Samozrejme, môže sa stať, že sa novým českým prezidentom stane zatiaľ jediný kandidát Karel Schwarzenberg. Z môjho pohľadu by to pre Česko bola úžasná katarzia a tiež neuveriteľná výhra. Voľbou Schwarzenberga, navyše v priamom hlasovaní občanov, by sa definitívne uzavrelo dlhé dvadsiate storočie, na počiatku ktorého sme odvrhli všetku našu šľachtu, niekoľko stoviek rokov života nášho národa pod žezlom rodu Habsburgovcov, skúsili sa vrátiť kamsi k husitom, Bielej hore a stavovskému povstaniu, aby sme potom niekoľkonásobne zakolísali a, áno, priznajme si to, ako národ zlyhali.
Karel Schwarzenberg v sebe nosí tú zvláštnu kontinuitu stáročných rodov, veľa ľudí ho tu v Česku, kde šľachtické tituly zrušila už Prvá republika, stále volá „knieža“ a hovoria to ako výraz úcty. Keby sa vyberal český kráľ, bol by Karel Schwarzenberg, ktorému okrem titulu knieža prináleží aj dodatok „princ“, síce nie na prvých miestach, ale vo výbere by rozhodne bol. Za Schwarzenbergom, ktorý musel Česko opustiť ako jedenásťročný a vrátil sa doň až v novembri, je obrovská práca na porážke totality, a to ako Československa, tak vo východnej Európe ako celku. Áno, netrpel, nebol zavretý. naopak, žil celý život životom člena európskej smotánky, ale aj tým je medzi Čechmi výnimočný a medzi českými politikmi dvakrát. So Schwarzenbergom akoby sa na Pražský hrad vrátil minimálne čiastočne aj duch Václava Havla, muža so svetovým a európskym rozhľadom, ktorý tu u nás v Česku naozaj citeľne chýba. Áno, chápete moju poznámku správne, Václav Klaus ním napriek svojej nepochybnej pracovitosti a úpornej snahe podľa môjho názoru nikdy nebol a nebude.
Lenže predpokladať, že si Česko za svojho prezidenta zvolí práve Schwarzenberga, je predpoklad, ktorý pláva tak trochu na vode. Sedemdesiatštyriročný knieža sa predsa len „zašpinil“ reálnou politikou ako minister zahraničia a predseda vládnej strany TOP 09, ktorej popularita sa nedostáva ani k dvadsiatim percentám. Navyše čelí čoraz drsnejším útokom Václava Klausa, ktorý si ako „popierač“ Václava Havla, samozrejme, z duše nepraje takéhoto nástupcu. Okrem toho sa už vynárajú kandidáti, ktorí sú do istej miery sympatickí rovnakej voličskej skupine, ako je Schwarzenberg – expremiér ročnej úradníckej vlády Jan Fischer, neúspešný kandidát poslednej voľby americko-český ekonóm Jan Švejnar. A to ešte ani svoje prvé, nie to posledné slovo nepovedali ODS či sociálni demokrati.
Jednoducho, je to celé stále vo hviezdach. Dvojkolová voľba, keď podobne ako na Slovensku do druhého kola postúpia dvaja najúspešnejší kandidáti, môže priniesť nedôstojnú dilemu typu Mečiar, alebo Gašparovič. Čo neznamená, že by dvojkolové hlasovanie nedopadlo ešte horšie. Najviac sa bojím straty autority prezidentského úradu. Tu v Česku bol každý prezident tak trochu nekorunovaná hlava štátu. Od T. G. Masaryka cez Beneša až po Havla a Klausa sa vždy prezident tešil veľkej úcte. Výrazne väčšej, než keď bol premiér. Dokonca aj Gustáv Husák ako prezident bol oveľa viac, než „len“ ako predseda komunistickej strany a ako hlava štátu mal predsa len istý rešpekt a to až po odovzdanie moci v novembri 1989. Ľudská pamäť je nedokonalá, ale ja si z novembra 1989 nepamätám naozaj nijaké heslo typu „Husák do Vltavy“.
To, že sme si hlavu štátu doteraz nevyberali priamo my občania, že ju volili poslanci a často aj senátori, podobne ako v najlepších časoch Českého kráľovstva zhromaždením šľachticov, dodávala prezidentovi jeho výnimočnosť, jedinečnosť a mimoriadnosť. Tú teraz hlava českého štátu stratí, ak nepôjde o mimoriadneho človeka zo svojej podstaty. A to, ako vidíme napríklad na Slovensku, ale trebárs aj v Poľsku, vôbec byť nemusí. Keby to bol, aspoň teraz na začiatok, aspoň ten Karel Schwarzenberg!
Karel Schwarzenberg v sebe nosí tú zvláštnu kontinuitu stáročných rodov, veľa ľudí ho tu v Česku, kde šľachtické tituly zrušila už Prvá republika, stále volá „knieža“ a hovoria to ako výraz úcty. Keby sa vyberal český kráľ, bol by Karel Schwarzenberg, ktorému okrem titulu knieža prináleží aj dodatok „princ“, síce nie na prvých miestach, ale vo výbere by rozhodne bol. Za Schwarzenbergom, ktorý musel Česko opustiť ako jedenásťročný a vrátil sa doň až v novembri, je obrovská práca na porážke totality, a to ako Československa, tak vo východnej Európe ako celku. Áno, netrpel, nebol zavretý. naopak, žil celý život životom člena európskej smotánky, ale aj tým je medzi Čechmi výnimočný a medzi českými politikmi dvakrát. So Schwarzenbergom akoby sa na Pražský hrad vrátil minimálne čiastočne aj duch Václava Havla, muža so svetovým a európskym rozhľadom, ktorý tu u nás v Česku naozaj citeľne chýba. Áno, chápete moju poznámku správne, Václav Klaus ním napriek svojej nepochybnej pracovitosti a úpornej snahe podľa môjho názoru nikdy nebol a nebude.
Lenže predpokladať, že si Česko za svojho prezidenta zvolí práve Schwarzenberga, je predpoklad, ktorý pláva tak trochu na vode. Sedemdesiatštyriročný knieža sa predsa len „zašpinil“ reálnou politikou ako minister zahraničia a predseda vládnej strany TOP 09, ktorej popularita sa nedostáva ani k dvadsiatim percentám. Navyše čelí čoraz drsnejším útokom Václava Klausa, ktorý si ako „popierač“ Václava Havla, samozrejme, z duše nepraje takéhoto nástupcu. Okrem toho sa už vynárajú kandidáti, ktorí sú do istej miery sympatickí rovnakej voličskej skupine, ako je Schwarzenberg – expremiér ročnej úradníckej vlády Jan Fischer, neúspešný kandidát poslednej voľby americko-český ekonóm Jan Švejnar. A to ešte ani svoje prvé, nie to posledné slovo nepovedali ODS či sociálni demokrati.
Jednoducho, je to celé stále vo hviezdach. Dvojkolová voľba, keď podobne ako na Slovensku do druhého kola postúpia dvaja najúspešnejší kandidáti, môže priniesť nedôstojnú dilemu typu Mečiar, alebo Gašparovič. Čo neznamená, že by dvojkolové hlasovanie nedopadlo ešte horšie. Najviac sa bojím straty autority prezidentského úradu. Tu v Česku bol každý prezident tak trochu nekorunovaná hlava štátu. Od T. G. Masaryka cez Beneša až po Havla a Klausa sa vždy prezident tešil veľkej úcte. Výrazne väčšej, než keď bol premiér. Dokonca aj Gustáv Husák ako prezident bol oveľa viac, než „len“ ako predseda komunistickej strany a ako hlava štátu mal predsa len istý rešpekt a to až po odovzdanie moci v novembri 1989. Ľudská pamäť je nedokonalá, ale ja si z novembra 1989 nepamätám naozaj nijaké heslo typu „Husák do Vltavy“.
To, že sme si hlavu štátu doteraz nevyberali priamo my občania, že ju volili poslanci a často aj senátori, podobne ako v najlepších časoch Českého kráľovstva zhromaždením šľachticov, dodávala prezidentovi jeho výnimočnosť, jedinečnosť a mimoriadnosť. Tú teraz hlava českého štátu stratí, ak nepôjde o mimoriadneho človeka zo svojej podstaty. A to, ako vidíme napríklad na Slovensku, ale trebárs aj v Poľsku, vôbec byť nemusí. Keby to bol, aspoň teraz na začiatok, aspoň ten Karel Schwarzenberg!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.