Dodnes si to viem vybaviť. Dostal som do rúk 59 korún, vošiel som do hudobnín na Kamennom námestí a odniesol som si odtiaľ svoju prvú kazetu. Vložil som ju do červeného walkmana a kým sme prišli domov, dvakrát som si ju vypočul.
Už ani neviem, kde som k tomu nápadu prišiel. Zo slúchadiel sa rinulo niečo, čo som, súc odchovaný na relácii To je náš rytmus, nepoznal: výšky Paľa Horvátha, trochu patetická a pritom tvrdá hudba a v tom veku nepochopiteľné, ale blízke texty Martina Sarvaša. V hlave mi roky znelo: „Aj keď doma nie si nikdy sám, kde len môžeš, tajne čítaj Šlabikár.“
Album Tublatanka (ale aj Skúsime to cez vesmír a hádam aj to trochu ufňukané Žeravé znamenie osudu) sa mi vryl do pamäti v čase, keď na mňa mohla mať hudba najväčší vplyv a keď som vytiahol (alebo som si to aspoň myslel) do výšok, ktoré z tých albumov zneli. A potom ešte prišiel november 1989, aparatúra Tublatanky a Pravda víťazí na mítingoch.
Netrvalo dlho a s Tublatankou sa mi začali spájať len zlé veci: rozpad pôvodnej zostavy, najtrápnejší koncert, aký som kedy zažil (v Topoľčanoch okolo roku 1996), práca pre HZDS, Sarvašove divné kšefty, Eurovízia, CD Patriot a Svet v ohrození....
Milosrdný čas to všetko prekrýval, veď každý občas robíme sprostosti, a prvý album pre mňa zostal jednotkou a Schody do seba ešte stále zneli ako pred štvrťstoročím: „Schody do seba dobre poznám, niekedy na nich býva oznam: Nešmýkajte sa do svedomia, jeho kvalita je dnes hrozná.“
Až prišiel minulý týždeň. Nádej, že SNS Tublatanku jednoducho ukradla, nežila dlho. Krátko nato zomrela aj nádej, že to Maťo Ďurinda robí len pre peniaze. A potom prišli reči o tom, ako dnes dáva aparatúru mladým SNS a neuveriteľný rozhovor v SME.
Nikdy so si nemyslel, že niekedy budem spájať život umelca a jeho tvorbu tak ako minulý týždeň v prípade Ďurindu. Ani neviem, či si svoj najobľúbenejší album chcem ešte niekedy vypočuť. „Dajte mi na to liek.“
Tomáš Gális pracuje v denníku SME, kde je editorom prílohy Fórum
Už ani neviem, kde som k tomu nápadu prišiel. Zo slúchadiel sa rinulo niečo, čo som, súc odchovaný na relácii To je náš rytmus, nepoznal: výšky Paľa Horvátha, trochu patetická a pritom tvrdá hudba a v tom veku nepochopiteľné, ale blízke texty Martina Sarvaša. V hlave mi roky znelo: „Aj keď doma nie si nikdy sám, kde len môžeš, tajne čítaj Šlabikár.“
Album Tublatanka (ale aj Skúsime to cez vesmír a hádam aj to trochu ufňukané Žeravé znamenie osudu) sa mi vryl do pamäti v čase, keď na mňa mohla mať hudba najväčší vplyv a keď som vytiahol (alebo som si to aspoň myslel) do výšok, ktoré z tých albumov zneli. A potom ešte prišiel november 1989, aparatúra Tublatanky a Pravda víťazí na mítingoch.
Netrvalo dlho a s Tublatankou sa mi začali spájať len zlé veci: rozpad pôvodnej zostavy, najtrápnejší koncert, aký som kedy zažil (v Topoľčanoch okolo roku 1996), práca pre HZDS, Sarvašove divné kšefty, Eurovízia, CD Patriot a Svet v ohrození....
Milosrdný čas to všetko prekrýval, veď každý občas robíme sprostosti, a prvý album pre mňa zostal jednotkou a Schody do seba ešte stále zneli ako pred štvrťstoročím: „Schody do seba dobre poznám, niekedy na nich býva oznam: Nešmýkajte sa do svedomia, jeho kvalita je dnes hrozná.“
Až prišiel minulý týždeň. Nádej, že SNS Tublatanku jednoducho ukradla, nežila dlho. Krátko nato zomrela aj nádej, že to Maťo Ďurinda robí len pre peniaze. A potom prišli reči o tom, ako dnes dáva aparatúru mladým SNS a neuveriteľný rozhovor v SME.
Nikdy so si nemyslel, že niekedy budem spájať život umelca a jeho tvorbu tak ako minulý týždeň v prípade Ďurindu. Ani neviem, či si svoj najobľúbenejší album chcem ešte niekedy vypočuť. „Dajte mi na to liek.“
Tomáš Gális pracuje v denníku SME, kde je editorom prílohy Fórum
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.