Prvým sú opatrenia zamedzujúce obrovský únik zdaniteľných príjmov korporácií a „superbohatých“ do daňových rajov, ktoré by mohli významne vylepšiť príjmovú stranu rozpočtov krajín. Druhým sú dane na finančné trhy a operácie, ktoré môžu regulovať rizikové správanie finančných trhov a zároveň majú významný potenciál výnosu. Prečo by tieto, v podstate ľavicové koncepty mali zaujímať konzervatívnu pravicu?
Prvý dôvod je pragmatický: Dôsledkom krízy je, že rastie tlak na väčšiu európsku integráciu. Dnes je zrejmé, že bez systémového riešenia štrukturálnych nerovností a naštartovania rastu na periférii sa Európa nezaobíde Otázka je, či Euroval a Fiškálny pakt – presadené, mimochodom, konzervatívcami – sú tie správne riešenia. Práve opatrenia proti únikom zdaniteľných zdrojov a dane na finančné inštitúcie na európskej úrovni však, paradoxne, môžu znížiť tlak na fiškálnu centralizáciu a daňovú harmonizáciu. A to by konzervatívcov mohlo zaujímať. Zvýšenie daňových výnosov krajín je pre konzervatívcov iste prijateľnejšie ako ich záchrana cez Euroval. Európske dane na finančné trhy určite prijateľnejšie ako obmedzovanie daňovej suverenity štátov. Navyše, akokoľvek sa zavedenie európskych daní a obmedzenie kapitálových tokov do daňových rajov zdá komplikované a ťažko presaditeľné riešenie, je nepomerne jednoduchšie implikovateľné ako inštitucionálne zmeny Európskej únie.
Druhý dôvod je ideologický: Jednou z výziev stojacich pred konzervatívnou pravicou, je vyrovanie sa s ideológiou „Novej pravice“. Neokonzervativizmus bol reakciou na nástup liberalizmu. Jeden z ideových tvorcov, Leo Strauss, bol presvedčený, že liberálny individualizmus bude viesť k nihilizmu, spochybneniu morálnych právd a spoločných hodnôt, ktoré vedú k súdržnosti spoločnosti. Kým v spoločenských otázkach neokonzervativizmus znamenal návrat k morálke, autorite a predstave organickej spoločnosti, v ekonomických otázkach, paradoxne, do ideológie zahrnul prvky ekonomického liberalizmu, ktoré tieto hodnoty ohrozujú. Mravné rozhodovanie je v rukách autorít, avšak ekonomické v rukách jednotlicov a voľného trhu. Konzervatívne prepojenie „mravného étosu“ a trhu v dielach klasikov, chápané najmä ako ochrana majetku, sa v modernej spoločnosti dostalo do štádia, kde je vo vzťahu „morálka – trh“ zásadný rozpor. Neregulovaný voľný trh, zisk, spotreba a konzum relativizujú morálku a tradičné konzervatívne hodnoty. Prestali byť prostriedkom a stali sa hodnotami samy osebe. Slovami Jána Pavla II. „modloslužbou trhu.“
V konzervatívnom priestore preto môžeme očakávať prehodnocovanie úlohy ekonomickej slobody a voľného trhu v ideologických postulátoch. Za prelomovú sa dá považovať vatikánska nóta K reforme medzinárodného finančného a menového systému navrhujúca okrem iného globálnu daňovú solidaritu a práve „opatrenia pre zdanenie finančných transakcií prostredníctvom spravodlivej sadzby.“ Autor je politológ.
Prvý dôvod je pragmatický: Dôsledkom krízy je, že rastie tlak na väčšiu európsku integráciu. Dnes je zrejmé, že bez systémového riešenia štrukturálnych nerovností a naštartovania rastu na periférii sa Európa nezaobíde Otázka je, či Euroval a Fiškálny pakt – presadené, mimochodom, konzervatívcami – sú tie správne riešenia. Práve opatrenia proti únikom zdaniteľných zdrojov a dane na finančné inštitúcie na európskej úrovni však, paradoxne, môžu znížiť tlak na fiškálnu centralizáciu a daňovú harmonizáciu. A to by konzervatívcov mohlo zaujímať. Zvýšenie daňových výnosov krajín je pre konzervatívcov iste prijateľnejšie ako ich záchrana cez Euroval. Európske dane na finančné trhy určite prijateľnejšie ako obmedzovanie daňovej suverenity štátov. Navyše, akokoľvek sa zavedenie európskych daní a obmedzenie kapitálových tokov do daňových rajov zdá komplikované a ťažko presaditeľné riešenie, je nepomerne jednoduchšie implikovateľné ako inštitucionálne zmeny Európskej únie.
Druhý dôvod je ideologický: Jednou z výziev stojacich pred konzervatívnou pravicou, je vyrovanie sa s ideológiou „Novej pravice“. Neokonzervativizmus bol reakciou na nástup liberalizmu. Jeden z ideových tvorcov, Leo Strauss, bol presvedčený, že liberálny individualizmus bude viesť k nihilizmu, spochybneniu morálnych právd a spoločných hodnôt, ktoré vedú k súdržnosti spoločnosti. Kým v spoločenských otázkach neokonzervativizmus znamenal návrat k morálke, autorite a predstave organickej spoločnosti, v ekonomických otázkach, paradoxne, do ideológie zahrnul prvky ekonomického liberalizmu, ktoré tieto hodnoty ohrozujú. Mravné rozhodovanie je v rukách autorít, avšak ekonomické v rukách jednotlicov a voľného trhu. Konzervatívne prepojenie „mravného étosu“ a trhu v dielach klasikov, chápané najmä ako ochrana majetku, sa v modernej spoločnosti dostalo do štádia, kde je vo vzťahu „morálka – trh“ zásadný rozpor. Neregulovaný voľný trh, zisk, spotreba a konzum relativizujú morálku a tradičné konzervatívne hodnoty. Prestali byť prostriedkom a stali sa hodnotami samy osebe. Slovami Jána Pavla II. „modloslužbou trhu.“
V konzervatívnom priestore preto môžeme očakávať prehodnocovanie úlohy ekonomickej slobody a voľného trhu v ideologických postulátoch. Za prelomovú sa dá považovať vatikánska nóta K reforme medzinárodného finančného a menového systému navrhujúca okrem iného globálnu daňovú solidaritu a práve „opatrenia pre zdanenie finančných transakcií prostredníctvom spravodlivej sadzby.“ Autor je politológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.