Čo je v politike najdôležitejšie? Robert Fico hovorí, že sila. Mikuláš Dzurinda si myslí, že program. Obidvaja sa však mýlia. Existuje totiž niečo dôležitejšie ako sila či reformy. A ak to vládnej koalícii chýba, znefunkční to každú vládu. Tieto voľby preto nemajú dať iba odpoveď na to, kto bude vládnuť, ale najmä kto má byť v politike.
.nie čo, ale koho voliť
Naposledy to potvrdili Obyčajní ľudia. Každý, kto si pozrel napríklad na internetovej stránke .týždňa ich „programovú“ tlačovku spred budovy parlamentu, sa musel usmiať. Pred mikrofónom sa postupne vystriedali viacerí lídri tejto kandidátky, aby dookola opakovali tú istú vetu: že majú program a že sa na ňom dohodli. S výnimkou jedného či dvoch vystupujúcich sa však nikto neobťažoval nejaké politické posolstvo aj povedať. Nuž a ten, kto si dal námahu a vyše 20-stranový program tejto kandidátky si aj prečítal, sa musel zasmiať druhýkrát. Nazývať tútu spleť banalít a rôznorodých doktrín programom vyžaduje čosi viac než predstavivosť. Správou o Slovensku v roku 2012 však je, že to nie je podstatné. V marcových voľbách ide totiž o viac než parlamentnú väčšinu. Niežeby to nemalo svoj význam, ibaže rádovo menší.
Marcové voľby nás totiž vracajú až kdesi k základom uvažovania o politike. Viac, ako o pravo-ľavom štiepení sú o charaktere ľudí, ktorých volíme. Viac, ako o programoch sú o ľuďoch, ktorí ich majú vykonávať. Viac ako o politikách sú o politikoch. Alebo, povedané s Masarykom, viac ako o inštitúciách sú o ľuďoch. Prečo je to tak? Zdá sa, že ide o vyčerpanie slovenskej politiky, ako sme ju doteraz poznali.
.koniec postkomunizmu
František Mikloško mal zrejme pravdu a postkomunizmus na Slovensku skončil. Mikloško to povedal v roku 2009, počas konferencie o novembri ’89, ktorú na pôde slovenského parlamentu zorganizovali bývalí komunisti. V novembri 2009 to síce tak ešte nevyzeralo, odvtedy sa však niečo podstatné zmenilo.
Hneď o rok, v novembri 2010, sa stal bratislavským primátorom Milan Ftáčnik. Bol to prelomový moment, pretože prvýkrát od roku 1989 sa na Slovensku stalo, že postkomunistická ľavica postavila lepšieho kandidáta, ako ponovembrová pravica. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že Ftáčnik kandidoval ako nezávislý kandidát s podporou Smeru. Politicky išlo o precedens.
Jeho potvrdením sa stala kauza Gorila, ktorá práve mení slovenskú politiku. Gorila je totiž zo všetkého najviac správou o slovenskej pravici. Ak chceme problému porozumieť, nehodno si to zamienať s dedičstvom Vladimíra Mečiara. Gorila je správou o dedičstve Mikuláša Dzurindu. Model politickej korupcie, ktorý na Slovensku po roku 1998 vznikol, je sofistikovanejší ako primitívne a kriminálne metódy, ktoré tu pestoval Mečiar. Politicky však ide opäť o precedens: pravica (respektíve jej dominantná časť) dnes nemá pred bývalými komunistami morálnu prevahu.
.pravicová vojna
Je to však ešte horšie. Ako totiž ukázalo jedenapolročné fungovanie Radičovej vlády, slovenská pravica nedokáže vládnuť. Ustavičné konflikty, neschopnosť nájsť dohodu a prijímať rozhodnutia vyvrátili povolebnú eufóriu Ivana Mikloša, ktorý si myslel, že Radičovej kabinet bude názorovo kompaktnejší ako predchádzajúci Dzurindov kabinet. Nebolo to tak, sčasti za to mohol osobnostný vklad Ivety Radičovej a sčasti prirodzené rozdiely. Slovenské spektrum, ako som už na tomto mieste písal, sa totiž vracia k tradíciám prvej československej republiky. A to je bližšie poľskému a maďarskému spektru než českému. (Bližšie pozri Vznikne nová pravica? .týždeň 23/2011)
Nezmieriteľný konflikt slovenskej pravice potvrdzuje aj prebiehajúca predvolebná kampaň. Na jej konci je zrejmé, že aj keby pravica zázračne získala viac mandátov ako dnešná opozícia, vládnuť nedokáže.
Čo to znamená pre budúcnosť? Možnosti sú v podstate dve. Alebo sa zmení politické spektrum, alebo sa zmení politická pravica. Prvá aj druhá možnosť stoja na obnovení politickej dôvery. Preto ide v marci o charakter, nie o programy.
.nie čo, ale koho voliť
Naposledy to potvrdili Obyčajní ľudia. Každý, kto si pozrel napríklad na internetovej stránke .týždňa ich „programovú“ tlačovku spred budovy parlamentu, sa musel usmiať. Pred mikrofónom sa postupne vystriedali viacerí lídri tejto kandidátky, aby dookola opakovali tú istú vetu: že majú program a že sa na ňom dohodli. S výnimkou jedného či dvoch vystupujúcich sa však nikto neobťažoval nejaké politické posolstvo aj povedať. Nuž a ten, kto si dal námahu a vyše 20-stranový program tejto kandidátky si aj prečítal, sa musel zasmiať druhýkrát. Nazývať tútu spleť banalít a rôznorodých doktrín programom vyžaduje čosi viac než predstavivosť. Správou o Slovensku v roku 2012 však je, že to nie je podstatné. V marcových voľbách ide totiž o viac než parlamentnú väčšinu. Niežeby to nemalo svoj význam, ibaže rádovo menší.
Marcové voľby nás totiž vracajú až kdesi k základom uvažovania o politike. Viac, ako o pravo-ľavom štiepení sú o charaktere ľudí, ktorých volíme. Viac, ako o programoch sú o ľuďoch, ktorí ich majú vykonávať. Viac ako o politikách sú o politikoch. Alebo, povedané s Masarykom, viac ako o inštitúciách sú o ľuďoch. Prečo je to tak? Zdá sa, že ide o vyčerpanie slovenskej politiky, ako sme ju doteraz poznali.
.koniec postkomunizmu
František Mikloško mal zrejme pravdu a postkomunizmus na Slovensku skončil. Mikloško to povedal v roku 2009, počas konferencie o novembri ’89, ktorú na pôde slovenského parlamentu zorganizovali bývalí komunisti. V novembri 2009 to síce tak ešte nevyzeralo, odvtedy sa však niečo podstatné zmenilo.
Hneď o rok, v novembri 2010, sa stal bratislavským primátorom Milan Ftáčnik. Bol to prelomový moment, pretože prvýkrát od roku 1989 sa na Slovensku stalo, že postkomunistická ľavica postavila lepšieho kandidáta, ako ponovembrová pravica. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že Ftáčnik kandidoval ako nezávislý kandidát s podporou Smeru. Politicky išlo o precedens.
Jeho potvrdením sa stala kauza Gorila, ktorá práve mení slovenskú politiku. Gorila je totiž zo všetkého najviac správou o slovenskej pravici. Ak chceme problému porozumieť, nehodno si to zamienať s dedičstvom Vladimíra Mečiara. Gorila je správou o dedičstve Mikuláša Dzurindu. Model politickej korupcie, ktorý na Slovensku po roku 1998 vznikol, je sofistikovanejší ako primitívne a kriminálne metódy, ktoré tu pestoval Mečiar. Politicky však ide opäť o precedens: pravica (respektíve jej dominantná časť) dnes nemá pred bývalými komunistami morálnu prevahu.
.pravicová vojna
Je to však ešte horšie. Ako totiž ukázalo jedenapolročné fungovanie Radičovej vlády, slovenská pravica nedokáže vládnuť. Ustavičné konflikty, neschopnosť nájsť dohodu a prijímať rozhodnutia vyvrátili povolebnú eufóriu Ivana Mikloša, ktorý si myslel, že Radičovej kabinet bude názorovo kompaktnejší ako predchádzajúci Dzurindov kabinet. Nebolo to tak, sčasti za to mohol osobnostný vklad Ivety Radičovej a sčasti prirodzené rozdiely. Slovenské spektrum, ako som už na tomto mieste písal, sa totiž vracia k tradíciám prvej československej republiky. A to je bližšie poľskému a maďarskému spektru než českému. (Bližšie pozri Vznikne nová pravica? .týždeň 23/2011)
Nezmieriteľný konflikt slovenskej pravice potvrdzuje aj prebiehajúca predvolebná kampaň. Na jej konci je zrejmé, že aj keby pravica zázračne získala viac mandátov ako dnešná opozícia, vládnuť nedokáže.
Čo to znamená pre budúcnosť? Možnosti sú v podstate dve. Alebo sa zmení politické spektrum, alebo sa zmení politická pravica. Prvá aj druhá možnosť stoja na obnovení politickej dôvery. Preto ide v marci o charakter, nie o programy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.