Spravodajské služby v kampani

.a potom je tu ešte druhá rovina, ktorú predstavuje protestmi vynútená komunikácia strán. Azda najlepším príkladom je gesto nechať preveriť všetkých svojich kandidátov na detektore lži, lebo si to údajne ľudia žiadajú. No a v neposlednom rade sú to spravodajské hry, ktoré prehlušujú všetky ostatné komunikačné aktivity strán.  

.já na bráchu, brácha na mne...
Spis Gorila – bez ohľadu na to, či je údajný alebo skutočný – zásadným spôsobom zmenil ihrisko, na ktorom sa odohráva predvolebný boj. Nastoľuje otázky, ktoré riešia vyšetrovatelia, žurnalisti, politici i samotní občania. Kto do konšpiračného bytu chodil a kto nie. Či tam pil kokakolu, alebo nepil vôbec nič. Koľko kto zobral províziu a za čo. Kedy kto mal k dispozícii informáciu o spise a čo s ňou urobil. Tieto a mnohé ďalšie otázky lietajú zľava, sprava. Keďže sa v spise nespomínajú ani Richard Sulík, ani Iveta Radičová, bolo treba ich do toho „namočiť“. Takže teraz tu máme „namočený“ prakticky celý politický establišment.
Napriek tomu sa pozornosť médií a občanov za výdatnej pomoci samotných politikov sústreďuje iba na politikov z pravej časti politického spektra. Predseda SDKÚ-DS o ministrovi za KDH vyhlásil, že sa asi musel zblázniť. SaS avizuje, že s Dzurindom a Miklošom na čele SDKÚ-DS rozhodne spolupracovať nebude. Hrušovský vyčíta Sulíkovi, že so správou, ktorú mal od leta 2010, nič nerobil. Pravicové strany si tak navzájom adresujú stále nové a nové otázky, formulujú vyhlásenia, reakcie, protiotázky, výčitky. Čuduje sa niekto, že mnoho pravicových voličov dnes rozmýšľa nad tým, že voliť nepôjde?

.a zábava graduje
V tunajších končinách je zvykom, že krátko pred voľbami sa zvykne v médiách objaviť nejaká tajná nahrávka alebo dokument („hlas podobný Robertovi Ficovi“ u nás, Kubiceho správa v ČR), ktorý odhaľuje zákulisie špinavej politiky. Sú to mediálne bomby, ktoré sa spravidla použijú až krátko pred voľbami, aby „zasiahnutí“ nemali čas na ne reagovať. Tentoraz je však tých bômb akosi priveľa a začali so značným predstihom (žeby išlo iba o delostreleckú prípravu a skutočné, veľké bomby prídu až začiatkom marca?) – údajné odpočúvanie novinárov, akcia Dáma (o ktorej sa neskôr ukázalo, že nikdy neexistovala), údajný spis Gorila a ešte údajnejšia Sasanka. Po prvý raz v histórii Slovenska sme svedkami toho, že spravodajské hry nielen zasahujú, ale priamo určujú hlavnú tému volebnej kampane. Na prvý pohľad sa zdá, že je ňou korupcia a zlyhanie politických elít, no za týmito nepochybne mrzkými vecami sa skrýva ešte čosi desivejšie – rozvrat hodnôt a totálna strata dôvery k inštitúciám a celému systému. Dnes už skoro nikto nevie s určitosťou povedať, čo je pravda a čo výmysel.
Je to ako obraz z apokalyptického filmu. Oficiálne kampane bežia ďalej, ako keby sa nechumelilo – politici sa na nás usmievajú z bilbordov, chodia po mítingoch, vedú dlhé monológy v televíznych debatách. V médiách sa hrajú spravodajské hry. Ľudia sú na námestiach. A do toho všetkého sa o zábavu starajú Igor Matovič a Eleonóra Mojsejová.   

.počujete to ticho?
V danej situácii má politická strana iba dve možnosti. Alebo do toho razantne „buchne“, teda jasne sa vymedzí a určí východisko z krízy, alebo zvolí stratégiu „mlčať je zlato“.  Prvú z možností si nevybral zatiaľ nik, pre druhú možnosť sa rozhodli tak v Smere, ako i Moste. Zatiaľ čo ostatní sa medzi sebou „žerú“, títo dvaja sa takmer k ničomu nevyjadrujú. „Nás do toho neťahajte,“ znie čarovná formulka Roberta Fica, pričom on je podľa „údajného“ spisu Gorila z predsedov politických strán jediný, ktorý bol naozaj v inkriminovanom konšpiračnom byte fyzicky prítomný.

Autor je spolumajiteľ a riaditeľ spoločnosti United Consultants, zameranej na marketingové poradenstvo.