Stredná Európa Luboša Palatu

Dnes ma tak trochu považujú za jedného z niekoľkých málo ľudí, ktorí o Ukrajine a Ukrajincoch niečo vedia. Vždy mi v tejto situácii pripadalo trochu šokujúce, ako málo sa Česi zaujímajú o národ, ktorý tu má postavenie, aké majú Turci v Nemecku alebo Mexičania v Spojených štátoch. Česko je v množstvách státisícov Ukrajincov, ktorých vstrebalo, výnimočné v celoeurópskom meradle. V počte na desať miliónov obyvateľov určite.
Ukrajinci, ktorí v Česku sú, však donedávna takmer neboli viditeľní. Veľká väčšina preto, lebo viditeľní byť nechceli, pretože tu pracujú a žijú. Ak nie rovno ilegálne, tak prinajlepšom pololegálne. „Ukrajinec“ je pritom v dnešnom Česku tak trochu nadávka. Nie taká ako „rákosník“ alebo „skopčák“, ale všeobecne znamená označenie niekoho, kto robí nelegálne, za málo peňazí, niekde na stavbe alebo upratovačku, je čudne oblečený, popíja na ulici vodku alebo pivo, má zlaté zuby... V najlepšom prípade bol Ukrajinec „mafián“, ktorý si peniaze zarobil ktoviečím, navyše ťažko rozlíšiteľný od Rusov, čo si u nás kúpili pre seba celé Karlove Vary. Dokonca aj česká tajná služba používala termín „ruskojazyčná mafia“, aby nemusela tých Kaukazanov, Rusov či Ukrajincov rozlišovať.
Keď sa pred rokom uchýlil do Česka bývalý ukrajinský minister Bohdan Danylyšin a získal tu politický azyl, bolo to pre mnohých ľudí prekvapenie. Na niečo také neboli totiž Česi zvyknutí. Áno, v Karlových Varoch, vo vile kazašského prezidenta Nursultana Nazarbajeva, občas býval dnes už bývalý ukrajinský prezident Leonid Kučma. Ale to boli Karlove Vary, tam sa nikto ničomu nečuduje.
Danylyšin bol však tak trochu zjavenie. Politik, ktorý do Česka ušiel pred prenasledovaním na Ukrajine. Vzdelaný, tichý muž, ktorý tak úplne nevedel, ako sa v Prahe, kam išiel pôvodne len na nejaký vysvetľovací výsluch na ukrajinskú ambasádu, ocitol. Sedeli sme spolu v kaviarni pri našich novinách dva týždne po tom, ako dostal azyl. „Neviete o nejakom mieste, o niečom, čo by som mohol robiť?“ hovoril a myslel to vážne. Nič extra sme nenašli, ruštinu, jediný cudzí jazyk, ktorý ovládal naozaj dobre, ťažko uplatníte, aj keď máte slušnú kvalifikáciu docenta ekonómie a bývalého ministra ekonomiky. S tým sme sa rozišli a čím sa pán Danylyšin živil prvé mesiace pobytu v Česku, naozaj neviem. Potom sa stal „exilovým politikom“, ktorý, ako sa ukázalo, tu začal budovať zázemie ďalším.
Keď potom prišiel do Česka manžel Julie Tymošenkovej Oleksander Tymošenko, bolo to pre mňa prekvapenie len tak napoly. Jednoducho sa to dalo čakať. S Tymošenkom sa Česko stalo už definitívne centrom ukrajinskej opozície a ich úsilia o prevzatie moci v krajine alebo prinajmenšom oslobodenie jej vodkyne, expremiérky Julie Tymošenkovej z väzenia.
Tymošenko nie je nijaký politik, a keby bolo podľa neho, tak by asi Julia v politike buď vôbec, alebo prinajmenšom posledné dva roky nebola. To mu však nebránilo v tom, aby z Prahy vyzval na „novú revolúciu“ a nezačal tu budovať exilovú stranu. Ešte sme sa nestretli, pán Tymošenko rozhovormi šetrí, ale tie rozhovory, čo som čítal, ma trochu vydesili. Slová ako „diktatúra“, „zločinecká banda“, „mafiáni“, ktoré padajú na adresu súčasnej ukrajinskej vlády a prezidenta Janukovyča, Česi nechápu a nerozumejú im. Tymošenko a Danylyšin sú „mimozemšťania“, obyvatelia sveta, ktorý sa riadi inými pravidlami, ktorý je v mnohom úplne iný ako ten náš. Sveta, kde vražia nepohodlných novinárov, kde lekára, policajta či úradníka nie ako u nás „môžete“, ale musíte „podplatiť“. Kde ministrov vlády a premiéra, keď stratia moc, čaká väzenie. Je to jednoducho iný, nezrozumiteľný svet. Hoci pri čítaní takej Gorily tým nie som si už tak úplne istý.