.minulotýždňový obraz mal v sebe zarážajúcu symboliku: Najskôr vystúpili na tlačovke oni, odchádzajúci páni, ktorých verejnosť pozná vyše 20 rokov a ktorí dostali vďaka jeho ponuke azda poslednú šancu prežiť v politike. V tých svetroch pôsobili prinajmenej niektorí z nich čudne, ich prejav bol až príliš impulzívny, zjavne nevedeli prekonať poníženie, akému ich vystavil ten chlapík z Trnavy. Ich pocity boli pochopiteľné, ale forma nevydarená.
.v ústrety ulici
A potom vystúpil on, ktorého Slovensko pozná len rok a pol. Celkom prvýkrát prišiel do parlamentu v šľapkách a habkal zo seba čosi milé. Teraz tu stál v slušivom obleku ako model, síce trochu zaskočený, ale pripravený využiť svoj komunikačný talent s ulicou: tí odchádzajúci páni vraj odmietli detektor lži z dôvodu, že sa ho boja, a preto im on už neverí, že sú čistí. Do jeho skutočných pocitov nebolo vidieť, ale forma sa podarila.
V tej chvíli bolo najmenej podstatné, že tento mladý poslanec ešte koncom januára hovoril, že by bolo nezodpovedné posielať kandidátov OĽaNO na detektor lži, keďže o tom vopred nevedeli. Už nešlo o minulosť, ale o budúcnosť. A on sa cestou do parlamentu iba potreboval zbaviť záťaže, starých politikov, proti ktorým kričí jeho milovaná, dezorientovaná ulica.
.lojalita? To je čo?
Ak odídenci hovorili, že Igor Matovič sa za uplynulé mesiace zmenil, nebolo to celkom presné. Matovič si nikdy nerobil ťažkú hlavu z konkrétnych osudov ľudí, pokiaľ si osedlal ľudovo populárnu tému. Jeho hlavnou agendou bol napríklad vždy boj proti partokracii a straníckym nomináciám. Tvrdil, že každý koaličný poslanec má v štátnej správe dosadených desať ľudí. Za svoj prvý terč si vybral kolegu zo SaS Martina Poliačika, ktorého otec sa stal prednostom Krajského pozemkového úradu v Trenčíne. Matovič to označil za špinavosť, v blogu sa vysmial „tatíčkovi“, ktorý sa stal „z radového úradníčka“ krajským šéfom. Lenže niečo tu nehralo. Poliačikov otec je kvalifikovaný geodet a aj Jozef Viskupič, Matovičov kolega z Obyčajných ľudí (a mimochodom, Matovičov bratranec) sa v tejto súvislosti Poliačika zastal: „Nezaslúži si, že sa stal symbolom straníckých nominácií.“
Podobne sa správal Matovič aj minulé leto, keď zverejnil zoznam s údajnými straníckymi nomináciami v štátnej správe. Na zozname bolo asi tisíc mien a dokázateľne veľa nepresností, ktoré ublížili viacerým ľuďom. Ale ak má Matovič pred sebou cieľ – a ten je neraz aj legitímny – príliš nehľadí na morálne detaily.
Igor Matovič neuznáva normálnu politickú lojalitu ani zavedené pravidlá, pretože tie si definuje on sám. Keď sa ho denník SME pýtal, či mu neprekážajú vulgarizmy v blogu Mariána Šarközyho, ktorý kandidoval za OĽaNo na odporučenie Martina Mojžiša, Matovič povedal, že je to nehodné kandidáta do NR SR a že ľutuje jeho účasť na kandidátke. O pár dní neskôr vynadal Matovič poslancom Smeru do debilov a po bitke s Rafaelom Rafajom novinárom radostne opisoval, ako chytil Rafaja pod krk, “že mu oči vybehli z jamiek ako morskej rybe”.
Alebo na svojom Facebooku, kde je spriatelený s 5-tisíc ľuďmi, ešte pred rozkolom kandidátky poznamenal, že Alojz Hlina by si zaslúžil byť jasnou jednotkou kandidátky. Nie, lojalita nie je pojmom z Matovičovho sveta.
.protest je môj život
Líder Obyčajných ľudí má aj svoje nemalé prednosti. Disponuje nadpriemernou intuíciou, dokáže si vybrať témy, ktoré ľudí zaujímajú. Vie upútať čitateľov Nového Času rovnako ako vysokoškolsky vzdelaných príslušníkov strednej triedy. Ideálne sa hodí do doby, ktorá vzýva transparentnosť ako najvyššiu hodnotu a má jedinečný talent presadiť sa v médiách bez ohľadu na to, či je uhorková sezóna, alebo či padá vláda. Nedarí sa mu to iba pre nespútaný exhibicionizmus, ale aj vďaka kreativite a prirodzenej inteligencii.
Vzhľadom na svoje hodnotové zázemie mal Matovič istý potenciál, aby sa stal konzervatívnym populistom a časom aj politikom, ktorý nerobí politiku iba ako divadlo pre médiá a svoje protestné masy. Lenže on nechce byť spolutvorcom politiky, pretože on chce byť jej totálnym popretím, deštrukciou.
Aj preto je schopný rozbiť si zaujímavú kandidátku, pokiaľ mu táto zrazu nepasuje do obrazu, aký si vytvára podľa svojich aktuálnych potrieb. Matovičovi je jedno, že tým stratil akýkoľvek koaličný potenciál aj v prípade, že by po voľbách vznikla s pomocou OĽaNO stredopravá väčšina. On tu predsa nie je preto, aby bol súčasťou normálnej politiky, robil nevyhnutné kompromisy a čoraz viac sa podobal na ostatných – s rizikom, že v ďalších voľbách ho protestný volič zradí. On chce byť navždy iba populárny. Zvyšok sú detaily.
.v ústrety ulici
A potom vystúpil on, ktorého Slovensko pozná len rok a pol. Celkom prvýkrát prišiel do parlamentu v šľapkách a habkal zo seba čosi milé. Teraz tu stál v slušivom obleku ako model, síce trochu zaskočený, ale pripravený využiť svoj komunikačný talent s ulicou: tí odchádzajúci páni vraj odmietli detektor lži z dôvodu, že sa ho boja, a preto im on už neverí, že sú čistí. Do jeho skutočných pocitov nebolo vidieť, ale forma sa podarila.
V tej chvíli bolo najmenej podstatné, že tento mladý poslanec ešte koncom januára hovoril, že by bolo nezodpovedné posielať kandidátov OĽaNO na detektor lži, keďže o tom vopred nevedeli. Už nešlo o minulosť, ale o budúcnosť. A on sa cestou do parlamentu iba potreboval zbaviť záťaže, starých politikov, proti ktorým kričí jeho milovaná, dezorientovaná ulica.
.lojalita? To je čo?
Ak odídenci hovorili, že Igor Matovič sa za uplynulé mesiace zmenil, nebolo to celkom presné. Matovič si nikdy nerobil ťažkú hlavu z konkrétnych osudov ľudí, pokiaľ si osedlal ľudovo populárnu tému. Jeho hlavnou agendou bol napríklad vždy boj proti partokracii a straníckym nomináciám. Tvrdil, že každý koaličný poslanec má v štátnej správe dosadených desať ľudí. Za svoj prvý terč si vybral kolegu zo SaS Martina Poliačika, ktorého otec sa stal prednostom Krajského pozemkového úradu v Trenčíne. Matovič to označil za špinavosť, v blogu sa vysmial „tatíčkovi“, ktorý sa stal „z radového úradníčka“ krajským šéfom. Lenže niečo tu nehralo. Poliačikov otec je kvalifikovaný geodet a aj Jozef Viskupič, Matovičov kolega z Obyčajných ľudí (a mimochodom, Matovičov bratranec) sa v tejto súvislosti Poliačika zastal: „Nezaslúži si, že sa stal symbolom straníckých nominácií.“
Podobne sa správal Matovič aj minulé leto, keď zverejnil zoznam s údajnými straníckymi nomináciami v štátnej správe. Na zozname bolo asi tisíc mien a dokázateľne veľa nepresností, ktoré ublížili viacerým ľuďom. Ale ak má Matovič pred sebou cieľ – a ten je neraz aj legitímny – príliš nehľadí na morálne detaily.
Igor Matovič neuznáva normálnu politickú lojalitu ani zavedené pravidlá, pretože tie si definuje on sám. Keď sa ho denník SME pýtal, či mu neprekážajú vulgarizmy v blogu Mariána Šarközyho, ktorý kandidoval za OĽaNo na odporučenie Martina Mojžiša, Matovič povedal, že je to nehodné kandidáta do NR SR a že ľutuje jeho účasť na kandidátke. O pár dní neskôr vynadal Matovič poslancom Smeru do debilov a po bitke s Rafaelom Rafajom novinárom radostne opisoval, ako chytil Rafaja pod krk, “že mu oči vybehli z jamiek ako morskej rybe”.
Alebo na svojom Facebooku, kde je spriatelený s 5-tisíc ľuďmi, ešte pred rozkolom kandidátky poznamenal, že Alojz Hlina by si zaslúžil byť jasnou jednotkou kandidátky. Nie, lojalita nie je pojmom z Matovičovho sveta.
.protest je môj život
Líder Obyčajných ľudí má aj svoje nemalé prednosti. Disponuje nadpriemernou intuíciou, dokáže si vybrať témy, ktoré ľudí zaujímajú. Vie upútať čitateľov Nového Času rovnako ako vysokoškolsky vzdelaných príslušníkov strednej triedy. Ideálne sa hodí do doby, ktorá vzýva transparentnosť ako najvyššiu hodnotu a má jedinečný talent presadiť sa v médiách bez ohľadu na to, či je uhorková sezóna, alebo či padá vláda. Nedarí sa mu to iba pre nespútaný exhibicionizmus, ale aj vďaka kreativite a prirodzenej inteligencii.
Vzhľadom na svoje hodnotové zázemie mal Matovič istý potenciál, aby sa stal konzervatívnym populistom a časom aj politikom, ktorý nerobí politiku iba ako divadlo pre médiá a svoje protestné masy. Lenže on nechce byť spolutvorcom politiky, pretože on chce byť jej totálnym popretím, deštrukciou.
Aj preto je schopný rozbiť si zaujímavú kandidátku, pokiaľ mu táto zrazu nepasuje do obrazu, aký si vytvára podľa svojich aktuálnych potrieb. Matovičovi je jedno, že tým stratil akýkoľvek koaličný potenciál aj v prípade, že by po voľbách vznikla s pomocou OĽaNO stredopravá väčšina. On tu predsa nie je preto, aby bol súčasťou normálnej politiky, robil nevyhnutné kompromisy a čoraz viac sa podobal na ostatných – s rizikom, že v ďalších voľbách ho protestný volič zradí. On chce byť navždy iba populárny. Zvyšok sú detaily.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.