Rozpad nádeje?

Najskôr k tým čestným ľuďom: s absolútnym zhnusením už pár týždňov sledujem, ako sa tu mnoho aktérov snažilo vtiahnuť do kauzy Gorila najmä Vladimíra Palka, ale aj Františka Mikloška, Petra Zajaca a Ondreja Dostála. Je to chrapúnska hra, pripomínajúca eštebácke praktiky spred roka 1989. Títo ľudia majú ako všetci svoje chyby, ale pripisovať práve im goriliu korupciu či jej krytie je rovnako absurdné, ako kritizovať Václava Havla za vznik Anticharty. Za 22 rokov si tu každý píšeme svoje ponovembrové dejiny, a títo ľudia ich majú v poriadku ako málokto. Boli a sú to politici, ale módna vlna, že všetci politici majú za ušami, je úplne mimo. Dávať všetkým na čelo Kainovo znamenie je perfídna lož, ktorá vyhovuje práve Gorilám. Ak sme všetci rovnakí, tak sme všetci tak trochu Gorily, nie? Nie, nie sme!
Keďže títo ľudia v politike zrejme končia, dovolím si im povedať toto: Vlado, Fero, Peter, Ondrej. Za tie roky ste ukázali, že politika sa dá robiť pre idey, a nie pre prachy, a že sa dá trvať na názore, aj keď to občas stojí odchod z vlády či kandidátky. Obohatili ste tým túto závistlivú, neistú a zakomplexovanú spoločnosť ako málokto. Je mi cťou vás poznať.
Teraz pár slov k Igorovi Matovičovi. V uvedenej situácii som celé týždne očakával, že práve on, ktorého kandidátke dodali spomínaní ľudia svoju váhu a dôstojnosť, sa ozve a povie jasné slová. Myslel som si, že si svojich kandidátov váži, že vie, čo v nich má a že sa podľa toho zachová.
On sa ozval, a poslal ich na detektor lži...
Jednotlivosti tohto smutného príbehu nie sú teraz dôležité. On si možno myslí, že by sa tým očistili z podozrení a dali dôkaz verejnosti, lebo nechápe, čo je to hrdosť, česť a ľudská integrita, a nahrádza ich prístrojom. Ale možno len nadbieha ulici a infantilne chce byť hoci aj na chrbtoch vlastných hlavná antigorila. A možno len oľutoval, že OKS a KDS na kandidátku pozval a takto sa ich zbavil. Neviem, a nebudem to súdiť. Ale jedno viem isto – zachoval sa ľudsky hnusne k ľuďom, ktorých dejiny tie jeho nekonečne presahujú.
A napokon pár slov k Martinovi Mojžišovi, Štefanovi Bučkovi a Eugenovi Kordovi.
Martin, vieš, ako to bolo pri vzniku vašej kandidátky. Vieš, že sme o tom spolu dlhé hodiny premýšľali, že sme hľadali spôsob, ako sa postaviť k rôznym ponukám, a že naším hlavným kritériom od začiatku bolo, aby sme nijako nepoškodili tento časopis, ktorý si vážime viac než všetky ponuky. Naše spoločné rozhodnutie, že ty sa obetuješ, prijmeš výzvu a postavíš sa do popredia kandidátky, aby si pomohol pocitu znechutených ľudí, že tu ešte je koho voliť, považujem za tvoj veľký ľudský čin. To, že sa to skončilo takto, je smutné. Ale podľa mňa to tvojmu rozhodnutiu, paradoxne, dodáva ešte väčší rozmer. Urobil si, čo sa dalo, viac si nemohol. Ďakujem Martin, a som rád, že sa znovu plne zapojíš do redakčnej práce.
Štefan, viem, ako ťažko si niesol, že tvoje rozhodnutie pomôcť priateľom sa nestretlo s plným pochopením tvojho zázemia. Viem, ako ťažko si znášal posmešky, verejný tlak, stratu súkromia. Ale myslím si, že si urobil ľudsky krásnu vec. Povýšil si dôveru nad pocit, že všetci sú rovnakí. Som rád, že som ťa takéhoto spoznal.
A tebe Eugen, ktorý si istotu novinárskej práce vymenil za neistotu kandidátky, poviem iba jedno – je mi cťou, že v krátkom čase budeš súčasťou .týždňa.