Ako dôkaz môžeme použiť napríklad internetovú stránku, ktorá rozpútala búrku v pohári vody svojou nekonvenčnosťou a dôslednosťou vo formálnom minimalizme. Omnoho podstatnejšia je však kreativita pri tvorbe výstavnného programu. Veď keď len spomenieme, bez nároku na úplnosť, napríklad Vedecko-fantastickú retrospektívu Júliusa Kolera, ktorá tak silno zarezonovala u mladej generácie, alebo Nové Slovensko, výstavu, na ktorú chodilo toľko ľudí, až klimatizácia nestíhala. Výstava Denisy Lehockej je v mnohom protikladom týchto dvoch výstav. Nie je však ich protirečením, skôr doplnením a rozšírením.
.expozícia ako dielo
Táto výstava nemá názov a nie je retrospektívna. Jej koncept je ušitý na mieru autorke, jadro tvorby ktorej tvoria, ako ich ona sama nazýva, priestorové koláže. Denisa Lehocká sa na dva týždne zatvorila v priestore galérie a vytvorila tu, v danom čase a priestore, dielo tvoriace expozíciu. Výstava pritom nie je iba súborom jednotlivých exponátov. Naopak. Aj keď by sme si vedeli predstaviť, že by sa z celku dalo úspešne vytrhnúť a vystaviť samostatne viacero segmentov, dielom je v tomto prípade celá expozícia. Inštalácia pritom prinášala zmenu a posun v mnohých jednotlivostiach a zásahy – najmä tie nechcené – prinesie určite aj sprístupnenie expozície verejnosti. Táto nestálosť, jednoznačné nie definitívnosti, je pritakaním životu voči smrti. A základným znakom života je sústavná premena a nevyhnutný koniec.
.sadrovce a kamene
Výstava je inštalovaná pozdĺž jednej steny galérie. Jej základ tvorí riedke vápno nanesené na stenu a nafŕkané na dlážku, ktoré tak tvorí chrbticu celej expozície. Denisa Lehocká využila pri inštalácii okrem klasických galerijných soklov a rysovacích dosiek aj nábytok z inventára, a to jednak stoličky a stôl zo 70. rokov, ako aj drevený stôl, ktorý bol vyrobený podľa Jurkovičovho návrhu, a dnes patrí do inventára galérie. Základ inštalácie tvoria visiace „sadrovce”, stalaktity, ktoré vznikajú postupným namáčaním a vysychaním jednotlivých vrstiev sadry. Zmes kontroly a náhody, ktorá určuje výsledok takéhoto procesu, je jedným zo základných princípov v tvorbe Denisy Lehockej. Vo väčšom meradle rovnako vznikala celá inštalácia. Jasný zámer tvorí jadro, okolo ktorého sa odvíja príbeh výstavy. Ten sa stupňuje od meditácie a minimalizmu na začiatku cez až hysterický výbuch v strednej časti, po ktorom nasleduje záverečný výdych a opätovné upokojenie.
Popri sadrových odliatkoch sú základným stavebným kameňom výstavy kamene, balvany, okruhliaky, všetky vyhladené kotúľaním v riekach do mäkkých tvarov bez hrán. Prvým objektom na výstave je hneď pri vchode balvan umiestnený na bielom kvádri. Až keď sa k nemu skloníte a zaostríte zrak, uvidíte jemnú sieťku na vlasy, do ktorej je zabalený a ktorá na jeho povrchu vytvára geometrickú kresbu, opisujúcu jeho topografiu. Lehocká rada pracuje s nájdenými predmetmi a má ten dar urobiť z obyčajného nevšedné. Jej intervencia je pritom často veľmi nenápadná a minimalistická. Neprehliadnite napríklad šatku zavesenú na stene v jednej z miestností a drobnú výšivku, ktorou je doplnená. Lehockej svet je ženský a jej dielo je feministické v tom najlepšom slova zmysle. Ukazuje nám svet videný očami ženy a život prežívaný ženským srdcom. Denisa Lehocká sa dokáže v jednom pohľade pozrieť na svet cez rodinné a intímne a zároveň do toho pohľadu zahrnúť metafyzické a všeplatné. A tak sa v jednej inštalácii stretnú podstavec na žehlenie rukávov zmenený na objekt krásy a zároveň visiaci sadrovec, smerujúci jednoznačne a neomylne do bodu, v ktorom sa spájajú tri hrany kvádra. Ten pevný bod, do ktorého keď sa zapriete, pohnete vesmírom. Lehockej inštalácia je rajom pre hľadačov a pátračov. Veľa vecí v nej je, tak ako v živote, ukrytých a objavíte ich, iba ak budete hľadať.
.kresby na plachtách
Kresby Denisy Lehockej sú jej denníkom, zásobníkom ideí aj hotovým dielom. Dve miestnosti výstavy ležiace mimo hlavnú os boli využité na inštalovanie kresieb. Každej miestnosti dominuje veľké plátno, teda vlastne plachta, obložená z dvoch strán menšími kresbami v nepravidelnej symetrii, takže celá inštalácia z diaľky pripomína Rorschachove škvrny, ktoré sú jadrom jej plátien. Určite nie je náhoda, že Lehocká kreslí, píše a vyšíva na plachty, jednu z najintímnejších vecí v domácnosti. Jej kresby sú často naplnené číselnými postupnosťami a pozerať sa na ne je ako nájsť mapu k pokladu, ku ktorej nám chýba legenda. Lehocká je dôsledná v tom, že ku dielam nepridáva názvy ani iné popisky, akoby neverila slovám alebo sa bála ich schopnosti klamať. V tejto skepse, alebo skôr v uvedomení si nástrah a limitov slov, nie je veľmi konceptualistická. Lehockej neformálnosť a nenápadnosť môžu byť pri povrchnom pohľade interpretované ako rozháranosť a nedôslednosť. Ale iba pri prvom a veľmi rýchlom pohľade. Pevné body, tvoriace kostru Lehockej práce sú dostatočne pevné a súčasne flexibilné na to, aby ustáli autorkinu úpornú snahu o zachytenie sveta v jeho nikdy sa nekončiacej premenlivosti a neukončenosti. Lehocká hovorí o svojom prístupe ako o holistickom. Ja by som radšej použil slovo organický. Lehocká v galérii stvorila molocha, spiaceho draka, skrúteného pri stene galérie. Môžete ho obchádzať od hlavy až po chvost, prehrabávať sa jeho šupinami a keď sa k nemu skloníte, ucítite jeho horúci dych. A keď príde čas, vstane a odletí tam, kam už draky odlietajú.
Moja obľúbená téma: ak by som sa mohol v noci vkradnúť do galérie, ktorú z vystavených vecí by som si odniesol, nie je v prípade tejto výstavy úplne namieste. Vybrať by som si mohol už spomenutý kameň potiahnutý sieťkou. Alebo spojnicu zvislice a vrcholu. Alebo krásnu krajinu zátišia, ktorá vznikla zakrytím časti inštalácie hodvábnou šatkou, nevestiným závojom. Alebo úplne skvelú výšivku bez šitia, kus látky a a z neho cez roh sokla visiace nitky. Ale žiadna z vecí nie je taká silná ako celok. Každá z nich by vyňatím z celku stratila, zatiaľ čo celok by bez každej z nich, hoci oslabený, prežil. Toto nie je súbor jednotlivostí, ale vzájomnými súvislosťami popretkávaný organizmus. Svet podľa Denisy Lehockej.
Výstava Denisy Lehockej Bez názvu je inštalovaná v Esterházyho paláci a potrvá do 3. júna 2012. Kurátorkami výstavy sú Alexandra Kusá a Monika Mitášová.
Autor je fotograf.
.expozícia ako dielo
Táto výstava nemá názov a nie je retrospektívna. Jej koncept je ušitý na mieru autorke, jadro tvorby ktorej tvoria, ako ich ona sama nazýva, priestorové koláže. Denisa Lehocká sa na dva týždne zatvorila v priestore galérie a vytvorila tu, v danom čase a priestore, dielo tvoriace expozíciu. Výstava pritom nie je iba súborom jednotlivých exponátov. Naopak. Aj keď by sme si vedeli predstaviť, že by sa z celku dalo úspešne vytrhnúť a vystaviť samostatne viacero segmentov, dielom je v tomto prípade celá expozícia. Inštalácia pritom prinášala zmenu a posun v mnohých jednotlivostiach a zásahy – najmä tie nechcené – prinesie určite aj sprístupnenie expozície verejnosti. Táto nestálosť, jednoznačné nie definitívnosti, je pritakaním životu voči smrti. A základným znakom života je sústavná premena a nevyhnutný koniec.
.sadrovce a kamene
Výstava je inštalovaná pozdĺž jednej steny galérie. Jej základ tvorí riedke vápno nanesené na stenu a nafŕkané na dlážku, ktoré tak tvorí chrbticu celej expozície. Denisa Lehocká využila pri inštalácii okrem klasických galerijných soklov a rysovacích dosiek aj nábytok z inventára, a to jednak stoličky a stôl zo 70. rokov, ako aj drevený stôl, ktorý bol vyrobený podľa Jurkovičovho návrhu, a dnes patrí do inventára galérie. Základ inštalácie tvoria visiace „sadrovce”, stalaktity, ktoré vznikajú postupným namáčaním a vysychaním jednotlivých vrstiev sadry. Zmes kontroly a náhody, ktorá určuje výsledok takéhoto procesu, je jedným zo základných princípov v tvorbe Denisy Lehockej. Vo väčšom meradle rovnako vznikala celá inštalácia. Jasný zámer tvorí jadro, okolo ktorého sa odvíja príbeh výstavy. Ten sa stupňuje od meditácie a minimalizmu na začiatku cez až hysterický výbuch v strednej časti, po ktorom nasleduje záverečný výdych a opätovné upokojenie.
Popri sadrových odliatkoch sú základným stavebným kameňom výstavy kamene, balvany, okruhliaky, všetky vyhladené kotúľaním v riekach do mäkkých tvarov bez hrán. Prvým objektom na výstave je hneď pri vchode balvan umiestnený na bielom kvádri. Až keď sa k nemu skloníte a zaostríte zrak, uvidíte jemnú sieťku na vlasy, do ktorej je zabalený a ktorá na jeho povrchu vytvára geometrickú kresbu, opisujúcu jeho topografiu. Lehocká rada pracuje s nájdenými predmetmi a má ten dar urobiť z obyčajného nevšedné. Jej intervencia je pritom často veľmi nenápadná a minimalistická. Neprehliadnite napríklad šatku zavesenú na stene v jednej z miestností a drobnú výšivku, ktorou je doplnená. Lehockej svet je ženský a jej dielo je feministické v tom najlepšom slova zmysle. Ukazuje nám svet videný očami ženy a život prežívaný ženským srdcom. Denisa Lehocká sa dokáže v jednom pohľade pozrieť na svet cez rodinné a intímne a zároveň do toho pohľadu zahrnúť metafyzické a všeplatné. A tak sa v jednej inštalácii stretnú podstavec na žehlenie rukávov zmenený na objekt krásy a zároveň visiaci sadrovec, smerujúci jednoznačne a neomylne do bodu, v ktorom sa spájajú tri hrany kvádra. Ten pevný bod, do ktorého keď sa zapriete, pohnete vesmírom. Lehockej inštalácia je rajom pre hľadačov a pátračov. Veľa vecí v nej je, tak ako v živote, ukrytých a objavíte ich, iba ak budete hľadať.
.kresby na plachtách
Kresby Denisy Lehockej sú jej denníkom, zásobníkom ideí aj hotovým dielom. Dve miestnosti výstavy ležiace mimo hlavnú os boli využité na inštalovanie kresieb. Každej miestnosti dominuje veľké plátno, teda vlastne plachta, obložená z dvoch strán menšími kresbami v nepravidelnej symetrii, takže celá inštalácia z diaľky pripomína Rorschachove škvrny, ktoré sú jadrom jej plátien. Určite nie je náhoda, že Lehocká kreslí, píše a vyšíva na plachty, jednu z najintímnejších vecí v domácnosti. Jej kresby sú často naplnené číselnými postupnosťami a pozerať sa na ne je ako nájsť mapu k pokladu, ku ktorej nám chýba legenda. Lehocká je dôsledná v tom, že ku dielam nepridáva názvy ani iné popisky, akoby neverila slovám alebo sa bála ich schopnosti klamať. V tejto skepse, alebo skôr v uvedomení si nástrah a limitov slov, nie je veľmi konceptualistická. Lehockej neformálnosť a nenápadnosť môžu byť pri povrchnom pohľade interpretované ako rozháranosť a nedôslednosť. Ale iba pri prvom a veľmi rýchlom pohľade. Pevné body, tvoriace kostru Lehockej práce sú dostatočne pevné a súčasne flexibilné na to, aby ustáli autorkinu úpornú snahu o zachytenie sveta v jeho nikdy sa nekončiacej premenlivosti a neukončenosti. Lehocká hovorí o svojom prístupe ako o holistickom. Ja by som radšej použil slovo organický. Lehocká v galérii stvorila molocha, spiaceho draka, skrúteného pri stene galérie. Môžete ho obchádzať od hlavy až po chvost, prehrabávať sa jeho šupinami a keď sa k nemu skloníte, ucítite jeho horúci dych. A keď príde čas, vstane a odletí tam, kam už draky odlietajú.
Moja obľúbená téma: ak by som sa mohol v noci vkradnúť do galérie, ktorú z vystavených vecí by som si odniesol, nie je v prípade tejto výstavy úplne namieste. Vybrať by som si mohol už spomenutý kameň potiahnutý sieťkou. Alebo spojnicu zvislice a vrcholu. Alebo krásnu krajinu zátišia, ktorá vznikla zakrytím časti inštalácie hodvábnou šatkou, nevestiným závojom. Alebo úplne skvelú výšivku bez šitia, kus látky a a z neho cez roh sokla visiace nitky. Ale žiadna z vecí nie je taká silná ako celok. Každá z nich by vyňatím z celku stratila, zatiaľ čo celok by bez každej z nich, hoci oslabený, prežil. Toto nie je súbor jednotlivostí, ale vzájomnými súvislosťami popretkávaný organizmus. Svet podľa Denisy Lehockej.
Výstava Denisy Lehockej Bez názvu je inštalovaná v Esterházyho paláci a potrvá do 3. júna 2012. Kurátorkami výstavy sú Alexandra Kusá a Monika Mitášová.
Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.