.zásah v kotle pod Lukovou bol náročnou operáciou takmer tridsiatich profesionálnych i dobrovoľných horských záchranárov, ktorí museli použiť terénne autá, špeciálnu techniku aj helikoptéru leteckej záchrannej služby. Nepoistený turista musí uhradiť technické náklady zásahu. O tom, koľko ľudí, profesionálnych alebo dobrovoľných záchranárov, a akú techniku treba pri zásahoch použiť, rozhoduje po vyhodnotení situácie vedúci zásahu.
„Ak je potrebné, na zásah pozývame aj dobrovoľných záchranárov, hasičov, policajtov, prípadne vojakov,“ vysvetľuje postupy Jozef Janiga, riaditeľ Horskej záchrannej služby (HZS), a zdôrazňuje, že povinnosťou jeho záchranárov je -- pri zohľadnení všetkých podmienok a špecifík – zabezpečiť čo najprofesionálnejší a najrýchlejší zásah. Podľa Janigu až osemdesiat percent zásahov je takých, že profesionálni záchranári musia spolupracovať s inými záchranárskymi zložkami, najmä s dobrovoľníkmi.
.za čo sa platí
Ak nie je postihnutý lyžiar či turista poistený, musí podľa zákona HZS zaplatiť technické náklady zásahu, teda použitie áut, skútrov, saní alebo vrtuľníkov na dopravu záchranárov a prevoz postihnutého, ale aj hodinovú mzdu profesionálnych záchranárov. „Na to slúži komerčné poistenie, z povinného zdravotného poistenia sú hradené len náklady na zásah zdravotníkov, lekárov a ich ošetrenie,“ vysvetľuje Janiga.
Zjednodušene – ak je na palube vrtuľníka lekár, ktorý postihnutého na mieste ošetrí, a potom ho letecky transportuje do nemocnice, náklady na letecký zásah hradí zdravotná poisťovňa. Ak však vrtuľník slúži na dopravu horských záchranárov, ide o technický náklad. Jedna letová minúta záchranárskej helikoptéry pritom stojí najmenej šesťdesiat eur.
Na ilustráciu: let vrtuľníka z popradského heliportu na Zbojnícku chatu a späť spolu s jednoduchým zásahom trvá v prípade optimálnych poveternostných podmienok najmenej 30 až 45 minút. Nepoisteného zraneného turistu môže taký nedobrovoľný výlet v oblakoch stáť takmer tritisíc eur.
Zákon hovorí, že postihnutý je povinný zaplatiť oprávnené technické náklady HZS. Ak sa však na jeho záchrane zúčastňujú napríklad hasiči alebo policajti – teda podobne ako profesionálni horskí záchranári zložky ministerstva vnútra, technické náklady hasičov ani policajtov nepoistený postihnutý neprepláca. Je to paradox, pretože logická úvaha vedie k tomu, že zásah profesionálnych horských záchranárov, ktorých činnosť je hradená zo štátneho rozpočtu, by nemal byť dodatočne povinne platený.
Argumenty profesionálnych záchranárov o tom, že každý ide do hôr dobrovoľne, aj s rizikom, že sa tam zraní, zablúdi či strhne na seba lavínu, strácajú logickú podstatu vtedy, keď sa pýtame, prečo si hasiči alebo policajti neúčtujú tecnické náklady pri požiaroch, dopravných nehodách, pátracích akciách. Veď tak, ako si nikto dobrovoľne nepodpáli strechu nad hlavou alebo naschvál nehavaruje na aute, ani turista úmyselne nestrhne so sebou lavínu alebo si nejde do hôr zlámať nohy a chrbticu.
Pre legislatívne odobrený systém uhrádzania technických nákladov na záchranárske akcie v horách vznikli produkty komerčných poisťovní. Ak si uvedomíme, že slovenské hory (nielen Vysoké a Nízke Tatry) ročne navštívi takmer päť miliónov turistov, z ktorých väčšina zaplatí poistenie v rozpätí od päťdesiat centov či jedného eura na jednodňovú turistiku, po tri až päť a viac eur, zistíme, že do systému plynú nemalé zdroje, z ktorých sa však HZS vracia len zlomok. Na systém potom nepriamo doplácajú dobrovoľní horskí záchranári, zväčša organizovaní v občianskych združeniach. Tým zákon neumožňuje žiadať preplácanie technických nákladov pri zásahoch v teréne.
.efektívnosť dobrovoľníkov
„Takmer pri dvadsiatich percentách zo všetkých vlaňajších zásahov sme spolupracovali s dobrovoľnými záchranármi, s ktorými máme uzatvorené zmluvy,“ vysvetľuje Janiga. Kto sa domnieva, že ak by si pri nešťastí zavolal do hôr na pomoc len dobrovoľných záchranárov – s nádejou, že ako nepoistený sa tak vyhne dodatočnému plateniu nákladov na technický zásah, asi nepochodí. „Jeho telefonát by pravdepodobne napokon aj tak skončil v centrále integrovaného záchranného systému, čiže na linkách 18 300, 122 alebo 155, kde by sa operatívne rozhodovalo o potrebnom charaktere a rozsahu zásahu a o tom, kto naň pôjde. Je nepravdepodobné, že by sa zásah zaobišiel bez participácie profesionálov z HZS,“ upozorňuje Janiga.
Na margo spolupráce s dobrovoľníkmi Janiga zdôrazňuje nevyhnutnosť existencie dobrovoľníkov, dodáva však, že HZS nespolupracuje so všetkými záchranármi, ale len so zazmluvnenými, ktorým finančne zabezpečuje nákup výstroja a výbavy i odborné školenia.
Jaroslav Švorc, predseda občianskeho združenia Tatranská horská služba – Dobrovoľný zbor (THS DZ), upozorňuje na to, že sedemdesiat „jeho“ dobrovoľných záchranárov vo Vysokých Tatrách je takmer štvornásobok počtu profesionálnyh záchranárov v slovenských veľhorách. V prípade potreby bola viac ako polovica tatranských dobrovoľníkov pripravená po boku HZS nastúpiť do terénu. Od roku 2009 to však nie je možné, pretože HZS vypovedala so združením dobrovoľníkov zmluvu o spolupráci. Dôvody nechce komentovať, riaditeľ Janiga na oplátku v súvislosti s dobrovoľníkmi vždy hovorí len o tých, s ktorými má zmluvy.
V pozadí napätia sú peniaze. Dobrovoľný záchranár z THS DZ Martin Kačerík vraví, že dobrovoľníci sa v zimnej sezóne 2010 / 2011 podieľali na 399 záchranných akciách – a to bez nárokov na úhradu technickej stránky zásahov. Súčasne upozorňuje, že jeden profesionálny záchranár v porovnateľnom období zasahoval v teréne približne 140 hodín – teda menej ako je štandardný mesačný pracovný čas. „Otázka znie, či potrebujeme v horách dvadsať profesionálov, ktorí selektívne pristupujú k spolupráci s dobrovoľníkmi, ktorých je niekoľkonásobne viac, sú odborne prispôsobilí, vyškolení, fyzicky zdatní a materiálovo i technicky vybavení – samozrejme, za vlastné peniaze,“ pýta sa Kačerík.
Jaroslav Švorc pripomína, že tatranskí dobrovoľní záchranári naostatok dostali zo štátnych zdrojov príspevok 10-tisíc eur v roku 2010: „Nikoľkokrát sme o financie žiadali ministerstvá vnútra či financií, ale neúspešne, ani nám neodpovedali. Prostriedky získavame z dvojpercentnej asignácie daní, od sponzorov alebo komerčnou činnosťou, poskytovanou lyžiarskym strediskám. Napriek tomu bol pre nás minulý rok finančne takmer likvidačný.“
Obmedzovanie spolupráce s dobrovoľníkmi, respektíve spolupracovanie HZS len s určitou skupinou dobrovoľníkov, považuje Kačerík za nepochopiteľné a kontraproduktívne. „Nebolo to vždy tak,“ spomína záchranár, „kým s nami HZS nevypovedala zmluvu, spolupracovali sme úspešne a efektívne. Najmä v letných či zimných sezónach bolo v záchranárskych strediskách pripravenýcch najmenej osem či desať dobrovoľníkov a dvaja, traja profesionáli. Spolupracovali sme bez problémov a pri zásahoch medzi našimi výkonmi nebolo rozdielu.“
.disciplinovaní Česi
Pravdepodobne poznáte ten situačný humor: na farebnej fotografii je vysokohorský žľab medzi strmými skalnými stenami. Žľabom sa valí lavína. Pod fotografiou je text hádanky: Nájdite dvoch Čechov.
No táto legenda, svedčiaca o slovenskej zlomyseľnej škodoradosti, nie je presná. V lavíne treba hľadať najmä Slovákov.
„V rokoch 2007 až 2010 sme najčastejšie, až v 53 percentách z celkového počtu záchranárskych zásahov, vyrážali k turistom zo Slovenska, Česi majú približne 22-percentný a Poliaci takmer 15-percentný podiel na našej záchranárskej činnosti,“ hovorí Jozef Janiga. Dodáva, že asi 80 percent turistov a lyžiarov, ktorých HZS zachraňovala, bolo poistených: „Slovákov zachraňujeme najčastejšie, ale od roku 2009 evidujeme len deväť nezaplatených faktúr za technické zásahy, ďalších šesť faktúr je od Čechov. Najviac, až 27 faktúr, je vystavených na adresy poľských turistov. Zatiaľ čo Česi, Slováci alebo iní štátni príslušníci krajín Európskej únie sa pred návštevou hôr poisťujú, problematickí sú Poliaci. Spolu nemáme uhradené faktúry za technické zásahy v sume takmer 73 700 eur, z toho Poliaci dlhujú asi 40-tisíc.“ Vymožiteľnosť pohľadávok nie je v krajinách Európskej únie problematická. HZS ako rozpočtová organizácia ministerstva vnútra postupuje v takýchto prípadoch cestou súdnych rozhodnutí aj prípadných exekúcií, pri vymáhaní pohľadávok zo štátov mimo Únie sa postupuje v súčinnosti so zastupiteľskými úradmi.
Napriek tomu, že medzi profesionálnymi horskými záchranármi a určitou časťou dobrovoľných záchranárov existuje napätie, ktoré ústi do ostentatívnej nespolupráce a do finančnej nerovnováhy, návštevníci našich horstiev sa obávať nemusia – v prípade potreby sa ich vždy vyberie niekto hľadať a zachraňovať. Záchranári samotní by však mohli uvažovať aj nad tým, ako „zachraňovať“ bez výhrad jeden druhého, pretože v prípade záchrannej akcie stoja bok po boku.
„Ak je potrebné, na zásah pozývame aj dobrovoľných záchranárov, hasičov, policajtov, prípadne vojakov,“ vysvetľuje postupy Jozef Janiga, riaditeľ Horskej záchrannej služby (HZS), a zdôrazňuje, že povinnosťou jeho záchranárov je -- pri zohľadnení všetkých podmienok a špecifík – zabezpečiť čo najprofesionálnejší a najrýchlejší zásah. Podľa Janigu až osemdesiat percent zásahov je takých, že profesionálni záchranári musia spolupracovať s inými záchranárskymi zložkami, najmä s dobrovoľníkmi.
.za čo sa platí
Ak nie je postihnutý lyžiar či turista poistený, musí podľa zákona HZS zaplatiť technické náklady zásahu, teda použitie áut, skútrov, saní alebo vrtuľníkov na dopravu záchranárov a prevoz postihnutého, ale aj hodinovú mzdu profesionálnych záchranárov. „Na to slúži komerčné poistenie, z povinného zdravotného poistenia sú hradené len náklady na zásah zdravotníkov, lekárov a ich ošetrenie,“ vysvetľuje Janiga.
Zjednodušene – ak je na palube vrtuľníka lekár, ktorý postihnutého na mieste ošetrí, a potom ho letecky transportuje do nemocnice, náklady na letecký zásah hradí zdravotná poisťovňa. Ak však vrtuľník slúži na dopravu horských záchranárov, ide o technický náklad. Jedna letová minúta záchranárskej helikoptéry pritom stojí najmenej šesťdesiat eur.
Na ilustráciu: let vrtuľníka z popradského heliportu na Zbojnícku chatu a späť spolu s jednoduchým zásahom trvá v prípade optimálnych poveternostných podmienok najmenej 30 až 45 minút. Nepoisteného zraneného turistu môže taký nedobrovoľný výlet v oblakoch stáť takmer tritisíc eur.
Zákon hovorí, že postihnutý je povinný zaplatiť oprávnené technické náklady HZS. Ak sa však na jeho záchrane zúčastňujú napríklad hasiči alebo policajti – teda podobne ako profesionálni horskí záchranári zložky ministerstva vnútra, technické náklady hasičov ani policajtov nepoistený postihnutý neprepláca. Je to paradox, pretože logická úvaha vedie k tomu, že zásah profesionálnych horských záchranárov, ktorých činnosť je hradená zo štátneho rozpočtu, by nemal byť dodatočne povinne platený.
Argumenty profesionálnych záchranárov o tom, že každý ide do hôr dobrovoľne, aj s rizikom, že sa tam zraní, zablúdi či strhne na seba lavínu, strácajú logickú podstatu vtedy, keď sa pýtame, prečo si hasiči alebo policajti neúčtujú tecnické náklady pri požiaroch, dopravných nehodách, pátracích akciách. Veď tak, ako si nikto dobrovoľne nepodpáli strechu nad hlavou alebo naschvál nehavaruje na aute, ani turista úmyselne nestrhne so sebou lavínu alebo si nejde do hôr zlámať nohy a chrbticu.
Pre legislatívne odobrený systém uhrádzania technických nákladov na záchranárske akcie v horách vznikli produkty komerčných poisťovní. Ak si uvedomíme, že slovenské hory (nielen Vysoké a Nízke Tatry) ročne navštívi takmer päť miliónov turistov, z ktorých väčšina zaplatí poistenie v rozpätí od päťdesiat centov či jedného eura na jednodňovú turistiku, po tri až päť a viac eur, zistíme, že do systému plynú nemalé zdroje, z ktorých sa však HZS vracia len zlomok. Na systém potom nepriamo doplácajú dobrovoľní horskí záchranári, zväčša organizovaní v občianskych združeniach. Tým zákon neumožňuje žiadať preplácanie technických nákladov pri zásahoch v teréne.
.efektívnosť dobrovoľníkov
„Takmer pri dvadsiatich percentách zo všetkých vlaňajších zásahov sme spolupracovali s dobrovoľnými záchranármi, s ktorými máme uzatvorené zmluvy,“ vysvetľuje Janiga. Kto sa domnieva, že ak by si pri nešťastí zavolal do hôr na pomoc len dobrovoľných záchranárov – s nádejou, že ako nepoistený sa tak vyhne dodatočnému plateniu nákladov na technický zásah, asi nepochodí. „Jeho telefonát by pravdepodobne napokon aj tak skončil v centrále integrovaného záchranného systému, čiže na linkách 18 300, 122 alebo 155, kde by sa operatívne rozhodovalo o potrebnom charaktere a rozsahu zásahu a o tom, kto naň pôjde. Je nepravdepodobné, že by sa zásah zaobišiel bez participácie profesionálov z HZS,“ upozorňuje Janiga.
Na margo spolupráce s dobrovoľníkmi Janiga zdôrazňuje nevyhnutnosť existencie dobrovoľníkov, dodáva však, že HZS nespolupracuje so všetkými záchranármi, ale len so zazmluvnenými, ktorým finančne zabezpečuje nákup výstroja a výbavy i odborné školenia.
Jaroslav Švorc, predseda občianskeho združenia Tatranská horská služba – Dobrovoľný zbor (THS DZ), upozorňuje na to, že sedemdesiat „jeho“ dobrovoľných záchranárov vo Vysokých Tatrách je takmer štvornásobok počtu profesionálnyh záchranárov v slovenských veľhorách. V prípade potreby bola viac ako polovica tatranských dobrovoľníkov pripravená po boku HZS nastúpiť do terénu. Od roku 2009 to však nie je možné, pretože HZS vypovedala so združením dobrovoľníkov zmluvu o spolupráci. Dôvody nechce komentovať, riaditeľ Janiga na oplátku v súvislosti s dobrovoľníkmi vždy hovorí len o tých, s ktorými má zmluvy.
V pozadí napätia sú peniaze. Dobrovoľný záchranár z THS DZ Martin Kačerík vraví, že dobrovoľníci sa v zimnej sezóne 2010 / 2011 podieľali na 399 záchranných akciách – a to bez nárokov na úhradu technickej stránky zásahov. Súčasne upozorňuje, že jeden profesionálny záchranár v porovnateľnom období zasahoval v teréne približne 140 hodín – teda menej ako je štandardný mesačný pracovný čas. „Otázka znie, či potrebujeme v horách dvadsať profesionálov, ktorí selektívne pristupujú k spolupráci s dobrovoľníkmi, ktorých je niekoľkonásobne viac, sú odborne prispôsobilí, vyškolení, fyzicky zdatní a materiálovo i technicky vybavení – samozrejme, za vlastné peniaze,“ pýta sa Kačerík.
Jaroslav Švorc pripomína, že tatranskí dobrovoľní záchranári naostatok dostali zo štátnych zdrojov príspevok 10-tisíc eur v roku 2010: „Nikoľkokrát sme o financie žiadali ministerstvá vnútra či financií, ale neúspešne, ani nám neodpovedali. Prostriedky získavame z dvojpercentnej asignácie daní, od sponzorov alebo komerčnou činnosťou, poskytovanou lyžiarskym strediskám. Napriek tomu bol pre nás minulý rok finančne takmer likvidačný.“
Obmedzovanie spolupráce s dobrovoľníkmi, respektíve spolupracovanie HZS len s určitou skupinou dobrovoľníkov, považuje Kačerík za nepochopiteľné a kontraproduktívne. „Nebolo to vždy tak,“ spomína záchranár, „kým s nami HZS nevypovedala zmluvu, spolupracovali sme úspešne a efektívne. Najmä v letných či zimných sezónach bolo v záchranárskych strediskách pripravenýcch najmenej osem či desať dobrovoľníkov a dvaja, traja profesionáli. Spolupracovali sme bez problémov a pri zásahoch medzi našimi výkonmi nebolo rozdielu.“
.disciplinovaní Česi
Pravdepodobne poznáte ten situačný humor: na farebnej fotografii je vysokohorský žľab medzi strmými skalnými stenami. Žľabom sa valí lavína. Pod fotografiou je text hádanky: Nájdite dvoch Čechov.
No táto legenda, svedčiaca o slovenskej zlomyseľnej škodoradosti, nie je presná. V lavíne treba hľadať najmä Slovákov.
„V rokoch 2007 až 2010 sme najčastejšie, až v 53 percentách z celkového počtu záchranárskych zásahov, vyrážali k turistom zo Slovenska, Česi majú približne 22-percentný a Poliaci takmer 15-percentný podiel na našej záchranárskej činnosti,“ hovorí Jozef Janiga. Dodáva, že asi 80 percent turistov a lyžiarov, ktorých HZS zachraňovala, bolo poistených: „Slovákov zachraňujeme najčastejšie, ale od roku 2009 evidujeme len deväť nezaplatených faktúr za technické zásahy, ďalších šesť faktúr je od Čechov. Najviac, až 27 faktúr, je vystavených na adresy poľských turistov. Zatiaľ čo Česi, Slováci alebo iní štátni príslušníci krajín Európskej únie sa pred návštevou hôr poisťujú, problematickí sú Poliaci. Spolu nemáme uhradené faktúry za technické zásahy v sume takmer 73 700 eur, z toho Poliaci dlhujú asi 40-tisíc.“ Vymožiteľnosť pohľadávok nie je v krajinách Európskej únie problematická. HZS ako rozpočtová organizácia ministerstva vnútra postupuje v takýchto prípadoch cestou súdnych rozhodnutí aj prípadných exekúcií, pri vymáhaní pohľadávok zo štátov mimo Únie sa postupuje v súčinnosti so zastupiteľskými úradmi.
Napriek tomu, že medzi profesionálnymi horskými záchranármi a určitou časťou dobrovoľných záchranárov existuje napätie, ktoré ústi do ostentatívnej nespolupráce a do finančnej nerovnováhy, návštevníci našich horstiev sa obávať nemusia – v prípade potreby sa ich vždy vyberie niekto hľadať a zachraňovať. Záchranári samotní by však mohli uvažovať aj nad tým, ako „zachraňovať“ bez výhrad jeden druhého, pretože v prípade záchrannej akcie stoja bok po boku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.