Druhá možnosť, keď už ani Black market namá kapacity, je dobrý kontakt na policajta. Je to verejné tajomstvo, aj keď mi nie je úplne jasné, kde to tí policajti berú. A potom idem s tým kanistrom, celá zašpinená, a vidím, ako okolo mňa prechádzajú nablýskané džípy, ktoré šoférujú chudobní vodiči. Vzadu sedí papaláš a vezie sa. Vie on vôbec, že je shortage? Že pumpy sa otvárajú iba na hodinu denne a je tam kilometrový rad? Jasné, že nevie. Stojí v ňom za neho jeho sluha. Vidím ich tam v rade, chudákov s kanistrami. Stoja hodiny v zime pre svojich pánov. Ale ani kilometrový benzínový rad sa nevyrovná dnešnému asi 3-kilometrovému radu na plyn. Na Petrol shortage sme si zvykli. Ale plyn? V krajine, kde 100 percent ľudí varí na červených plynových cylindroch, to znamená, bez preháňania, hlad. Už dva dni je polovica reštaurácií zavretých. Nie je plyn. Môj šerpa má malíčkú reštiku pre miestnych a už mi týždeň vyplakáva, že ju asi zavrie, kým neskončí Gas shortage. “ A prečo si nekúpiš dvojplatničku?” pýtam sa a skôr, ako mi stihne odpovedať, hanbím sa ako pes za tú blondínkovskú otázku. „Lebo je teraz 18 hodín denne powercut.”...„No dobre, ale však si kúp generátor a budeš mať elektriku,” snažím sa byť opäť múdra. „A to mám namiesto radu na plyn stáť teda v rade na benzín? Čo do toho generátora nalejem?” Tak. A je to. Toto je naša situácia v Nepále. 18 hodín denne výpadky prúdu, takmer žiadny benzín a vôbec žiadny plyn. Tma a zima a niekde aj hlad. Ale ja to zatiaľ nepociťujem. Vo zvyšných šiestich hodinách (ktoré nám na elektrickej centrále štedro nadelia, väčšinou v noci) si ponabíjam všetku elektroniku a navarím čaj v rýchlovarnej konvici do termosky na celý deň, aby som neskôr, keď nebude prúd, nemíňala drahocenný plyn, dolu kopcom jazdím bez rýchlosti a namiesto večerov za počítačom som konečne pri sviečkach prečítala pár kníh. Dnes mi môj šerpa natešený volal, že síce stál 9 hodín v rade, ale má plyn. Reštaurácia je na pár dní zasa zachránená. A vzduch bude tiež konečne čistejší, keď nebude na čom jazdiť. Celý paradox som si uvedomila, keď som dnes asi po pol roku vošla do KFC na našej miestnej „šanzelizé”. Sadla som si za sklenený výklad a jedla jedlo, čo stojí aj chutí tak ako u nás. Hrala tam pesnička New York a Aliciu Keys jemne prehlušoval vonku vrčiaci generátor. Potom som odbehla oproti do oficiálneho Apple Mac obchodu, aby som reklamovala pokazené slúchadlá. Sedelo v ňom pár snobov, čo si obzerali iPhone štvorku a Macbook Pro. „Yes, battery is very strong, sir. Lasts 10 Hours!” Mesto najväčších kontrastov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.