádzkovaní gazpromáckeho plynovodu cez Baltské more „North stream“ kontroluje spoločnosť aj túto možnosť exportu až k hraniciam EÚ. Tým sa spečatil osud bieloruskej suverenity.
Druhým príkladom je obraz pozoruhodnej otvorenosti, ktorou sa v prvom januárovom týždni prezentoval ruský prezidentský úrad. Oproti sebe sedia Putin a Alexej Miller, šéf Gazpromu, ktorého si prezident dotiahol z Petrohradu. Obaja rátajú, čo by bolo vlastne lacnejšie – či kúpiť ukrajinskú sieť plynovodov, alebo postaviť nový plynovod „South Stream“, ktorý má do Európy dopraviť ruský plyn tak, aby obišiel Ukrajinu. Projekt „South Stream“ však Európa dlho nebrala vážne; keďže by plynovod viedol popod Čierne more, náklady na jeho výstavbu sa odhadujú na závratných 20 miliárd eur. Putin preto šéfa Gazpromu inštruuje, aby predsa len urýchlil začiatok výstavby „South Streamu“. Putin doslova hovorí: „Nie je to veľký rozdiel, ale bolo by lepšie začať ešte v roku 2012.“ A ako reagoval predseda predstavenstva široko-ďaleko najväčšieho plynárenského koncernu na svete? Ani neskúša tváriť sa inak než ako Putinov lokaj. Povie iba: „Okay, pán Putin, urobíme to tak.“
O medzinárodnom obchode s plynom som nedávno robil aj dokumentárny film. Je to biznis niekoľkých málo veľkých hráčov, ktorí rozmýšľajú v miliardách. Plyn má jedinečnú vlastnosť – kupcu a predajcu na seba viaže neobyčajne dlhý čas. Kontrakty na dodávku plynu trvajú 30 alebo 40 rokov. Manažér francúzskeho koncernu Total mi povedal, že nové plynovody sa stavajú už na obdobie 70 alebo 80 rokov. Vždy, keď som hovoril s eurokomisárom pre energetiku alebo s lobistom v oblasti plynovodov Joschkom Fischerom, či som hovoril s azerbajdžanským a tureckým ministrom energetiky, alebo so špičkovými manažérmi koncernov – vždy som mal pocit, akoby bol v miestnosti niekto tretí, neviditeľný. Nakoniec bol vlastne každý rozhovor o tomto ruskom impériu Gazprom. A o strachu z tohto impéria.
.rakúsky kabaret
Ono to ani nie je hocaká spoločnosť. Aj v medzinárodnom obchode platí, že existuje predovšetkým Gazprom a potom dlho, dlho nič. Všetky zvučné mená sveta plynu, všetky obrie koncerny ako BP, Total, Shell, Exxon, dodávajú iba po dve-tri percentá svetovej produkcie plynu. Ak k produkcii pripočítame aj lacný plyn, ktorý Gazprom nakupuje v strednej Ázii, predáva ruský koncern celosvetovo 20 percent všetkého plynu, ktorý sa ťaží zo zeme. Gazprom vlastní ropnú spoločnosť, viacero televíznych kanálov, jednu z najväčších leteckých spoločností a jednu z najväčších ruských bánk. Vlastní napríklad mäsiarstva. A isteže, aj najväčšie zásoby plynu na svete. Boli roky, keď mal Gazprom vyššiu hodnotu ako celý ruský národný rozpočet.
Strach pred Rusmi nadobudol zo strany rakúskeho koncernu OMV priam až neurotické rysy. Bezprostredne pri slovenskej hranici, na rakúskom brehu rieky Morava, v tichých lužných lesoch maličkej dedinky Baumgarten, prevádzkuje OMV svoj „stredoeurópsky plynový rozvádzač“. Baumgarten je významný uzol, do ktorého prúdi ruský plyn cez šesť rovnobežných rúr zo Slovenska a rozdeľuje ho do Maďarska, Talianska a Nemecka. Počas rusko-ukrajinskej plynovej vojny v januári 2009, keď ostalo Slovensko a ďalšie stredoeurópske krajiny bez plynu, ukazovala ručička nulu.
Od pracovníkov z plynového rozvádzača viem, že najmenej raz mesačne prichádza plynár z Gazpromu a spolu s plynárom z OMV odčítajú stav plynomeru. Rovnako viem, že je to rituál, tí ľudia sú skrátka zohraní. Rusi prinesú vodku a Rakúšania vyvaľujú oči, keď si ruský plynár v mínusových teplotách vyhrnie rukávy. Viem aj to, že si Rakúšania a Rusi dôverujú natoľko, že si na meracie zariadenia nedávajú plomby. Koncernová komunikácia OMV však toto celé považuje za veľmi háklivú záležitosť. Keď opätovne prichádzam so štábom, odohráva sa predo mnou kabaret. Spolupracovníci zariadenia hovoriť nemôžu, zato však hovorca sa vyjadruje tak, aby sa čo možno najviac vyhol takým citlivým slovám ako „Gazprom“ alebo „Rusi“. Hovorí, že OMV dostáva plyn „od našich slovenských partnerov“.
Rakúska meravosť môže mať iba jediný dôvod: OMV je vedúcou spoločnosťou plánovaného plynovodu Nabucco, ktorý má do Európy dopraviť nové zásoby plynu z krajín kaspického regiónu, zo štátov ako Azerbajdžan a Turkmenistan, ale aj zo severného Iraku, a to tak, aby obišiel Rusko. Nabucco podporuje Európska komisia, čo je na bezpohlavných rečiach hovorcov Nabucca aj počuť. Na jednej z konferencií o plyne hodil manažér z OMV na tabuľu fólie, na ktorých vyzdvihoval „proaktivitu“ a „flexibility tools“ a na ktorých stáli pokojne vedľa seba „more market“ a „more regulation“, čo prednášajúci nazval ako plne realizovateľný „target cluster“.
.eurogazprom
Ako asi tento žargón prijmú despotovia kaspického regiónu? Zrejme nie príliš dobre. Európsky vzorový projekt Nabucco ešte nemá v talóne žiadnu podpísanú zmluvu na dodávky plynu a kým Gazprom urýchľuje začiatok výstavby South Streamu podľa Putinovho návrhu, lacnejší Nabucco sa opäť o dva roky posúva.
Moje zbližovanie s najväčším plynárenským koncernom sveta sa začína prekvapením. Nadväzujem kontakt s každým významným hráčom plynárenského sveta, Gazprom si nechávam až na koniec. Zrazu sa mi ozve Gazprom, sám od seba. Presnejšie bruselská lobistická firma Gplus Europe, jedna z najlepších v Únii. Množstvo jej spolupracovníkov má výborné kontakty v európskych inštitúciách, pretože v nich už predtým pôsobili na popredných pozíciách.
Gplus Europe je poradcom Gazpromu a ruskej vlády, ponúka mi pomoc. Tomu sa hovorí proaktívnosť. Navštívim teda gazpromáckych lobistov v Bruseli. Nájdem ich v elegantnom meštianskom dome, v absolútnom centre európskej moci, hneď za kruhovým objazdom na námestí Schuman. Celé prvé poschodie pracuje pre svojho zákazníka, pre Gazprom, je to medzinárodný tím ľudí z celého sveta. Krásni, viacjazyční ľudia, úžasná pracovná atmosféra. Na strope sa hojdá filigránsky jemný biely drak s nápisom Gazprom flying high.
Robím rozhovor s vedúcim tímu Gazprom, útly Rakúšan pracoval predtým ako hovorca dvoch eurokomisárov. Gregor Kreuzhuber má nevďačnú úlohu komunikovať pozíciu Gazpromu počas plynovej krízy v roku 2009 – teda hovoriť, že Gazprom nikdy nezavrel kohútik. Jeho úlohou je však viac, Európanom vysvetľuje, čo je to ruská duša. Opisuje „hlbokozmrazený výraz tváre, ktorý je u Rusov veľmi často viditeľný a pre ktorý sa Rusko či Gazprom považujú za niečo, čo naháňa strach“. Ak si však raz získate ich dôveru, priateľstvo je oveľa hlbšie ako napríklad u anglosaských partnerov. Dôrazne mi hovorí: „Som si istý, že mnohí ľudia, ktorých som počas uplynulých štyroch rokov v Moskve spoznal, už nikdy nezmiznú z môjho života.“ Tento muž je hodný svojho platu, moje srdce slavofila sa takmer rozplače.
.na slovíčko, gospodin Medvedev
Keďže sa za mňa lobisti prihovorili, Gazprom mi dovoľuje vstup do svojej ríše. Nemusím sľúbiť pozitívnu reportáž, Gazprom mi neprepláca ani cestovné náklady, nikto sa ma nepokúša kúpiť. V tejto chvíli vyzerá záležitosť európsky transparentne.
Krátko pred cestou sa ocitám v ruskej realite. Všetky papiere, ktoré posielam do Moskvy, sa medzi oddeleniami koncernu so 400-tisíc zamestnancami minimálne raz stratia. Môj pobyt v sibírskom kráľovstve plynu musí schváliť ruská tajná služba FSB, čo moju plánovanú cestu výrazne skracuje a hrozí, že stroskotám.
Konečne stojím na moskovskej ulici Nametkina, pred mrakodrapom centrály Gazpromu. Vrátnicu prísne strážia, dovnútra sa dostanú len vopred ohlásení ľudia a autá, spodnú stranu každého auta kontrolujú systémom zrkadiel. Každých 30 sekúnd vychádza z areálu čierna limuzína, mercedes. Je to firemná politika, vysvetľujú mi, celé vedenie Gazpromu jazdí na čiernych mercedesoch.
Vpúšťajú ma do „dispečerovne“, centrálneho riadiaceho miesta Gazpromu. Tucet zamestnancov sedí za počítačmi a sleduje obrovské projekcie meniacich sa máp Európy a polovice sveta. Gazprom má najdlhšiu sieť plynovodov na svete, je dlhá 160-tisíc kilometrov a riadia ju z tejto miestosti. Mapu Európy si Gazprom poupravil pre nás Európanov zvláštnym spôsobom. Najmä v strednej Európe sú hranice štátov záhadne posunuté. Službukonajúceho prevádzkara sa pýtam, či pri tejto mape sveta nemá pocit, že odtiaľto vlastne riadi svet. Odpovedá mi odzbrojujúco: „Nie, u nás je po psychickej stránke všetko v poriadku.“
Zavedú ma do najvyššieho poschodia výškovej budovy. Je to akési slnkom presvetlené hniezdo zo skla a kovu. Veľké G Gazpromu sa ligoce namodro, Rusi nazývajú plyn svojím „modrým zlatom“. Čakám na Alexandra Medvedeva, prezidenta Gazprom-exportu, viceprezidenta Gazpromu. Nie je Petrohradčan, považujú ho za toho, „ktorý je otvorený voči Západu“, na rozhovory posielajú radšej jeho než Putinovho lokaja Millera. Čakám, zástup pánov čaká spolu so mnou. Jedného z nich, ktorý posedáva s hlbokozmrazeným výrazom tváre, sa pýtam, akú má funkciu. Hovorí, že je tam preto, aby som sa cítil „pohodlnejšie“.
Z výťahu, ktorý je určený výlučne členom predstavenstva, vychádza vysokánsky Medvedev. Sadá si, preloží si nohu cez nohu, trpezlivo odpovedá. Obhajuje Putinovu doktrínu energetickej veľmoci ako „absolutely justifiable“. Popiera to, čo mi potvrdili kompetentní v Azerbajdžane – že sa Gazprom pokúša spred nosa nabuccovských eurokratov odkúpiť azerbajdžanský plyn. Gazprom vraj chce iba „optimalizovať svoje portfólio“. Plynovú vojnu z roku 2009 mali médiá zobrazovať nesprávne, Gazprom vraj svojim európskym zákazníkom nikdy nezatvoril kohútik. „We didn´t cut off the supply. Our supply was cutted off by the transit country and we never did that in the past and we´re not planning to do it in the future. The cost of it was very high. We lost in January 2009 two billion dollars of revenue in these 21 days of the crisis. It´s not peanut.” (My sme svoje dodávky neprerušili. Naše dodávky prerušila tranzitná krajina a my sme to nikdy neurobili ani v minulosti, ani to neplánujeme urobiť v budúcnosti. Stálo nás to veľmi veľa. V januári 2009 sme za tých 21 dní krízy prišli o dve miliardy dolárov zisku. To nie sú žiadne drobné.)
Na jazyku mám otázku: Dá sa vôbec takýto gigantický konglomerát riadiť? Desať percent hospodárstva najväčšej krajiny sveta. Pritom Gazpromu nepatrí iba veľká letecká spoločnosť Gazpromavia, matka Gazpromu prevádzkuje aj charterové lety. Kým Gazprom vlastní niektoré z najväčších celoštátnych televíznych staníc, aj dcéry Gazpromu prevádzkujú vlastné gazpromácke televízie. Gospodin Medvedev, nie je Gazprom trochu priveľký? Medvedev odpovedá vo veľmi ruskom štýle, vraj veľkosť dokáže byť aj pekná. „If properly managed, you could be really efficient and beautiful. And actually I believe that we didn´t reach still the critical mass that all our competitive advantages could be.” – „So you need even more sectors?” – „Yes, yes.” (Pri správnom manažmente dokáže aj veľký podnik byť efektívny a krásny. A ja si myslím, že ešte stále sme nedosiahli kritickú hodnotu všetkých našich konkurenčných výhod." „Takže potrebujete ešte ďalšie sektory?" „Áno, áno.")
.ukrajinci z Gazpromu
Tak ako ma FSB prinútila, sadám na nočný let z Moskvy do západnej Sibíri, do Nového Urengoja. Lietadlo je plné mužov, plynárenských pracovníkov, veľa z nich býva polovicu času vo svojich domovských provinciách. Čaká ma daždivé, tristné, umelé mesto. Na letisku zasa len muži. Som vysoko na severe, v lete je tu denné svetlo tri mesiace, v ľadovej púšti severskej zimy vládne tri mesiace tma.
Novyj Urengoj je hlavné ruské mesto plynu: do priestoru plochej tundry zbudované sídlisko pre stotisíc ľudí, ktorých prilákali dobré platy v Gazprome. Donedávna tu nemali ani len cintorín, pretože si nik nemyslel, že tu bude pochovaný. Jediným svetlým bodom tohto bezútešného rána je vankúš, ktorý ma privíta v mikrobuse gazpromáckej dcéry „Gazprom Dobytscha Urengoj“. Vankúš má tvar červeného srdca.
Zavedú ma k ťažobnému zariadeniu GP-16, severne od polárneho kruhu. Podo mnou leží najväčšie vyťažené ložisko sveta, nachádzalo sa tu viac ako 6 biliónov kubíkov plynu určeného aj pre Slovensko. Keby som tu nebol s Gazpromákmi, nepustili by ma sem. Cestné výjazdy z Noveho Urengoja sú zablokované rampami, do kráľovstva Gazpromu vedú výlučne súkromné cesty, ktoré vybudoval Gazprom.
GP-16 leží na násype uprostred močarísk. Sú ku mne milí. V ubytovni sa hrá volejbal, dostávam zbierku básní o ťažbe plynu. Absolútny zákaz pitia alkoholu mi riaditeľ vysvetľuje tým, že „Rusi nevedia piť iba trochu“.
O čosi neskôr si všimnem jednu vec. Pracovník, ktorý ma sprevádza, je Tatár. Väčšina sprievodcov sú Ukrajinci, šofér autobusu má vlajku zastrčenú v prístrojovej doske. Tridsať percent obyvateľov Nového Urengoja sú moslimovia. Zarážajúce poznanie: Väčšina tých, ktorí pre nás ťažia plyn, nie sú Rusi, ale Ukrajinci a moslimskí obyvatelia Ruska ako Tatári a Baškirci. Ťažba plynu v Sovietskom zväze sa totiž svojho času začala v Tatarstane, Baškortostane a v Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Špecialisti preto prichádzajú práve z týchto krajín.
Toto trochu komplikuje situáciu. Nemysleli sme si, že rusko-ukrajinská plynová vojna bola akousi postsovietskou vojnou ruží medzi dvoma bratskými národmi po rozvode? A teraz zisťujeme, že ruský plyn, ktorý nám zastavili, ťažia Ukrajinci? Je to ešte zložitejšie: Mnohí Ukrajinci, ktorí z permafrostu dolujú poklady Gazpromu, sa na politiku svojho zamestnávateľa pozerajú vyslovene kriticky.
V okolí Nového Urengoja, odvšadiaľ, kde sa len pohnem, vidím enormný plameň, dobre pozorovateľný aj zo vzdialenosti tridsiatich kilometrov, dňom i nocou horiaci plameň vysoký najmenej tridsať metrov. Tajomstvo tejto žiary mi prezrádza Ukrajinec z Gazpromu: Taliansky energetický koncern ENA ťaží v tundre plynový kondenzát, pričom sa tam akumuluje aj veľké množstvo plynu. Ten by sa dal pomocou gazpromáckeho plynovodu dopraviť do Európy. To však Rusi neumožňujú, Gazprom trvá na svojom monopole, takže Taliani prebytočný plyn spaľujú. Takýchto ohníčkov je v tundre veľa. V Rusku sa spaľuje také množstvo plynu, že by sa ním dalo zásobovať niekoľko európskych štátov. Tieto plamene vidieť dokonca aj z vesmíru.
.zázrak s nencami
Na záver môjho pobytu sa chcem stretnúť s ľuďmi, ktorým sibírska krajina plynu patrí, s Nencami. Roztrúsene, na ploche dvoch miliónov štvorcových kilometrov, žije necelých 40 tisíc Nencov. Región pomenovali podľa nich: „Autonomnyj okrug Jamal-Nencov.“ Len dvetisíc z nich sú pastieri arktických sobov. Potrebujem vrtuľník. Sibírske firmy, ktoré ich prenajímajú, vytvorili neúprosný cenový kartel. S viac ako dvoma letovými hodinami by som producenta finančne zruinoval.
Odchádzam k heliportu. Som napätý. Obklopujú ma ľudia, ktorých zaujímajú iba pasy, povolenia a dodržiavanie letovej trasy, ktorú nám odobrila FSB. Cieľ, ktorý nám schválili, sa volá Samburg, je to sovchoz, kde žijú Nenci, ktorých sem usídlili. Pri príležitosti „rybárskych dní“ a „dní pastierov sobov“ sem prichádzajú delegácie z Gazpromu a odovzdávajú darčeky. Mňa má prijať Nenec, inštalatér. Nie som z toho nadšený. A potom je zrazu všetko inak. Len čo sedím vo vrtuľníku, začína sa niečo jedinečné, zázrak. Hoci mi v Gazprome všetci hovorili, že na povolenej letovej trase žiadni voľne žijúci Nenci nie sú, letíme ponad sídlisko, ktoré pozostáva z piatich júrt.
Pristávame v Samburgu, malej dedine, ktorá pozostáva z úplne rovnakých barakov pre alkoholikov. Zvítam sa s inštalatérom. Na heliporte postáva ešte niekoľko domorodcov, od starcov až po bábätko, vetrom ošľahaná rodinka. Majú veľa batožiny. Vkladajú do mňa veľkú nádej. Už šesť mesiacov sú odrezaní od zvyšku svojej rodiny, žijú vonku, v močaristej tundre, v jurtách. Vidia vo mne šancu, že by som ich mohol zviezť. Požiadajú ma, aby som na palubu vrtuľníka vzal veľkú rodinu Nencov. Najskôr zosmutniem, pre všetky tie povolené letové trasy, keďže máme obmedzený čas letu. Ukáže sa však, že Nenci chcú ísť práve do tých piatich júrt, nad ktorými sme preleteli. Sú po ceste. Pilot súhlasí.
Let ma dojíma. Nenci majú pri sebe bábätko, leží vo vyrezávanej drevenej kolíske. Deti aj dospelí si pučia nosy na skle vrtuľníka, nadšene pozerajú nadol, na svoju krajinu. Zjavne ich do vrtuľníka berú len veľmi zriedka. Jeden z nich, ktorý sa neskôr ukázal ako beznádejný pijan, mi stlačí ruku a povie: „Bez teba by som v Samburgu uviazol ešte niekoľko mesiacov.“
Pristávame medzi piatimi jurtami. Zem v tundre je dosť mäkká, pri chôdzi klesá. Všade navôkol iba jazerá a močiare. Nenci hovoria, že močiare nemajú dno. Muži sú ďaleko odtiaľto pri sobom stáde, ženy ma pozývajú do svojej jurty. Majú veľa detí. Jedna z matiek ich má sedem, druhá deväť. Napriek tomu počet Nencov nestúpa. V jurte je aj baby-sob na hladkanie, chlapec hrá na laptope počítačovú hru, ženy šijú zimné topánky zo sobích koží, dlhé takmer ako nohavice. Potvrdzujú, že pijú čerstvú sobiu krv, ale nie v mojej prítomnosti. Ponúknu ma brusnicami.
Jedna z matiek, Svetlana, začne nečakane, bez toho, aby som sa opýtal, nadávať na Gazprom. Tých málo úzkych pásov pevniny medzi morom a močaristou tundrou teraz pretínajú plynovody, Nenci cez ne so svojimi stádami neprejdú. „Voľakedy sme roztápali sneh,“ hovorí. „Teraz to už nie je možné. Odkedy tu začali pracovať ťažiari, je tu sneh už neustále žltý. A čierny.“
.ruská myšlienka
Po všetkých mojich skúsenostiach s Ruskom na mňa zapôsobila túžba po slobode tejto Nenky. Okrem nej takýchto ľudí v Rusku nepoznám, takých, ktorí by svoj názor vyjadrili bez akéhokoľvek strachu. Takých, ktorí majú vnútornú slobodu. Pýtam sa jej, načo potrebujú Nenci Rusko, veď by mohli založiť svoj vlastný štát. Svetlana sa nahlas zasmeje, takýto nápad jej ešte na um neprišiel: „Neviem. A potom sem príde Rusko a porazí nás.“
Z tejto strany teda Gazpromu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. A aj okrem toho robí monopol pokroky. Už aj tak dosť málo odvážni ľudia od Nabucca svoj projekt možno čoskoro vzdajú. Ukrajina síce nechce predať svoju sieť plynovodov, je však tak blízko k bankrotu, že jej azda ani nič iné neostane.
Už aj tak veľmi nesmelá nádej na politický prevrat v Rusku nás taktiež môže mýliť. V poslednom čase som sa zoznámil s mnohými predstaviteľmi opozície. Aj od nich počujem myšlienku, že plyn nie je len obchod, v ktorom jeden predáva a druhý kupuje, ale že táto závislosť zákazníka od dodávateľa, podľa možnosti čo najväčšia, je prejavom veľkosti Ruska. Ak by to Putin aj nepotiahol do roku 2024, Putinova doktrína ho pravdepodobne prežije.
Autor je rakúsky novinár a spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi. Je hlavnou postavou dokumentárneho filmu Gas Monopoly, ktorý odvysielali stanice ORF a Arte.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.