Obec Hubová medzi Martinom a Ružomberkom bola jednou približne z troch desiatok samospráv, ktoré využili novelizované znenie zákona o hazardných hrách a všeobecne záväzným nariadením zakázali ich prevádzkovanie. Prekvapivo, starosta Stanislav Nechaj hovorí, že s gamblermi žiadne problémy nemajú. Automaty v obci s vyše tisíckou obyvateľov síce v minulosti boli, no pomaličky sa vytratili. Zákaz má vyložene preventívny účel. „V Ružomberku je asi pol tucta kasín a ak by ich mesto zakázalo, mohli by sa tlačiť do okolitých obcí,“ odôvodňuje starosta. Avšak hovorkyňa ružomberskej radnice, Michaela Milá, tvrdí, že oni hazard na území mesta vôbec nezakázali a ani o tom momentálne neuvažujú. Nie je tak povestný „jednoruký bandita“ hazardu skôr jednorukým strašiakom?
.biznis ako každý
Igor Vicel je konateľ spoločnosti SLOV-MATIC a člen predsedníctva Asociácie hier a zábavy. Podniká už dve desaťročia a jeho spoločnosti, ktorá sa zaoberá prevádzkovaním výherných zariadení, vlani ministerstvo hospodárstva a ministerstvo práce udelili čestné uznanie za zodpovedné podnikanie a prínos pre zamestnanosť v SR. Tvrdí, že začínať debatu o hazarde problematikou patologického hráčstva je ako začínať debatu o alkohole fenoménom alkoholizmu: „Nie každý, kto popíja víno alebo sa raz v živote opil, je alkoholik. A nie každý, kto si voľnú chvíľu kráti hraním, hneď prepadne chorobnej závislosti.“
V iniciatíve poslancov KDH, ktorí presadili vlaňajšiu novelu zákona o hazardných hrách, vidí snahu o prohibíciu: „Súhlasíme, aby tento biznis bol štátom prísne regulovaný, ale uvítali by sme, keby sa to dialo systémovo, nie likvidačne.“ Prevádzkovatelia výherných zariadení upozorňujú, že štát a samosprávy od nich ročne vyberú asi 75 miliónov eur. Napríklad len vlaňajší príjem spomínaného Ružomberka z tohto zdroja bol 77-tisíc eur. Navyše herný priemysel priamo alebo nepriamo zamestnáva na Slovensku okolo 15-tisíc ľudí. Tieto peniaze a pracovné miesta sú novelou ohrozené.
No záležitosť má aj právny háčik. Podnikanie, ktoré sa deje na základe licencie ministerstva financií je možné zrušiť prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia obce. Pri tzv. videohrách ide o licencie, ktoré majú až päťročnú platnosť. Podnikateľ preinvestuje peniaze a samospráva mu následne môže zrušiť biznis. Podľa prevádzkovateľov je to rovnaká logika ako keby obec krátko po spustení zakázala liehovar, na ktorého výstavbu už preinvestovali milióny eur.
Inou otázkou je, či sa novela neminie účelu a skutočne prispeje k obmedzeniu patologických javov, ktoré sa s hazardom spájajú. Prevádzkovatelia výherných zariadení varujú, že dopyt po hazarde sa len preskupí. Po zákaze v jednej obci môžu hráči začať chodiť „na automaty“ k susedom. Snahy obmedzovať štátom regulovaný „kamenný hazard“ zrejme tiež urýchlia odliv hráčov na internet, kde je kontrola značne sťažená. Alebo sa ľudský sklon k závislosti uprie na alkohol, prípadne čosi iné.
.dávame obciam slobodu
„Nechceli sme samosprávam zhora niečo nariadiť, ale dať im možnosť rozhodnúť sa, či im tie chýbajúce peniaze budú stáť za zákaz, alebo nie,“ hovorí pre .týždeň jeden z predkladateľov novely, poslanec KDH Radoslav Procházka. Podľa neho netreba vidieť len príjmy z hazardu do rozpočtu štátu a obcí, ale aj náklady, ktoré majú neskôr s riešením negatívnych dôsledkov tohto javu. K predloženiu novely ho viedol tlak zdola a skúsenosť samospráv s chudobnejšími občanmi, ktorí sa pár dní po vyplatení sociálnych dávok nahrnú do krčiem, pričom väčšiu časť peňazí nechajú v automatoch.
Procházka sa neobáva odlivu hráčov z obcí, kde sa automaty zakážu, do obcí, kde je hazard povolený: „Je to trochu mýtus, ktorý skúsenosť z terénu nepotvrdzuje. Mnohí z hráčov samotných vám povedia, že v podstate sú aj radi. S pokušením síce bojovať nedokázali, keď bol automat v ich susedstve. No po jeho odstránení pokušenie zmizlo.“ Podobnú skúsenosť majú aj starostovia obcí Beluša a Kamenná Poruba, Ján Prekop a Štefan Kasman. Obe dediny pred rokmi riešili problémy s patologickými hráčmi, keď prichádzalo k rozvratu celých rodín. V oboch sa zákaz hazardu presadil petíciou obyvateľov. A obaja starostovia potvrdzujú skúsenosť, že závislí chlapi sa po odstránení pokušenia z problémov dostali. Procházka však priznáva, že s internetovým hazardom je problém: „My sme to v pôvodnom návrhu mali, ale podmienkou ministerstva financií bolo, že reguláciu internetového hazardu bude riešiť ich vlastný návrh.“ Jedna z možností napríklad spočíva v tom, aby si hráč hneď na začiatku, predtým, než ho hra úplne pohltí, určil maximálnu sumu, ktorú je v ten deň ochotný prehrať.
Neprimeraný zásah do podnikania Procházka taktiež nevidí: „Ak Ústavný súd skonštatuje nesúlad s Ústavou, verejne sa ospravedlním.“ A dopad na štátny rozpočet? Podľa odchádzajúceho štátneho tajomníka MF SR Branislava Ďurajku bolo ministerstvo so zmenou uzrozumené a malo ju vydiskutovanú s predkladateľmi: „Zákon predpokladal trojmesačnú prechodnú lehotu na ukončenie činnosti prevádzkovateľov. Keďže novela je účinná len od septembra a zákaz zatiaľ využila iba hŕstka skôr menších obcí, dopad na štátny rozpočet sme prakticky nezaznamenali.“
Debata o zákaze hazardu v sebe obsahuje hlbšiu filozofickú otázku: do akej miery sa dá zákonom bojovať proti ľudským nerestiam. Ako na tento problém odpovedá Radoslav Procházka? „Nemyslím si, že sa to dá, ani že by sa o vykorenenie nerestí mal zákonodarca usilovať. No ľudia by mali mať možnosť ovplyvniť, ako bude vyzerať prostredie, v ktorom žijú.“
.biznis ako každý
Igor Vicel je konateľ spoločnosti SLOV-MATIC a člen predsedníctva Asociácie hier a zábavy. Podniká už dve desaťročia a jeho spoločnosti, ktorá sa zaoberá prevádzkovaním výherných zariadení, vlani ministerstvo hospodárstva a ministerstvo práce udelili čestné uznanie za zodpovedné podnikanie a prínos pre zamestnanosť v SR. Tvrdí, že začínať debatu o hazarde problematikou patologického hráčstva je ako začínať debatu o alkohole fenoménom alkoholizmu: „Nie každý, kto popíja víno alebo sa raz v živote opil, je alkoholik. A nie každý, kto si voľnú chvíľu kráti hraním, hneď prepadne chorobnej závislosti.“
V iniciatíve poslancov KDH, ktorí presadili vlaňajšiu novelu zákona o hazardných hrách, vidí snahu o prohibíciu: „Súhlasíme, aby tento biznis bol štátom prísne regulovaný, ale uvítali by sme, keby sa to dialo systémovo, nie likvidačne.“ Prevádzkovatelia výherných zariadení upozorňujú, že štát a samosprávy od nich ročne vyberú asi 75 miliónov eur. Napríklad len vlaňajší príjem spomínaného Ružomberka z tohto zdroja bol 77-tisíc eur. Navyše herný priemysel priamo alebo nepriamo zamestnáva na Slovensku okolo 15-tisíc ľudí. Tieto peniaze a pracovné miesta sú novelou ohrozené.
No záležitosť má aj právny háčik. Podnikanie, ktoré sa deje na základe licencie ministerstva financií je možné zrušiť prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia obce. Pri tzv. videohrách ide o licencie, ktoré majú až päťročnú platnosť. Podnikateľ preinvestuje peniaze a samospráva mu následne môže zrušiť biznis. Podľa prevádzkovateľov je to rovnaká logika ako keby obec krátko po spustení zakázala liehovar, na ktorého výstavbu už preinvestovali milióny eur.
Inou otázkou je, či sa novela neminie účelu a skutočne prispeje k obmedzeniu patologických javov, ktoré sa s hazardom spájajú. Prevádzkovatelia výherných zariadení varujú, že dopyt po hazarde sa len preskupí. Po zákaze v jednej obci môžu hráči začať chodiť „na automaty“ k susedom. Snahy obmedzovať štátom regulovaný „kamenný hazard“ zrejme tiež urýchlia odliv hráčov na internet, kde je kontrola značne sťažená. Alebo sa ľudský sklon k závislosti uprie na alkohol, prípadne čosi iné.
.dávame obciam slobodu
„Nechceli sme samosprávam zhora niečo nariadiť, ale dať im možnosť rozhodnúť sa, či im tie chýbajúce peniaze budú stáť za zákaz, alebo nie,“ hovorí pre .týždeň jeden z predkladateľov novely, poslanec KDH Radoslav Procházka. Podľa neho netreba vidieť len príjmy z hazardu do rozpočtu štátu a obcí, ale aj náklady, ktoré majú neskôr s riešením negatívnych dôsledkov tohto javu. K predloženiu novely ho viedol tlak zdola a skúsenosť samospráv s chudobnejšími občanmi, ktorí sa pár dní po vyplatení sociálnych dávok nahrnú do krčiem, pričom väčšiu časť peňazí nechajú v automatoch.
Procházka sa neobáva odlivu hráčov z obcí, kde sa automaty zakážu, do obcí, kde je hazard povolený: „Je to trochu mýtus, ktorý skúsenosť z terénu nepotvrdzuje. Mnohí z hráčov samotných vám povedia, že v podstate sú aj radi. S pokušením síce bojovať nedokázali, keď bol automat v ich susedstve. No po jeho odstránení pokušenie zmizlo.“ Podobnú skúsenosť majú aj starostovia obcí Beluša a Kamenná Poruba, Ján Prekop a Štefan Kasman. Obe dediny pred rokmi riešili problémy s patologickými hráčmi, keď prichádzalo k rozvratu celých rodín. V oboch sa zákaz hazardu presadil petíciou obyvateľov. A obaja starostovia potvrdzujú skúsenosť, že závislí chlapi sa po odstránení pokušenia z problémov dostali. Procházka však priznáva, že s internetovým hazardom je problém: „My sme to v pôvodnom návrhu mali, ale podmienkou ministerstva financií bolo, že reguláciu internetového hazardu bude riešiť ich vlastný návrh.“ Jedna z možností napríklad spočíva v tom, aby si hráč hneď na začiatku, predtým, než ho hra úplne pohltí, určil maximálnu sumu, ktorú je v ten deň ochotný prehrať.
Neprimeraný zásah do podnikania Procházka taktiež nevidí: „Ak Ústavný súd skonštatuje nesúlad s Ústavou, verejne sa ospravedlním.“ A dopad na štátny rozpočet? Podľa odchádzajúceho štátneho tajomníka MF SR Branislava Ďurajku bolo ministerstvo so zmenou uzrozumené a malo ju vydiskutovanú s predkladateľmi: „Zákon predpokladal trojmesačnú prechodnú lehotu na ukončenie činnosti prevádzkovateľov. Keďže novela je účinná len od septembra a zákaz zatiaľ využila iba hŕstka skôr menších obcí, dopad na štátny rozpočet sme prakticky nezaznamenali.“
Debata o zákaze hazardu v sebe obsahuje hlbšiu filozofickú otázku: do akej miery sa dá zákonom bojovať proti ľudským nerestiam. Ako na tento problém odpovedá Radoslav Procházka? „Nemyslím si, že sa to dá, ani že by sa o vykorenenie nerestí mal zákonodarca usilovať. No ľudia by mali mať možnosť ovplyvniť, ako bude vyzerať prostredie, v ktorom žijú.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.