Európski spracovatelia ropy sa ani poriadne nespamätali z krízového roku 2009 a už opäť čelia problémom. Pre kontinuálny pokles dopytu po ropných produktoch, vysoké ceny ropy, nízke spracovateľské a predajné marže a ťažkosti bankového sektora v januári spoločnosť Petroplus oznámila, že podá žiadosť o začatie insolvenčného konania. Nedokáže totiž splácať úvery, ktoré minula na nákup jednotlivých prevádzok. Zostali po nej dlhy v objeme 1,75 miliardy dolárov a asi 2 500 ľudí s ohrozenými pracovnými miestami.
.dlhodobé problémy
Spoločnosť Petroplus patrila k jedným z mladších hráčov na európskom rafinérskom trhu. Bola založená v roku 1993. Prvé dve rafinérie získala v roku 2000. Avšak na spracovanie ropy, ako svoju kľúčovú oblasť podnikania, sa sústredila až od roku 2006. V tomto roku začala aj s masívnym nákupom nových prevádzok, v najbližších dvoch rokoch ich získala celkovo šesť.
Odborníci si finančné ťažkosti najväčšej európskej nezávislej rafinérskej spoločnosti pozornejšie všímali už dlhší čas. Po tom, čo koncom minulého roka banky zmrazili spoločnosti úver na nákup základných surovín v objeme skoro 1 miliardy dolárov, ohlásil Petroplus na prelome rokov 2011 a 2012 dočasné zastavenie produkcie vo svojich prevádzkach vo Švajčiarsku, Belgicku a Francúzsku a zníženie objemu výroby v Nemecku a Británii. Už predtým, koncom roka 2010, dokonca zatvorila jednu z vtedajších šiestich rafinérií v meste Reichstett vo východnom Francúzsku a areál zmenila len na skladovací terminál. Nie div, že pretrvávajúca komplikovaná situácia viedla k zastaveniu obchodovania s akciami spoločnosti po tom, čo hodnota akcií firmy postupne klesla z takmer 120 švajčiarskych frankov (spred pár rokov) hlboko pod 1 frank.
Problémy švajčiarskej rafinérie ukazujú, aké náročné je v súčasnosti podnikateľské prostredie v sektore spracovania ropy v Európe a ostatných vyspelých krajinách. Ich trh trpí nadbytkom rafinérskych kapacít a nižším dopytom v dôsledku finančnej krízy. Ďalším faktorom je primiešavanie biozložiek do klasických motorových palív či výrazný pokrok v úspornosti nových automobilov.
.neistá budúcnosť
Vývoj rafinérskej marže v odvetví, teda rozdiel medzi hodnotou produkcie a hodnotou ropy (v dolároch na barel) najlepšie dokumentuje súčasnú mizériu v rafinérskom priemysle. Kým pred krízou bolo obvyklé, že hodnota rafinérskej produkcie typickej európskej rafinérie bola bežne aj o 8-10 dolárov drahšia, než stál barel ropy, tak v rokoch 2009 a 2011 tento rozdiel predstavoval 1 či 2 doláre, alebo bol aj nulový. A tento rozdiel bol, prirodzene, nedostatočný, aby pokryl ostatné náklady, ktoré rafinérie pri výrobe a predaji ropných produktov majú. Medzi ne patria najmä náklady na zemný plyn, teplo, elektrickú energiu, biozložky, údržbu, zamestnancov, distribúciu a predaj, služby či nutné investície.
V súčasnosti sa o budúcom osude jednotlivých rafinérií len špekuluje. Objavili sa už správy o hlásiacich sa kupcoch. No pri súčasných nepriaznivých vyhliadkach sektora pravdepodobne žiadny z veľkých európskych hráčov (ktorí sa, mimochodom, sťahujú skôr na lukratívnejšie ázijské trhy) prevádzky Petroplusu neprevezme. Prípadne ich nebude chcieť kúpiť za cenu, akú by Petroplus potreboval. Záujem by najskôr mohli prejaviť ázijské spoločnosti, ktorým by sa tak uľahčil vstup na trhy EÚ či ruské firmy, ktoré by si tak zabezpečili odberateľov ropy a mohli sa tiež lepšie etablovať na európskom trhu.
Pätica rafinérií Petroplus v roku 2011 denne spracúvala 667-tisíc barelov ropy, čo predstavuje asi 5 percent celkovej európskej kapacity. Ani prípadné uzavretie všetkých prevádzok však nebude dostatočné, aby pomohlo ostatným spracovateľom ropy s umiestnením ich prebytočnej produkcie. Európske rafinérie totiž stále budú nútené nakupovať ropu za vysoké ceny a predávať produkty so zápornou maržou, pričom im navyše konkurujú nové moderné rafinérie z Ázie a Stredného Východu, ktoré dokážu vyrábať rovnaké produkty pri nižších jednotkových prevádzkových nákladoch. Niektoré pesimistické odhady preto hovoria, že v tejto dekáde by mohlo byť uzavretých vo vyspelých krajinách až 70 rafinérií.
Autor je hlavný ekonóm Slovnaftu.
.dlhodobé problémy
Spoločnosť Petroplus patrila k jedným z mladších hráčov na európskom rafinérskom trhu. Bola založená v roku 1993. Prvé dve rafinérie získala v roku 2000. Avšak na spracovanie ropy, ako svoju kľúčovú oblasť podnikania, sa sústredila až od roku 2006. V tomto roku začala aj s masívnym nákupom nových prevádzok, v najbližších dvoch rokoch ich získala celkovo šesť.
Odborníci si finančné ťažkosti najväčšej európskej nezávislej rafinérskej spoločnosti pozornejšie všímali už dlhší čas. Po tom, čo koncom minulého roka banky zmrazili spoločnosti úver na nákup základných surovín v objeme skoro 1 miliardy dolárov, ohlásil Petroplus na prelome rokov 2011 a 2012 dočasné zastavenie produkcie vo svojich prevádzkach vo Švajčiarsku, Belgicku a Francúzsku a zníženie objemu výroby v Nemecku a Británii. Už predtým, koncom roka 2010, dokonca zatvorila jednu z vtedajších šiestich rafinérií v meste Reichstett vo východnom Francúzsku a areál zmenila len na skladovací terminál. Nie div, že pretrvávajúca komplikovaná situácia viedla k zastaveniu obchodovania s akciami spoločnosti po tom, čo hodnota akcií firmy postupne klesla z takmer 120 švajčiarskych frankov (spred pár rokov) hlboko pod 1 frank.
Problémy švajčiarskej rafinérie ukazujú, aké náročné je v súčasnosti podnikateľské prostredie v sektore spracovania ropy v Európe a ostatných vyspelých krajinách. Ich trh trpí nadbytkom rafinérskych kapacít a nižším dopytom v dôsledku finančnej krízy. Ďalším faktorom je primiešavanie biozložiek do klasických motorových palív či výrazný pokrok v úspornosti nových automobilov.
.neistá budúcnosť
Vývoj rafinérskej marže v odvetví, teda rozdiel medzi hodnotou produkcie a hodnotou ropy (v dolároch na barel) najlepšie dokumentuje súčasnú mizériu v rafinérskom priemysle. Kým pred krízou bolo obvyklé, že hodnota rafinérskej produkcie typickej európskej rafinérie bola bežne aj o 8-10 dolárov drahšia, než stál barel ropy, tak v rokoch 2009 a 2011 tento rozdiel predstavoval 1 či 2 doláre, alebo bol aj nulový. A tento rozdiel bol, prirodzene, nedostatočný, aby pokryl ostatné náklady, ktoré rafinérie pri výrobe a predaji ropných produktov majú. Medzi ne patria najmä náklady na zemný plyn, teplo, elektrickú energiu, biozložky, údržbu, zamestnancov, distribúciu a predaj, služby či nutné investície.
V súčasnosti sa o budúcom osude jednotlivých rafinérií len špekuluje. Objavili sa už správy o hlásiacich sa kupcoch. No pri súčasných nepriaznivých vyhliadkach sektora pravdepodobne žiadny z veľkých európskych hráčov (ktorí sa, mimochodom, sťahujú skôr na lukratívnejšie ázijské trhy) prevádzky Petroplusu neprevezme. Prípadne ich nebude chcieť kúpiť za cenu, akú by Petroplus potreboval. Záujem by najskôr mohli prejaviť ázijské spoločnosti, ktorým by sa tak uľahčil vstup na trhy EÚ či ruské firmy, ktoré by si tak zabezpečili odberateľov ropy a mohli sa tiež lepšie etablovať na európskom trhu.
Pätica rafinérií Petroplus v roku 2011 denne spracúvala 667-tisíc barelov ropy, čo predstavuje asi 5 percent celkovej európskej kapacity. Ani prípadné uzavretie všetkých prevádzok však nebude dostatočné, aby pomohlo ostatným spracovateľom ropy s umiestnením ich prebytočnej produkcie. Európske rafinérie totiž stále budú nútené nakupovať ropu za vysoké ceny a predávať produkty so zápornou maržou, pričom im navyše konkurujú nové moderné rafinérie z Ázie a Stredného Východu, ktoré dokážu vyrábať rovnaké produkty pri nižších jednotkových prevádzkových nákladoch. Niektoré pesimistické odhady preto hovoria, že v tejto dekáde by mohlo byť uzavretých vo vyspelých krajinách až 70 rafinérií.
Autor je hlavný ekonóm Slovnaftu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.