Údajne má ísť o nový a nebezpečný „odliv mozgov“, ktorý podnecujú samy rozvinuté krajiny, keď aktívne vábia takú potrebnú kvalifikovanú pracovnú silu z chudobných krajín. Je to úplne zbytočná obava. Predovšetkým musíme rozlišovať medzi „potrebou“ a „dopytom“. Samozrejme, že mnohé africké krajiny potrebujú kvalifikovaných ľudí. Nedokážu ich však absorbovať, vzhľadom na množstvo faktorov spojených s hospodárskou zaostalosťou.
.mozog nie je statický
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch odchádzalo z Indie mnoho tamojších odborníkov. Bolo to v čase hrozivých pracovných podmienok. Byrokrati rozhodovali, kto smie ísť do zahraničia na konferenciu. Šéfovia katedier mali prakticky neobmedzenú moc. Nečudo, že mnohí z nás sa vysťahovali. Hinduisti možno veria v nekonečný sled životov, ale vlastné dobro sa usilujú maximalizovať už v tomto živote, presne ako všetci ostatní.
Okrem toho, zadržať ľudí a zabrániť im v odchode (ak by sa to aj dalo) by rozvojovým krajinám vôbec nepomohlo. „Mozog“ totiž nie je statický pojem. Ak ho uväzníme za zlých podmienok v Kinshase, jeho „odliv“ nastane rýchlejšie, než by sa človek, jeho nositeľ, dostal fyzicky do New Yorku.
A držať ľudí doma je čosi, čo sa dá ľahšie povedať ako uskutočniť. V mnohých chudobných krajinách, okrem tých ako India a Južná Kórea, ktoré si už vybudovali vynikajúce vzdelávacie inštitúcie, získavajú ich najnadanejší občania vzdelanie v zahraničí. To už potom vzniká otázka, ako im zabrániť, aby sa v tom zahraničí aj usadili a už tam zostali.
Tak či onak, dnes by obmedzenie vysťahovania osôb porušovalo ľudské právo, ktoré je zakotvené aj v medzinárodných zmluvách. Avšak pomohlo by na druhej strane obmedzenie imigrácie, ktoré navrhujú niektoré organizácie rozvinutých krajín, v obavách pred „odlivom mozgov“?
Tu sa otázka ľudských práv stretáva s vážnymi ťažkosťami. Môžeme skutočne povedať doktorke z Ghany, že sa musí vrátiť do svojej vlasti, keď sa tam môže usadiť prisťahovaný ruský lekár a začať nový život? Toto by v krajinách ako USA pravdepodobne zaváňalo porušovaním antidiskriminačných zásad a ústavných práv.
Správna reakcia na odliv kvalifikovaných pracovných síl z chudobných krajín, najmä tých afrických, spočíva v niečom inom. Keďže odliv kvalifikovaných ľudí nemožno zahatať – a ani by sa to nemalo robiť – musíme vytvoriť inštitucionálne mechanizmy, ktoré s ním budú počítať a pracovať. To znamená prijatie modelu „diaspóry“, z ktorého vychádzajú štyri politické návrhy.
.štyri návrhy
Predovšetkým treba prestať nariekať nad faktom, že ľudia z diaspóry sa nevracajú domov. Treba namiesto toho pestovať lojalitu u odborníkov, ktorí sa usádzajú v zahraničí, aby rozličným spôsobom pomáhali svojej vlasti. Napríklad im možno ponúknuť hlasovacie právo. Zrušiť reštrikcie investovania a nákupov pôdy. Odborníci na imigráciu, medzi ktorých sa počítam, od sedemdesiatych rokov navrhujú, aby vznikli programy, ktoré umožnia akademickej diaspóre viesť semináre, ktorých cieľom bude zlepšiť pôsobenie učiteľov vo vlasti. Tak aby zodpovedalo najvyšším zahraničným štandardom.
Po druhé, diaspóru treba nielen integrovať pomocou práv, ale jej členovia by mali prijať aj záväzky, ktoré ich zrovnoprávnia s občanmi, čo zostali doma. V sedemdesiatych rokoch som navrhol daň pre občanov žijúcich v zahraničí. Je známa ako „Bhagwatiho daň“ a vychádza, ako inak, z americkej metodiky: aj americkí občania, ktorí majú trvalý pobyt v zahraničí, musia rovnako ako tí na americkom území platiť federálne dane.
Po tretie, keďže takmer pre všetky aktivity vo väčšine afrických krajín sú kvalifikovaní ľudia potrební práve teraz, potrebujeme zorganizovať prílev takýchto ľudí. Už dlho argumentujem takto: Mnoho odborníkov z bohatých krajín odchádza do dôchodku ešte pri pevnom zdraví. Navyše s vekom sa altruizmus ľudí zvyšuje. Mohli by sme teda zorganizovať tzv. Sivé mierové zbory zložené zo seniorov. Tí budú odovzdávať svoje schopnosti v krajinách, ktorých vlastní kvalifikovaní odborníci preferujú život v zahraničí.
A napokon, zahraničná pomoc by sa mala využiť na masívne vzdelávanie Afričanov vo všetkých zásadných oblastiach. Toto vzdelávanie by sa odohrávalo v bohatých krajinách, ako je USA, Veľká Británia, Francúzsko či Holandsko. Títo Afričania by sa pripojili k diaspóre, kým Sivé mierové zbory by zatiaľ pomohli naplniť súčasné potreby ich vlasti. Len čo by sa začal rozvoj a podmienky vo vlasti by sa natoľko zlepšili, aby prilákali svojich ľudí naspäť, rozšírená diaspóra by sa skutočne vrátila, ako sa to stalo v Indii, v Južnej Kórei a v Číne.
Takéto opatrenia by spoločne prospeli Afrike ihneď, ale aj z dlhodobého hľadiska. Sentimentálne zalamovanie rukami nad „odlivom mozgov“ a bláznivé pokusy o obmedzenie voľného pohybu ľudí jej určite nepomôžu.
Autor je profesor ekonómie a práva na Columbia University.
Project Syndicate 2012
.mozog nie je statický
V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch odchádzalo z Indie mnoho tamojších odborníkov. Bolo to v čase hrozivých pracovných podmienok. Byrokrati rozhodovali, kto smie ísť do zahraničia na konferenciu. Šéfovia katedier mali prakticky neobmedzenú moc. Nečudo, že mnohí z nás sa vysťahovali. Hinduisti možno veria v nekonečný sled životov, ale vlastné dobro sa usilujú maximalizovať už v tomto živote, presne ako všetci ostatní.
Okrem toho, zadržať ľudí a zabrániť im v odchode (ak by sa to aj dalo) by rozvojovým krajinám vôbec nepomohlo. „Mozog“ totiž nie je statický pojem. Ak ho uväzníme za zlých podmienok v Kinshase, jeho „odliv“ nastane rýchlejšie, než by sa človek, jeho nositeľ, dostal fyzicky do New Yorku.
A držať ľudí doma je čosi, čo sa dá ľahšie povedať ako uskutočniť. V mnohých chudobných krajinách, okrem tých ako India a Južná Kórea, ktoré si už vybudovali vynikajúce vzdelávacie inštitúcie, získavajú ich najnadanejší občania vzdelanie v zahraničí. To už potom vzniká otázka, ako im zabrániť, aby sa v tom zahraničí aj usadili a už tam zostali.
Tak či onak, dnes by obmedzenie vysťahovania osôb porušovalo ľudské právo, ktoré je zakotvené aj v medzinárodných zmluvách. Avšak pomohlo by na druhej strane obmedzenie imigrácie, ktoré navrhujú niektoré organizácie rozvinutých krajín, v obavách pred „odlivom mozgov“?
Tu sa otázka ľudských práv stretáva s vážnymi ťažkosťami. Môžeme skutočne povedať doktorke z Ghany, že sa musí vrátiť do svojej vlasti, keď sa tam môže usadiť prisťahovaný ruský lekár a začať nový život? Toto by v krajinách ako USA pravdepodobne zaváňalo porušovaním antidiskriminačných zásad a ústavných práv.
Správna reakcia na odliv kvalifikovaných pracovných síl z chudobných krajín, najmä tých afrických, spočíva v niečom inom. Keďže odliv kvalifikovaných ľudí nemožno zahatať – a ani by sa to nemalo robiť – musíme vytvoriť inštitucionálne mechanizmy, ktoré s ním budú počítať a pracovať. To znamená prijatie modelu „diaspóry“, z ktorého vychádzajú štyri politické návrhy.
.štyri návrhy
Predovšetkým treba prestať nariekať nad faktom, že ľudia z diaspóry sa nevracajú domov. Treba namiesto toho pestovať lojalitu u odborníkov, ktorí sa usádzajú v zahraničí, aby rozličným spôsobom pomáhali svojej vlasti. Napríklad im možno ponúknuť hlasovacie právo. Zrušiť reštrikcie investovania a nákupov pôdy. Odborníci na imigráciu, medzi ktorých sa počítam, od sedemdesiatych rokov navrhujú, aby vznikli programy, ktoré umožnia akademickej diaspóre viesť semináre, ktorých cieľom bude zlepšiť pôsobenie učiteľov vo vlasti. Tak aby zodpovedalo najvyšším zahraničným štandardom.
Po druhé, diaspóru treba nielen integrovať pomocou práv, ale jej členovia by mali prijať aj záväzky, ktoré ich zrovnoprávnia s občanmi, čo zostali doma. V sedemdesiatych rokoch som navrhol daň pre občanov žijúcich v zahraničí. Je známa ako „Bhagwatiho daň“ a vychádza, ako inak, z americkej metodiky: aj americkí občania, ktorí majú trvalý pobyt v zahraničí, musia rovnako ako tí na americkom území platiť federálne dane.
Po tretie, keďže takmer pre všetky aktivity vo väčšine afrických krajín sú kvalifikovaní ľudia potrební práve teraz, potrebujeme zorganizovať prílev takýchto ľudí. Už dlho argumentujem takto: Mnoho odborníkov z bohatých krajín odchádza do dôchodku ešte pri pevnom zdraví. Navyše s vekom sa altruizmus ľudí zvyšuje. Mohli by sme teda zorganizovať tzv. Sivé mierové zbory zložené zo seniorov. Tí budú odovzdávať svoje schopnosti v krajinách, ktorých vlastní kvalifikovaní odborníci preferujú život v zahraničí.
A napokon, zahraničná pomoc by sa mala využiť na masívne vzdelávanie Afričanov vo všetkých zásadných oblastiach. Toto vzdelávanie by sa odohrávalo v bohatých krajinách, ako je USA, Veľká Británia, Francúzsko či Holandsko. Títo Afričania by sa pripojili k diaspóre, kým Sivé mierové zbory by zatiaľ pomohli naplniť súčasné potreby ich vlasti. Len čo by sa začal rozvoj a podmienky vo vlasti by sa natoľko zlepšili, aby prilákali svojich ľudí naspäť, rozšírená diaspóra by sa skutočne vrátila, ako sa to stalo v Indii, v Južnej Kórei a v Číne.
Takéto opatrenia by spoločne prospeli Afrike ihneď, ale aj z dlhodobého hľadiska. Sentimentálne zalamovanie rukami nad „odlivom mozgov“ a bláznivé pokusy o obmedzenie voľného pohybu ľudí jej určite nepomôžu.
Autor je profesor ekonómie a práva na Columbia University.
Project Syndicate 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.