„Živo si pamätám, ako som tu niekedy v tridsiatych rokoch navštívil prvý v Bratislave premietaný farebný celovečerný film,“ zaspomínal si nostalgicky vo vynovenej veľkej koncertnej sále Reduty hudobný historik Pavol Polák. Impozantnú, hoci z hľadiska stavebného slohu v dobe vzniku už pomerne archaickú neobarokovú budovu, postavili v rokoch 1911–1919 na mieste bývalej tereziánskej sýpky podľa projektu budapeštianskych architektov Marcella Komora a Desző Jakaba. Pamätá si naozaj všeličo: kým sa v roku 1949 stala sídlom Slovenskej filharmónie, bola napríklad najväčšou bratislavskou kinosálou, sídlila v nej Mestská hudobná škola, bola sídlom spolkov i miestom bálov. Nemožno opomenúť ani obľúbenú kaviareň. Práve cestou z Reduty vznikol vraj v dvadsiatych rokoch imaginatívny dialóg Jána Smreka s krásnou neznámou Básnik a žena. Ani budovy nemladnú. Historická pamiatka a súčasne sídlo významnej kultúrnej inštitúcie si zmenu skutočne zaslúžilo. Reduta dlhé roky pomaly chátrala (pritom, paradoxne, stihla hostiť napríklad anglickú kráľovnú, summit NATO, v deväťdesiatych rokoch a v roku 2005 sa stala miestom inaugurácií slovenských prezidentov) a pôsobila tak ako memento, zhmotňujúce vzťah Slovákov ku kultúre. Rozpadajúca sa výzdoba a ponuré miestnosti pre umelcov so zničeným linoleom na podlahách a kovovými skrinkami, pripomínajúce kulisy filmu odohrávajúceho sa v nápravnovýchovnom zariadení niekde na východ od raja, boli len špičkou ľadovca. Kým Česi zrekonštruovali Obecný dom a v Maďarsku vznikol nádherný Palác umení, ľady okolo Reduty sa pohýnali len veľmi pomaly.
.nekonečný príbeh
Hoci sa o potrebe zrekonštruovať budovu diskutovalo už v deväťdesiatych rokoch, vláda Slovenskej republiky schválila návrh na rekonštrukciu rozvrhnutý do piatich etáp medzi rokmi 2003–2008 až začiatkom druhého tisícročia. Práce však postupovali pomaly, komplikovali ich zrušené a neukončené verejné súťaže a preceňovania rozpočtu. Situácia sa tak začala nepríjemne podobať istej večnej novostavbe, zhodou okolností tiež na nábreží Dunaja. K dramatickému zvratu došlo v roku 2009, keď musela byť budova Reduty prekvapivo a prakticky zo dňa na deň vysťahovaná na základe odporúčania statika. Umelecké telesá a administratíva našli dočasné útočisko v historickej budove SND. Prvý projekt zásadnej zmeny sa sto rokov od postavenia budovy mohol začať. Reduta prešla kompletnou obnovou, ktorá zahŕňala sanáciu stavebných porúch objektu, úpravu priestorov do pôvodného stavu, výmenu a doplnenie častí stavby po životnosti. Rekonštruovala sa aj infraštruktúra. Samozrejme, azda najviac viditeľná bola obnova fasády a štukovej výzdoby, ktorá bola spolu s inými reštaurátorskými prácami financovaná zásadnou sumou z tzv. nórskych grantov (približne 10 miliónov eur). V tejto súvislosti médiá svojho času zaujalo zlátenie štukatúr 28,3- karátovým zlatom. „V Redute bude všetko ako doteraz, ale so zvýšeným komfortom pre publikum a hudobníkov,“ povedal v roku 2007 v rozhovore pre Hudobný život riaditeľ Slovenskej filharmónie profesor Marián Lapšanský. Tento zvýšený komfort zahŕňa napríklad aj osobno-nákladný výťah, nahrávacie štúdiá a novú skúšobnú miestnosť pre orchester, nachádzajúcu sa v podzemí pod nádvorím budovy. Dvor sa súčasne premenil na kryté átrium, ponúkajúce neformálne priestory pre rôzne typy kultúrnych podujatí. Využili sa aj priestory podkrovia, ráta sa aj so zriadením informačného centra na mieste obľúbenej predajne s CD a hudobninami Music forum. Myslím si, že vysťahovanie obľúbeného miesta stretnutí diskofilov bude v konečnom dôsledku trochu na škodu veci a úlohu „informačného centra“ mohlo po dohode plniť rovnako dobre.
.kontroverzný organ
Pri vstupe do koncertnej siene okamžite zaujme veľkoryso disponovaný nový organ, ktorý pochádza z dielne renomovanej rakúskej organárskej firmy Rieger Orgelbau. Tá nedávno postavila organ aj v známom viedenskom Musikvereine. Bratislavský nástroj s minimalistickým dizajnom dominuje koncertnej sieni rovnako ako jeho už sotva použiteľný predchodca z päťdesiatych rokov. Podobne ako nový organ v Dóme sv. Martina, aj tento sa stal počas realizácie predmetom určitých kontroverzií. Konsenzus panuje v tom, že ďalší špičkový nástroj v hlavom meste nemôže byť na škodu veci. Kým sivá farba je záležitosťou estetických preferencií (mne osobne trochu evokuje miesto poslednej rozlúčky), vážnejšou otázkou je jeho situovanie v priestore a vplyv použitého materiálu na zvuk v sále. Zdá sa totiž, že časť prospektu, nad ktorou sú píšťaly, sa podpísala na jej zmenených akustických podmienkach. Hudobníkov, ktorí si rozdiel oproti pôvodnému stavu okamžite všimli, sa riaditeľ Slovenskej filharmónie snažil upokojiť tým, že si po troch rokoch musia opäť zvyknúť na návrat do oveľa živšej akustiky, než boli „suché“ priestory starého divadla. „Katastrofa, nepočujeme sa navzájom,“ komentoval nepríjemnú situáciu jeden z hudobníkov na sociálnej sieti. „S každou rekonštrukciou koncertnej siene sa objaví hystéria, že sa zničila akustika. Bolo to tak aj v prípade Carnegie Hall v New Yorku,“ povedal mi v rozhovore francúzsky šéfdirigent Emmanuel Villaume. „Budeme pracovať na zmenách. Okrem určitých úprav bude zvuk v sále závisieť aj od spôsobu hry orchestra. Venujeme tomu pozornosť.“ dodal. Otázkou ostáva, či vedenie Slovenskej filharmónie konzultovalo možnú zmenu akustických podmienok so špičkovými odborníkmi na koncertné siene. Zatiaľ som sa v materiáloch z Filharmónie s podobnou informáciou nestretol, pričom ide o závažnú otázku, ktorej riešenie nemôže ostať výlučne v rovine pocitov hudobníkov, publika či kohokoľvek iného. „Som prekvapený, že pódium je z tvrdého lakovaného dreva. Vo svete som sa stretol väčšinou s použitím mäkkého, ktoré ovplyvňuje špecifické alikvotné tóny a je priaznivejšie pre akustické nástroje i symfonický zvuk. Pódium z takého materiálu v Redute napokon pred rekonštrukciou aj bolo,“ vyjadril sa o ďalšom z možných faktorov zmeny zvuku violončelista Jozef Lupták. O Redute sa dlhé roky hovorilo ako o sále s vynikajúcou akustikou. Nové zvukotesné okná by mali eliminovať aj posledné rušivé momenty zo strany električkovej trate a priestor by mohol byť opäť využívaný na nahrávanie. „Sálu mal rád a jej akustiku chválil aj svetoznámy dirigent Claudio Abbado,“ pripomenula bývalá riaditeľka Slovenskej filharmónie Alžbety Rajterová, podľa ktorej sú zvukové podmienky v koncertnej sieni zmenené k horšiemu. Pre úplnosť treba dodať, že možnosť vyjadriť sa k pripravovanej stavbe nového organa, avizovanej na filharmonickej internetovej stránke, verejnosť výraznejšie nevyužila. Podľa rešpektovaného slovenského organistu Jána Vladimíra Michalka komisia zložená zo špecialistov len na maximum využila limity nástroja zadefinovaného v priestore koncertnej siene zo strany Slovenskej filharmónie.
.deň „D“
„Ako sa dnes pripravuje živý prenos takéhoto podujatia?“ Moje zvedavé otázky boli adresované kameramanovi RTVS na balkóne pár minút pred začiatkom slávnostného koncertu v sále, preplnenej prominentnými hosťami. „Rozostavia sa kamery a chlapci sú predsa profíci,“ uistil ma s rozvahou. Spomenul som si na neho až po čítaní reakcií na úroveň režijného spracovania prenosu na Facebooku, ktoré hovorili o niečom inom. Azda aj kvôli televíznemu prenosu, nepravidelným návštevníkom Reduty a „EÚ“ konotáciám bola Beethovenova Deviata symfónia jasnou voľbou. Čiastočne to chápem, osobne si však myslím, že slovenská hudba má diela, ktoré by mali pri tejto príležitosti vo vzťahu k našej kultúre symbolickejší rozmer. Napríklad Sonatína pre 11 nástrojov zaznávaného Alexandra Albrechta, predvedená pri koncerte filharmonikov v Redute pod taktovkou legendárneho Václava Talicha 24. novembra 1950. Vo francúzskom šéfdirigentovi Emmanuelovi Villaumovi získali filharmonici charizmatického a temperamentného lídra, ktorý je rešpektovaným hosťom v známych svetových operných domoch a hudobníci si s ním evidentne rozumejú. Orchester, hrajúci pod značným tlakom (vinou elektrikárskych prác sa presúvali a rušili skúšky), podal v Beethovenovi koncentrovaný a inšpirovaný výkon najmä v prvých dvoch častiach. Znel relatívne kompaktne, v mohutnom zvuku sa síce miestami strácali detaily, no hudba mala ťah a jasné kontúry. Nebol to, samozrejme, Beethoven, akého by si želali tí, ktorí poznajú historicky poučené interpretácie. Bol to však určite Beethoven, ktorý mal svoju myšlienkovú i hudobnú integritu. Pomalá časť, žiaľ, priniesla viaceré zakolísania v súhre i tempách a známe finále so Schillerovou Ódou na radosť ma oslovilo asi najmenej. Neviem, kde sedela a čo počula recenzentka denníka SME, ktorá interpretáciu chválila, no výkony sólistov v celkovom zvuku zanikali, naproti tomu Slovenský filharmonický zbor zbytočne kričal a nebolo mu vôbec rozumieť. Výsledkom bol hluk, v ktorom – aspoň z môjho pohľadu – exaltovanosť a pátos napokon zvíťazili nad posolstvom. Z tohto koncertu mi ostane ešte jedna spomienka. Spontánny potlesk, keď sa v lóži objavila premiérka Iveta Radičová a zbytočne dramatické fanfáry zo Suchoňovho Svätopluka, ktoré postavili do pozoru publikum pred príchodom prezidenta.
.koniec provizória?
Napriek slávnostnej atmosfére a nebývalej pozornosti médií bude mať návrat do Reduty ešte istý čas nádych provizória. Potvrdil to i pracovný ruch počas tlačovej konferencie s ministrom kultúry Danielom Krajcerom, riaditeľom Slovenskej filharmónie a nórskou veľvyslankyňou, ktorá slávnostnému koncertu predchádzala. Najbližšie mesiace, približne do polovice mája, bude používanie hlavnej sály značne limitované intonáciou nového organa. Budovu tiež čaká v podstate kompletné zariaďovanie interiérom. Výberové konanie naň nedávno zrušil Úrad pre verejné obstarávanie. Údajne pre zmienku v podkladoch, že by interiér mal pôsobiť estetickým dojmom. Pri spomienke, s akým citom a s akými veľkorysými nákladmi si svoje pracovne a priestory zariaďujú naši volení predstavitelia, som sa v podstate veselo zasmial. Jedným z výsledkov však je, že konečný účet za rekonštrukciu Reduty, ktorý sa v súčasnosti pohybuje okolo 30 miliónov eur a podľa informácií Slovenskej filharmónie je o 7 milónov nižší ako pôvodne predpokladané náklady, nie je zatiaľ vystavený. Čo dodať? Slovensko má moderné a dôstojné sídlo, aké právom patrí inštitúcii s históriou a významom Slovenskej filharmónie. Dobrú správu pre milovníkov klasickej hudby predstavuje aj fakt, že Bratislavské hudobné slávnosti sa môžu opäť konať vo svojom pôvodnom septembrovom termíne. Napokon ostáva veriť, že po rokoch rekonštrukcie zvonka nastal čas aj na určité zmeny za vynovenou fasádou Reduty.
Autor je muzikológ a hudobný publicista.
.nekonečný príbeh
Hoci sa o potrebe zrekonštruovať budovu diskutovalo už v deväťdesiatych rokoch, vláda Slovenskej republiky schválila návrh na rekonštrukciu rozvrhnutý do piatich etáp medzi rokmi 2003–2008 až začiatkom druhého tisícročia. Práce však postupovali pomaly, komplikovali ich zrušené a neukončené verejné súťaže a preceňovania rozpočtu. Situácia sa tak začala nepríjemne podobať istej večnej novostavbe, zhodou okolností tiež na nábreží Dunaja. K dramatickému zvratu došlo v roku 2009, keď musela byť budova Reduty prekvapivo a prakticky zo dňa na deň vysťahovaná na základe odporúčania statika. Umelecké telesá a administratíva našli dočasné útočisko v historickej budove SND. Prvý projekt zásadnej zmeny sa sto rokov od postavenia budovy mohol začať. Reduta prešla kompletnou obnovou, ktorá zahŕňala sanáciu stavebných porúch objektu, úpravu priestorov do pôvodného stavu, výmenu a doplnenie častí stavby po životnosti. Rekonštruovala sa aj infraštruktúra. Samozrejme, azda najviac viditeľná bola obnova fasády a štukovej výzdoby, ktorá bola spolu s inými reštaurátorskými prácami financovaná zásadnou sumou z tzv. nórskych grantov (približne 10 miliónov eur). V tejto súvislosti médiá svojho času zaujalo zlátenie štukatúr 28,3- karátovým zlatom. „V Redute bude všetko ako doteraz, ale so zvýšeným komfortom pre publikum a hudobníkov,“ povedal v roku 2007 v rozhovore pre Hudobný život riaditeľ Slovenskej filharmónie profesor Marián Lapšanský. Tento zvýšený komfort zahŕňa napríklad aj osobno-nákladný výťah, nahrávacie štúdiá a novú skúšobnú miestnosť pre orchester, nachádzajúcu sa v podzemí pod nádvorím budovy. Dvor sa súčasne premenil na kryté átrium, ponúkajúce neformálne priestory pre rôzne typy kultúrnych podujatí. Využili sa aj priestory podkrovia, ráta sa aj so zriadením informačného centra na mieste obľúbenej predajne s CD a hudobninami Music forum. Myslím si, že vysťahovanie obľúbeného miesta stretnutí diskofilov bude v konečnom dôsledku trochu na škodu veci a úlohu „informačného centra“ mohlo po dohode plniť rovnako dobre.
.kontroverzný organ
Pri vstupe do koncertnej siene okamžite zaujme veľkoryso disponovaný nový organ, ktorý pochádza z dielne renomovanej rakúskej organárskej firmy Rieger Orgelbau. Tá nedávno postavila organ aj v známom viedenskom Musikvereine. Bratislavský nástroj s minimalistickým dizajnom dominuje koncertnej sieni rovnako ako jeho už sotva použiteľný predchodca z päťdesiatych rokov. Podobne ako nový organ v Dóme sv. Martina, aj tento sa stal počas realizácie predmetom určitých kontroverzií. Konsenzus panuje v tom, že ďalší špičkový nástroj v hlavom meste nemôže byť na škodu veci. Kým sivá farba je záležitosťou estetických preferencií (mne osobne trochu evokuje miesto poslednej rozlúčky), vážnejšou otázkou je jeho situovanie v priestore a vplyv použitého materiálu na zvuk v sále. Zdá sa totiž, že časť prospektu, nad ktorou sú píšťaly, sa podpísala na jej zmenených akustických podmienkach. Hudobníkov, ktorí si rozdiel oproti pôvodnému stavu okamžite všimli, sa riaditeľ Slovenskej filharmónie snažil upokojiť tým, že si po troch rokoch musia opäť zvyknúť na návrat do oveľa živšej akustiky, než boli „suché“ priestory starého divadla. „Katastrofa, nepočujeme sa navzájom,“ komentoval nepríjemnú situáciu jeden z hudobníkov na sociálnej sieti. „S každou rekonštrukciou koncertnej siene sa objaví hystéria, že sa zničila akustika. Bolo to tak aj v prípade Carnegie Hall v New Yorku,“ povedal mi v rozhovore francúzsky šéfdirigent Emmanuel Villaume. „Budeme pracovať na zmenách. Okrem určitých úprav bude zvuk v sále závisieť aj od spôsobu hry orchestra. Venujeme tomu pozornosť.“ dodal. Otázkou ostáva, či vedenie Slovenskej filharmónie konzultovalo možnú zmenu akustických podmienok so špičkovými odborníkmi na koncertné siene. Zatiaľ som sa v materiáloch z Filharmónie s podobnou informáciou nestretol, pričom ide o závažnú otázku, ktorej riešenie nemôže ostať výlučne v rovine pocitov hudobníkov, publika či kohokoľvek iného. „Som prekvapený, že pódium je z tvrdého lakovaného dreva. Vo svete som sa stretol väčšinou s použitím mäkkého, ktoré ovplyvňuje špecifické alikvotné tóny a je priaznivejšie pre akustické nástroje i symfonický zvuk. Pódium z takého materiálu v Redute napokon pred rekonštrukciou aj bolo,“ vyjadril sa o ďalšom z možných faktorov zmeny zvuku violončelista Jozef Lupták. O Redute sa dlhé roky hovorilo ako o sále s vynikajúcou akustikou. Nové zvukotesné okná by mali eliminovať aj posledné rušivé momenty zo strany električkovej trate a priestor by mohol byť opäť využívaný na nahrávanie. „Sálu mal rád a jej akustiku chválil aj svetoznámy dirigent Claudio Abbado,“ pripomenula bývalá riaditeľka Slovenskej filharmónie Alžbety Rajterová, podľa ktorej sú zvukové podmienky v koncertnej sieni zmenené k horšiemu. Pre úplnosť treba dodať, že možnosť vyjadriť sa k pripravovanej stavbe nového organa, avizovanej na filharmonickej internetovej stránke, verejnosť výraznejšie nevyužila. Podľa rešpektovaného slovenského organistu Jána Vladimíra Michalka komisia zložená zo špecialistov len na maximum využila limity nástroja zadefinovaného v priestore koncertnej siene zo strany Slovenskej filharmónie.
.deň „D“
„Ako sa dnes pripravuje živý prenos takéhoto podujatia?“ Moje zvedavé otázky boli adresované kameramanovi RTVS na balkóne pár minút pred začiatkom slávnostného koncertu v sále, preplnenej prominentnými hosťami. „Rozostavia sa kamery a chlapci sú predsa profíci,“ uistil ma s rozvahou. Spomenul som si na neho až po čítaní reakcií na úroveň režijného spracovania prenosu na Facebooku, ktoré hovorili o niečom inom. Azda aj kvôli televíznemu prenosu, nepravidelným návštevníkom Reduty a „EÚ“ konotáciám bola Beethovenova Deviata symfónia jasnou voľbou. Čiastočne to chápem, osobne si však myslím, že slovenská hudba má diela, ktoré by mali pri tejto príležitosti vo vzťahu k našej kultúre symbolickejší rozmer. Napríklad Sonatína pre 11 nástrojov zaznávaného Alexandra Albrechta, predvedená pri koncerte filharmonikov v Redute pod taktovkou legendárneho Václava Talicha 24. novembra 1950. Vo francúzskom šéfdirigentovi Emmanuelovi Villaumovi získali filharmonici charizmatického a temperamentného lídra, ktorý je rešpektovaným hosťom v známych svetových operných domoch a hudobníci si s ním evidentne rozumejú. Orchester, hrajúci pod značným tlakom (vinou elektrikárskych prác sa presúvali a rušili skúšky), podal v Beethovenovi koncentrovaný a inšpirovaný výkon najmä v prvých dvoch častiach. Znel relatívne kompaktne, v mohutnom zvuku sa síce miestami strácali detaily, no hudba mala ťah a jasné kontúry. Nebol to, samozrejme, Beethoven, akého by si želali tí, ktorí poznajú historicky poučené interpretácie. Bol to však určite Beethoven, ktorý mal svoju myšlienkovú i hudobnú integritu. Pomalá časť, žiaľ, priniesla viaceré zakolísania v súhre i tempách a známe finále so Schillerovou Ódou na radosť ma oslovilo asi najmenej. Neviem, kde sedela a čo počula recenzentka denníka SME, ktorá interpretáciu chválila, no výkony sólistov v celkovom zvuku zanikali, naproti tomu Slovenský filharmonický zbor zbytočne kričal a nebolo mu vôbec rozumieť. Výsledkom bol hluk, v ktorom – aspoň z môjho pohľadu – exaltovanosť a pátos napokon zvíťazili nad posolstvom. Z tohto koncertu mi ostane ešte jedna spomienka. Spontánny potlesk, keď sa v lóži objavila premiérka Iveta Radičová a zbytočne dramatické fanfáry zo Suchoňovho Svätopluka, ktoré postavili do pozoru publikum pred príchodom prezidenta.
.koniec provizória?
Napriek slávnostnej atmosfére a nebývalej pozornosti médií bude mať návrat do Reduty ešte istý čas nádych provizória. Potvrdil to i pracovný ruch počas tlačovej konferencie s ministrom kultúry Danielom Krajcerom, riaditeľom Slovenskej filharmónie a nórskou veľvyslankyňou, ktorá slávnostnému koncertu predchádzala. Najbližšie mesiace, približne do polovice mája, bude používanie hlavnej sály značne limitované intonáciou nového organa. Budovu tiež čaká v podstate kompletné zariaďovanie interiérom. Výberové konanie naň nedávno zrušil Úrad pre verejné obstarávanie. Údajne pre zmienku v podkladoch, že by interiér mal pôsobiť estetickým dojmom. Pri spomienke, s akým citom a s akými veľkorysými nákladmi si svoje pracovne a priestory zariaďujú naši volení predstavitelia, som sa v podstate veselo zasmial. Jedným z výsledkov však je, že konečný účet za rekonštrukciu Reduty, ktorý sa v súčasnosti pohybuje okolo 30 miliónov eur a podľa informácií Slovenskej filharmónie je o 7 milónov nižší ako pôvodne predpokladané náklady, nie je zatiaľ vystavený. Čo dodať? Slovensko má moderné a dôstojné sídlo, aké právom patrí inštitúcii s históriou a významom Slovenskej filharmónie. Dobrú správu pre milovníkov klasickej hudby predstavuje aj fakt, že Bratislavské hudobné slávnosti sa môžu opäť konať vo svojom pôvodnom septembrovom termíne. Napokon ostáva veriť, že po rokoch rekonštrukcie zvonka nastal čas aj na určité zmeny za vynovenou fasádou Reduty.
Autor je muzikológ a hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.