Áno, slovo telenovela spomínajú všetci, ktorí boli v deväťdesiatych rokoch zaskočení jednoduchosťou formátu a odvtedy sa názov stal hanlivým označením pre akýkoľvek televízny seriál. No telenovely u nás v skutočnosti nikto nenakrúcal. Najprv sa u nás pokúšali všetci robiť vyššie umenie a neskôr, keď začal nakrúcať komerčné televízie, išli skôr vlastnou cestou. Najznámejšie príklady seriálov ako Panelák či Ordinácia v ružovej záhrade sa nedržia žánrových štandardov, tvorcovia ich postavili (a stále občas v reakcii na konkurenciu prestavujú) podľa momentálnych potrieb. A môžu bežať teoreticky nekonečne.
Telenovela ako špecialita hispánskej kultúry je dlhým a tristným príbehom zamilovanej dvojice s uzatvoreným koncom. Je plná čierno-bielych postáv – napríklad dobré skromné dievča z dediny, zlá macocha, cynický a škodoradostný biznismen, intrigánska mestská blondínka či nešťastná rozvedená alkoholička, ktoré sa v čase charakterovo nijako zásadne nevyvíjajú. Hýbateľom sú tu výhradne medziľudské vzťahy. V podstate o ničom inom ako o svojich vzájomných vzťahoch sa tu postavy nebavia. A všetky emócie, akokoľvek polarizované, sú tlačené do maxima. Telenovely často ukazujú svet skazených bohatých vs. svet dobrých chudobných. Všetci sú tu krásni, ak nie, má to svoje opodstatnenie v charaktere postavy. Produkčne sú telenovely iné aj uzavretosťou príbehu – už pred nakrúcaním býva jasné, v koľkej časti a ako sa seriál skončí. Inými slovami, všetko má nakoniec dospieť do veľkej svadby.
Európa objavila telenovely na začiatku minulého desaťročia, vtedy začali so žánrom experimentovať Nemci a potom sa začali telenovely nakrúcať po celom svete. Predávajú sa aj hotové formáty s licenčným itinerárom.
Ak sa pozeráme cez tieto jasne nastavené kritériá žánru, telenovela slovenským tvorcom vyšla. Objednali pieseň od I.M.T. Smile, ktorú sa im podarilo dostať do rádií, obsadili počerného Branislava Deáka, ktorý je ako vystrihnutý z hispánskych verzií tohto formátu a z neznámej Mileny Minichovej urobili krehkú, citlivú a hanblivú osudovú lásku. Hudba tlačí na pílu presne tak ako dej. Telenovela potrebuje krásne obrázky a Druhý dych to spĺňa výberom hrozienok z exteriérov Bratislavy a okolia (nechýba pohľad na haciendu s bazénom). Mimochodom, on sa volá pán Kráľ a ona Anna. Na zamilovanie.
Markíza Druhý dych vysiela na TV Doma. Mala ho v pláne už od začiatku, lebo aj jej rumunský vzor zo sesterskej televízie sa tiež výrazne prerazil, až keď nasadil vlastnú telenovelu. A Druhý dych sa preto vyrábal pod rumunskou supervíziou.
Telenovely posledných pätnásť rokov nezahliadol len človek žijúci mimo spoločnosti. Pozrieť si slovenskú telenovelu je zaujímavé už len preto, ako tvorcovia dokázali dostať slovenské prostredie a hercov do žánrovej škatuľky hispánskeho kultúrneho fenoménu. Je to zaujímavý prerod. A ak máte záujem vidieť špičkových domácich hercov, skvele dokáže pobaviť pohľad na Evu Pavlíkovú v čiernom kostýmiku s obrovským červeným kvetom na hrudi v postave starej intrigánky.
Telenovela ako špecialita hispánskej kultúry je dlhým a tristným príbehom zamilovanej dvojice s uzatvoreným koncom. Je plná čierno-bielych postáv – napríklad dobré skromné dievča z dediny, zlá macocha, cynický a škodoradostný biznismen, intrigánska mestská blondínka či nešťastná rozvedená alkoholička, ktoré sa v čase charakterovo nijako zásadne nevyvíjajú. Hýbateľom sú tu výhradne medziľudské vzťahy. V podstate o ničom inom ako o svojich vzájomných vzťahoch sa tu postavy nebavia. A všetky emócie, akokoľvek polarizované, sú tlačené do maxima. Telenovely často ukazujú svet skazených bohatých vs. svet dobrých chudobných. Všetci sú tu krásni, ak nie, má to svoje opodstatnenie v charaktere postavy. Produkčne sú telenovely iné aj uzavretosťou príbehu – už pred nakrúcaním býva jasné, v koľkej časti a ako sa seriál skončí. Inými slovami, všetko má nakoniec dospieť do veľkej svadby.
Európa objavila telenovely na začiatku minulého desaťročia, vtedy začali so žánrom experimentovať Nemci a potom sa začali telenovely nakrúcať po celom svete. Predávajú sa aj hotové formáty s licenčným itinerárom.
Ak sa pozeráme cez tieto jasne nastavené kritériá žánru, telenovela slovenským tvorcom vyšla. Objednali pieseň od I.M.T. Smile, ktorú sa im podarilo dostať do rádií, obsadili počerného Branislava Deáka, ktorý je ako vystrihnutý z hispánskych verzií tohto formátu a z neznámej Mileny Minichovej urobili krehkú, citlivú a hanblivú osudovú lásku. Hudba tlačí na pílu presne tak ako dej. Telenovela potrebuje krásne obrázky a Druhý dych to spĺňa výberom hrozienok z exteriérov Bratislavy a okolia (nechýba pohľad na haciendu s bazénom). Mimochodom, on sa volá pán Kráľ a ona Anna. Na zamilovanie.
Markíza Druhý dych vysiela na TV Doma. Mala ho v pláne už od začiatku, lebo aj jej rumunský vzor zo sesterskej televízie sa tiež výrazne prerazil, až keď nasadil vlastnú telenovelu. A Druhý dych sa preto vyrábal pod rumunskou supervíziou.
Telenovely posledných pätnásť rokov nezahliadol len človek žijúci mimo spoločnosti. Pozrieť si slovenskú telenovelu je zaujímavé už len preto, ako tvorcovia dokázali dostať slovenské prostredie a hercov do žánrovej škatuľky hispánskeho kultúrneho fenoménu. Je to zaujímavý prerod. A ak máte záujem vidieť špičkových domácich hercov, skvele dokáže pobaviť pohľad na Evu Pavlíkovú v čiernom kostýmiku s obrovským červeným kvetom na hrudi v postave starej intrigánky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.