Zvolenie premiéra za opätovného prezidenta bude Putinovým návratom k moci po štyroch rokoch, a podľa pôvodného plánu znova na dve obdobia. Putin by tak zotrval na špičke ruskej politiky dvadsať rokov: po prvých dvoch funkčných obdobiach na poste prezidenta nasledovala rošáda s Dmitrijom Medvedevom, aby sa vyhovelo litere ústavy – a po nich čaká Putina znova návrat do Kremľa.
Najnovšie dejiny Ruska môžeme ľahko periodizovať podľa troch kľúčových predstaviteľov krajiny. Zosobnením konca komunistickej éry, vrátane neúspešných pokusov o zachránenie ako zvyškov komunizmu, tak aj Sovietskeho zväzu ako krajiny, bol Michail Gorbačov, v kontexte sovietskych vládcov človek s ďaleko najväčšou otvorenosťou voči demokratickým myšlienkam. Symbolom 90, rokov už samostatného Ruska bol jeho prvý prezident Boris Jeľcin. Okrem nevídanej slobody a demokracie, ktorú ruská spoločnosť zažívala v takej miere historicky po prvý raz, však bolo Jeľcinovo obdobie aj obdobím chaosu, korupcie, násilia, slabého štátu a veľmi silných záujmových skupín na čele so oligarchami, ľuďmi, ktorí často nečestným spôsobom prišli k úžasným majetkom. Po 70-tich rokoch komunizmu, ktorý bol s výnimkou glasnosti počas posledných pár rokov obdobím brutálnej kontroly, naraz prišla sloboda, a ľudia často stratili kontrolu sami nad sebou. Jeľcinovo obdobie bolo smutným pripomenutím, že Rusko sa ani nemalo k čomu vrátiť, že celú občiansku spoločnosť, schopnú žiť v demokracii, musí vytvoriť nanovo.
V takomto stave prevzal v roku 2000 Rusko Vladimír Putin, bývalý dôstojník KGB a muž, ktorý mal predstavu o zavedení poriadku. Nový prezident urobil policajnými metódami poriadok s oligarchami a kyvadlo posunul späť k silnému štátu. Nebol to až návrat späť ku komunistickej centralizácii, ale ruský model dnes možno charakterizovať ako štátny kapitalizmus a riadenú demokraciu. Štát hrá najdôležitejšiu úlohu v ekonomike (často ako najväčší podielnik v akciových spoločnostiach), a štát kontroluje verejný život, mediálny priestor, fungovanie politických strán a organizácií v oveľa vyššej miere než je typické pre liberálne demokracie Západu. Dobrým príkladom je korupcia: Rusko je na tom podľa porovnaní horšie ako absolútna väčšina európskych krajín, v riadenej demokracii sa však médiá (a tiež polícia s súdy) takýmto témam venujú iba selektívne, podľa toho, ktorá skupina oligarchov práve upadla do nemilosti.
Štyri Medvedevove roky v úrade priniesli jemnú zmenu v rétorike (súčasný prezident má modernejší a oveľa demokratickejší jazyk), a priniesli aj užitočnú diskusiu o potrebe zmeniť ruskú ekonomiku, závislú od ťažby ropy, plynu a nerastov. Medvedev však bol napriek najvyššiemu postu v krajine človekom závislým od Vladimírovia Putina. Ešte vlani na jeseň sa uvažovalo, že by sa Medvedev mohol pokúsiť zostať v úrade, teda znova vo voľbách kandidovať. Nakoniec súčasný prezident ustúpil svojmu faktickému šéfovi a takejto úvahy sa vzdal.
Aj tak je však otázka, či sa s očakávaným Putinovým znovuzvolením nezačal odpočítavať začiatok konca Putinovej éry. Keď v parlamentných voľbách v decembri 2011 Putinova strana Jednotné Rusko nebodovala podľa predstáv, museli volebné komisie upravovať (teda falšovať) výsledky. V zradnej ére mobilného internetu sa to kde-tu nafilmovalo a dostalo na internetovú stránku. A hoci to štátom ovládané televízne stanice ignorovali, blogeri a weboví aktivisti zorganizovali v Moskve najväčšie demonštrácie za desaťročia. Porovnanie s Arabskou jarou je možno príliš schematické, po dvadsiatich rokoch však v Rusku vyrástla nová generácia, ktorá sa s Putinovou ponukou štátneho kapitalizmu a riadenej demokracie už nemusí uspokojiť.
Najnovšie dejiny Ruska môžeme ľahko periodizovať podľa troch kľúčových predstaviteľov krajiny. Zosobnením konca komunistickej éry, vrátane neúspešných pokusov o zachránenie ako zvyškov komunizmu, tak aj Sovietskeho zväzu ako krajiny, bol Michail Gorbačov, v kontexte sovietskych vládcov človek s ďaleko najväčšou otvorenosťou voči demokratickým myšlienkam. Symbolom 90, rokov už samostatného Ruska bol jeho prvý prezident Boris Jeľcin. Okrem nevídanej slobody a demokracie, ktorú ruská spoločnosť zažívala v takej miere historicky po prvý raz, však bolo Jeľcinovo obdobie aj obdobím chaosu, korupcie, násilia, slabého štátu a veľmi silných záujmových skupín na čele so oligarchami, ľuďmi, ktorí často nečestným spôsobom prišli k úžasným majetkom. Po 70-tich rokoch komunizmu, ktorý bol s výnimkou glasnosti počas posledných pár rokov obdobím brutálnej kontroly, naraz prišla sloboda, a ľudia často stratili kontrolu sami nad sebou. Jeľcinovo obdobie bolo smutným pripomenutím, že Rusko sa ani nemalo k čomu vrátiť, že celú občiansku spoločnosť, schopnú žiť v demokracii, musí vytvoriť nanovo.
V takomto stave prevzal v roku 2000 Rusko Vladimír Putin, bývalý dôstojník KGB a muž, ktorý mal predstavu o zavedení poriadku. Nový prezident urobil policajnými metódami poriadok s oligarchami a kyvadlo posunul späť k silnému štátu. Nebol to až návrat späť ku komunistickej centralizácii, ale ruský model dnes možno charakterizovať ako štátny kapitalizmus a riadenú demokraciu. Štát hrá najdôležitejšiu úlohu v ekonomike (často ako najväčší podielnik v akciových spoločnostiach), a štát kontroluje verejný život, mediálny priestor, fungovanie politických strán a organizácií v oveľa vyššej miere než je typické pre liberálne demokracie Západu. Dobrým príkladom je korupcia: Rusko je na tom podľa porovnaní horšie ako absolútna väčšina európskych krajín, v riadenej demokracii sa však médiá (a tiež polícia s súdy) takýmto témam venujú iba selektívne, podľa toho, ktorá skupina oligarchov práve upadla do nemilosti.
Štyri Medvedevove roky v úrade priniesli jemnú zmenu v rétorike (súčasný prezident má modernejší a oveľa demokratickejší jazyk), a priniesli aj užitočnú diskusiu o potrebe zmeniť ruskú ekonomiku, závislú od ťažby ropy, plynu a nerastov. Medvedev však bol napriek najvyššiemu postu v krajine človekom závislým od Vladimírovia Putina. Ešte vlani na jeseň sa uvažovalo, že by sa Medvedev mohol pokúsiť zostať v úrade, teda znova vo voľbách kandidovať. Nakoniec súčasný prezident ustúpil svojmu faktickému šéfovi a takejto úvahy sa vzdal.
Aj tak je však otázka, či sa s očakávaným Putinovým znovuzvolením nezačal odpočítavať začiatok konca Putinovej éry. Keď v parlamentných voľbách v decembri 2011 Putinova strana Jednotné Rusko nebodovala podľa predstáv, museli volebné komisie upravovať (teda falšovať) výsledky. V zradnej ére mobilného internetu sa to kde-tu nafilmovalo a dostalo na internetovú stránku. A hoci to štátom ovládané televízne stanice ignorovali, blogeri a weboví aktivisti zorganizovali v Moskve najväčšie demonštrácie za desaťročia. Porovnanie s Arabskou jarou je možno príliš schematické, po dvadsiatich rokoch však v Rusku vyrástla nová generácia, ktorá sa s Putinovou ponukou štátneho kapitalizmu a riadenej demokracie už nemusí uspokojiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.