Pôvodne som mal písať o „veľkých dirigentoch“. Koncom 80. rokov ešte totiž po Zemi kráčali takíto dinosauri. Herbert von Karajan, Leonard Bernstein a Georg Solti, dediči slávnej tradície, čo siahala k úsvitu hudby. Napokon ma však stopy priviedli k celkom odlišnému hodnoteniu tejto elity.
Karajan, protežant Josepha Goebbelsa, tak ovládol svet hudby, že ten, kto ho rozhneval, sa už nedostal ani do Salzburgu, ani do Berlína. Ale aj Bernstein a Solti, omnoho menší megalomani, získali status živých božstiev. Politiku, kariéru a trhy spájali so svojimi výkonmi.
Establishment knihu neprijal. „Toto je azda najodpornejšia kniha, akú som kedy čítal,“ začínala sa recenzia v TLS, ktorú napísal nietzcheovský filozof z Cambridgeu. Hudobníci ju prijali – okamžite a na celom svete. Vladimir Jurowski, dnes hudobný riaditeľ Londýnskej filharmónie, mi povedal, že po jej prečítaní chcel odhodiť dirigentskú paličku – až kým sa na druhý deň ráno nerozhodol, že on si svoj život môže zariadiť inak. A mnohí sa skutočne zariadili inak. Simon Rattle pracoval 18 rokov mimo žiary reflektorov v Birminghame a odmietal kariéru na troch kontinentoch. Pokojní Fíni, na čele s Esapekkom Salonenom, ponúkli ako alternatívu k výbuchom baltský zmysel pre konsenzus. Keď kolabujúci hudobný priemysel odhodil slávnych maestrov ako použité vreckovky – v roku 1997 takto v Decce „leteli“ až štyria – namiesto levích kráľov zostali vypĺznuté mačky.
A predsa sa starý autoritatívny model do istej miery udržal. Rattle, ktorý postúpil na miesto dirigenta Berlínskej filharmónie, teraz hucká proti sebe festivaly v Baden-Badene a Salzburgu presne v Karajanovom štýle. Valerij Georgiev používa absolutistické metódy a tvrdí, že v ruskom chaose nič iné nezaberá. Akoby vo svete dirigentov čas plynul dozadu.
Až do minulého leta, keď rovnováhu moci zmenili tri udalosti – a azda k lepšiemu. V Brazílii prikázal namyslený dirigent Roberto Minczuk svojim hudobníkom, aby sa opäť uchádzali v konkurze o svoje miesta, alebo prijali výpovede. Hudobníci sa sťažovali na Facebooku. Len čo sa Rio de Janeiro stalo terčom bojkotu najlepších sólistov, maestra zbavili postu.
Dirigenta Marka Gorensteina v Rusku nakrútili, ako sa v Čajkovského súťaži neúctivo vyjadroval o súťažiacich. O niekoľko hodín bolo video na YouTube a spustili sa žiadosti o jeho odvolanie. Keď ministerstvo odmietlo, hudobníci prišli na skúšku a štyri hodiny len sedeli – nehrali. Gorenstein zmizol zo scény.
V New Yorku, niekoľko dní pred otvorením septembrovej sezóny, sa James Levine, ktorý bol 40 rokov hudobným riaditeľom Metropolitnej opery, oznámil, že zo zdravotných dôvodov končí. Metropolitná opera nemala pripravenú náhradu, a tak začala sezónu „bez hlavy“.
Nič zlé sa nestalo. La Scala už funguje bez vlastného maestra šesť rokov. Teatro Real v Madride post hudobného riaditeľa ani nemá. Pokojne sa zaobídu s hosťujúcimi dirigentmi, ktorí aspoň diverzifikujú schopnosti orchestra.
A ešte jedna udalosť ma presviedča, že po dvadsiatich rokoch je mýtus maestra definitívne rozmetaný. Losangeleská filharmónia dostala za šéfa 28-ročného Gustava Dudamela, čo je historický moment nielen pre jeho mladosť, ale aj pre Dudamelov ikonoklastický prístup.
Dudamel, ktorý vyrástol na drsných venezuelských uliciach, kašle na koncerty pre boháčov. Usporiadal zadarmo koncert na uvítanie a s mladými z ulice nacvičil spev Mahlerovej Druhej symfónie. Ctí si svojich učiteľov, Rattla, Barenboima a Claudia Abbada, ale ide vlastnou cestou. On a jeho nasledovníci sú iní. Nepoznali žiadneho Josepha – Goebbelsa ani Stalina – a nič nedlžia dejinám.
K prekonaniu dejín sme ešte celkom nedospeli. Zatiaľ sa na vrchol nedostávajú ženy a nemotorný hudobný priemysel stále pestuje márnomyseľnosť mnohých indivíduí. Aj tak som presvedčený, že maestro, akého sme poznali od roku 1865, skončil. A že na jeho náhrobku sa ako dátum úmrtia ocitne letopočet 2011.
Autor je britský hudobný publicista a spisovateľ. Text pôvodne vyšiel v časopise Standpoint.
Karajan, protežant Josepha Goebbelsa, tak ovládol svet hudby, že ten, kto ho rozhneval, sa už nedostal ani do Salzburgu, ani do Berlína. Ale aj Bernstein a Solti, omnoho menší megalomani, získali status živých božstiev. Politiku, kariéru a trhy spájali so svojimi výkonmi.
Establishment knihu neprijal. „Toto je azda najodpornejšia kniha, akú som kedy čítal,“ začínala sa recenzia v TLS, ktorú napísal nietzcheovský filozof z Cambridgeu. Hudobníci ju prijali – okamžite a na celom svete. Vladimir Jurowski, dnes hudobný riaditeľ Londýnskej filharmónie, mi povedal, že po jej prečítaní chcel odhodiť dirigentskú paličku – až kým sa na druhý deň ráno nerozhodol, že on si svoj život môže zariadiť inak. A mnohí sa skutočne zariadili inak. Simon Rattle pracoval 18 rokov mimo žiary reflektorov v Birminghame a odmietal kariéru na troch kontinentoch. Pokojní Fíni, na čele s Esapekkom Salonenom, ponúkli ako alternatívu k výbuchom baltský zmysel pre konsenzus. Keď kolabujúci hudobný priemysel odhodil slávnych maestrov ako použité vreckovky – v roku 1997 takto v Decce „leteli“ až štyria – namiesto levích kráľov zostali vypĺznuté mačky.
A predsa sa starý autoritatívny model do istej miery udržal. Rattle, ktorý postúpil na miesto dirigenta Berlínskej filharmónie, teraz hucká proti sebe festivaly v Baden-Badene a Salzburgu presne v Karajanovom štýle. Valerij Georgiev používa absolutistické metódy a tvrdí, že v ruskom chaose nič iné nezaberá. Akoby vo svete dirigentov čas plynul dozadu.
Až do minulého leta, keď rovnováhu moci zmenili tri udalosti – a azda k lepšiemu. V Brazílii prikázal namyslený dirigent Roberto Minczuk svojim hudobníkom, aby sa opäť uchádzali v konkurze o svoje miesta, alebo prijali výpovede. Hudobníci sa sťažovali na Facebooku. Len čo sa Rio de Janeiro stalo terčom bojkotu najlepších sólistov, maestra zbavili postu.
Dirigenta Marka Gorensteina v Rusku nakrútili, ako sa v Čajkovského súťaži neúctivo vyjadroval o súťažiacich. O niekoľko hodín bolo video na YouTube a spustili sa žiadosti o jeho odvolanie. Keď ministerstvo odmietlo, hudobníci prišli na skúšku a štyri hodiny len sedeli – nehrali. Gorenstein zmizol zo scény.
V New Yorku, niekoľko dní pred otvorením septembrovej sezóny, sa James Levine, ktorý bol 40 rokov hudobným riaditeľom Metropolitnej opery, oznámil, že zo zdravotných dôvodov končí. Metropolitná opera nemala pripravenú náhradu, a tak začala sezónu „bez hlavy“.
Nič zlé sa nestalo. La Scala už funguje bez vlastného maestra šesť rokov. Teatro Real v Madride post hudobného riaditeľa ani nemá. Pokojne sa zaobídu s hosťujúcimi dirigentmi, ktorí aspoň diverzifikujú schopnosti orchestra.
A ešte jedna udalosť ma presviedča, že po dvadsiatich rokoch je mýtus maestra definitívne rozmetaný. Losangeleská filharmónia dostala za šéfa 28-ročného Gustava Dudamela, čo je historický moment nielen pre jeho mladosť, ale aj pre Dudamelov ikonoklastický prístup.
Dudamel, ktorý vyrástol na drsných venezuelských uliciach, kašle na koncerty pre boháčov. Usporiadal zadarmo koncert na uvítanie a s mladými z ulice nacvičil spev Mahlerovej Druhej symfónie. Ctí si svojich učiteľov, Rattla, Barenboima a Claudia Abbada, ale ide vlastnou cestou. On a jeho nasledovníci sú iní. Nepoznali žiadneho Josepha – Goebbelsa ani Stalina – a nič nedlžia dejinám.
K prekonaniu dejín sme ešte celkom nedospeli. Zatiaľ sa na vrchol nedostávajú ženy a nemotorný hudobný priemysel stále pestuje márnomyseľnosť mnohých indivíduí. Aj tak som presvedčený, že maestro, akého sme poznali od roku 1865, skončil. A že na jeho náhrobku sa ako dátum úmrtia ocitne letopočet 2011.
Autor je britský hudobný publicista a spisovateľ. Text pôvodne vyšiel v časopise Standpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.