Hoci telo, duša, rozum (atď.) konkrétnej osoby sú vždy v danom čase rovnako staré, prežili tie isté roky, mesiace, dni a hodiny, takmer nikdy nie sú rovnako vyspelé. Jedno druhé predbieha, niečo iné zas zaostáva.
Dospievanie patrí k obdobiam, keď sú rozkývanosť a nesúlad medzi telom, dušou, rozumom (atď.) najmarkantnejšie, najbolestivejšie, ale, paradoxne, často čímsi aj najkrajšie. O dospievaní stredoškolskej mládeže hovorí nový poľský film Miestnosť samovrahov.
Jeho režisérom je Jan Komasa (1981). Toto je jeho hraný celovečerný debut. Predtým, v roku 2005, sa podieľal spolu s ďalšími autormi na filmovom poviedkovom triptychu Óda na radosť, o ktorom povedali: „Sme prvou generáciou slobodného Poľska. Vyrastali sme v ovzduší podnikateľského boomu, otvorených hraníc, neskrotného mediálneho cirkusu, narastajúcich možností a perspektív. Celá poľská realita nás utvrdila v presvedčení, že všetky autority padli. Spôsobila, že sme prestali dôverovať nielen štátnym inštitúciám, ale inštitúciám každého druhu. Napriek nášmu sklamaniu sa nám zatiaľ nežiada túto zem opustiť. Veríme, že niečo je možné zmeniť. Preto o tom všetkom, čo nás bolí a rozčuľuje, chceme kričať, pranierovať to, varovať a znepokojovať.“ A tak Jan Komasa pokračuje v pranierovaní, ale najmä v nesmierne údernom znepokojovaní aj svojou Miestnosťou samovrahov.
Ten film je o Dominikovi, subtílnom mládencovi s moderným zostrihom a zväčša smutným či nerozhodným výrazom v peknej tvári. Do maturity mu chýbajú asi tri mesiace. Učí sa dobre. Žije s rodičmi v nákladne zariadenom dome. Mama šéfuje firme, otec podniká. Peniaze im nechýbajú. Plne sa oddávajú kariéram. (Hovorí sa tomu, že ich pohltila práca.) O synovi toho priveľa nevedia – je odkázaný sám na seba a služby gazdinej či osobného šoféra, sám uprostred blahobytu.(Zvykne sa tomu hovoriť vyprázdnené rodinné vzťahy – a hovorí sa o tom čoraz častejšie.) Mohlo by sa zdať, že by Dominikovi nič nemalo chýbať. Ale chýba. (Hovorí sa tomu, že prachy ľudské teplo nenahradia.) Prekliesniť si cestu zložitým časom puberty, naozaj sa naučiť uchopiť dospelosť, to sa bez pomoci, pocitu dôvery a bezpodmienečnej lásky dá len ťažko. Spriaznení dospelí by mali byť poruke (pomocnej ruke). Ale nie vždy sú. Odišli a nechali voľný priestor. Ten môže zaplniť net, web, sieť. Na nete, internetovej stránke, sieti je všeličo, všelikto. Fajnový, ale aj nebezpečný. Dominik si voľný priestor – a iné veci, súvisiace s identitou, s ktorými si nevie poradiť sám – začne vypĺňať internetovým kamarátstvom s dievčinou, čo má ružové vlasy, nevychádza z bytu (zatiaľ čo jej rodičia sedia pri počítačoch) a vytvorí počítačovú virtuálnu ponurú krajinu, kam môžu vstupovať aj iní hráči (so smrťou). Dominikov rozum vraví niečo iné ako jeho telo.
Jan Komasa veľmi súčasným spôsobom nakrútil deprimujúci príbeh, veľmi súčasný, s obrovskou dávkou empatie a poznania. Keby som mohla, dala by som ho ako povinné pozeranie na stredných školách.
Miestnosť samovrahov (Poľsko 2010). Scenár a réžia: Jan Komasa. Kamera: Radoslaw Ladczuk. Strih: Bartosz Pietrasz. Hudba: Michal Jacaszek. Hrajú: Jakub Gierszal, Roma Gasiorowska, Krzysztof Pieczynski, Agata Kulesza. 110 min.
Dospievanie patrí k obdobiam, keď sú rozkývanosť a nesúlad medzi telom, dušou, rozumom (atď.) najmarkantnejšie, najbolestivejšie, ale, paradoxne, často čímsi aj najkrajšie. O dospievaní stredoškolskej mládeže hovorí nový poľský film Miestnosť samovrahov.
Jeho režisérom je Jan Komasa (1981). Toto je jeho hraný celovečerný debut. Predtým, v roku 2005, sa podieľal spolu s ďalšími autormi na filmovom poviedkovom triptychu Óda na radosť, o ktorom povedali: „Sme prvou generáciou slobodného Poľska. Vyrastali sme v ovzduší podnikateľského boomu, otvorených hraníc, neskrotného mediálneho cirkusu, narastajúcich možností a perspektív. Celá poľská realita nás utvrdila v presvedčení, že všetky autority padli. Spôsobila, že sme prestali dôverovať nielen štátnym inštitúciám, ale inštitúciám každého druhu. Napriek nášmu sklamaniu sa nám zatiaľ nežiada túto zem opustiť. Veríme, že niečo je možné zmeniť. Preto o tom všetkom, čo nás bolí a rozčuľuje, chceme kričať, pranierovať to, varovať a znepokojovať.“ A tak Jan Komasa pokračuje v pranierovaní, ale najmä v nesmierne údernom znepokojovaní aj svojou Miestnosťou samovrahov.
Ten film je o Dominikovi, subtílnom mládencovi s moderným zostrihom a zväčša smutným či nerozhodným výrazom v peknej tvári. Do maturity mu chýbajú asi tri mesiace. Učí sa dobre. Žije s rodičmi v nákladne zariadenom dome. Mama šéfuje firme, otec podniká. Peniaze im nechýbajú. Plne sa oddávajú kariéram. (Hovorí sa tomu, že ich pohltila práca.) O synovi toho priveľa nevedia – je odkázaný sám na seba a služby gazdinej či osobného šoféra, sám uprostred blahobytu.(Zvykne sa tomu hovoriť vyprázdnené rodinné vzťahy – a hovorí sa o tom čoraz častejšie.) Mohlo by sa zdať, že by Dominikovi nič nemalo chýbať. Ale chýba. (Hovorí sa tomu, že prachy ľudské teplo nenahradia.) Prekliesniť si cestu zložitým časom puberty, naozaj sa naučiť uchopiť dospelosť, to sa bez pomoci, pocitu dôvery a bezpodmienečnej lásky dá len ťažko. Spriaznení dospelí by mali byť poruke (pomocnej ruke). Ale nie vždy sú. Odišli a nechali voľný priestor. Ten môže zaplniť net, web, sieť. Na nete, internetovej stránke, sieti je všeličo, všelikto. Fajnový, ale aj nebezpečný. Dominik si voľný priestor – a iné veci, súvisiace s identitou, s ktorými si nevie poradiť sám – začne vypĺňať internetovým kamarátstvom s dievčinou, čo má ružové vlasy, nevychádza z bytu (zatiaľ čo jej rodičia sedia pri počítačoch) a vytvorí počítačovú virtuálnu ponurú krajinu, kam môžu vstupovať aj iní hráči (so smrťou). Dominikov rozum vraví niečo iné ako jeho telo.
Jan Komasa veľmi súčasným spôsobom nakrútil deprimujúci príbeh, veľmi súčasný, s obrovskou dávkou empatie a poznania. Keby som mohla, dala by som ho ako povinné pozeranie na stredných školách.
Miestnosť samovrahov (Poľsko 2010). Scenár a réžia: Jan Komasa. Kamera: Radoslaw Ladczuk. Strih: Bartosz Pietrasz. Hudba: Michal Jacaszek. Hrajú: Jakub Gierszal, Roma Gasiorowska, Krzysztof Pieczynski, Agata Kulesza. 110 min.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.