Jeff Buckley sa narodil 17. novembra 1966 v kalifornskom Anaheime Mary Guilbertovej a Timovi Buckleymu. Hudobník svojho otca v živote videl iba raz, keď mal osem rokov a potom sa s ním nikdy nestretol, pretože Tim, zneuznaný psychedelický folkáč, zomrel v roku 1975 na predávkovanie tvrdým drogami. Malého Jeffa teda vychovával jeho otčim Ron Moorhed, ktorého si Mary vzala krátko po pôrode. V žilách mu síce kolovala krv jeho otca, no v skutočnosti ho do hudby zasvätil jeho otčim, ktorý ho v detstve sprevádzal bohatou zbierkou platní. Ako dieťa bol utiahnutý, nemal príliš veľa kamarátov, pretože rodina sa ustavične sťahovala z jedného miesta na druhé. To bol jeden z dôvodov, prečo hľadal útechu v hudbe. Aj jeho vkus bol zvláštny – miloval Led Zeppelin, Boba Dylana, neskôr punk, hardcore a popri tom si púšťal džezovú speváčku Billie Holiday alebo francúzsku šansoniérku Edith Piaf. Potom objavil starých bluesmanov, ale jeho najväčším miláčikom sa stal pakistanský spevák Nusrat Fatech Ali Khan. Už v piatich rokov začal hrať na akustickej gitare, v dvanástich sa rozhodol, že bude profesionálny hudobník. Istý čas navštevoval aj hudobný inštitút klasickej hudby v západnom Hollywoode, ale, ako neskôr povedal, bola to pre neho strata času, aj keď v skutočnosti neskôr využil niektorého poznatky z klasickej hudby aj vo svojej tvorbe.
.v írskom pube
O jeho talente sa ľudia dozvedeli v roku 1991 na akcii, venovanej spomienke na Tima Buckleyho, ktorú organizoval známy hudobný producent Hal Willner. Pre návštevníkov brooklynského kostola to bol príjmený šok. Pred nimi stál mladík, ktorý sa veľmi podobal na svojho otca a rovnako dobre spieval. Jeff vtedy zahral štyri piesne so sprievodom gitaristu Garyho Lucasa. „Keď som ho prvýkrát uvidel, hneď som vedel, že je to on, tak sa na otca podobal. Na druhý deň sme sa stretli u mňa doma, aby sme nacvičili niektoré otcove piesne. Jeff začal spievať a bol skvelý, len vtedy ešte neveril, že môže v hudbe niečo dosiahnuť. Bol veľmi nesmelý. Jeho smrť v roku 1997 bola pre hudbu veľkou tragédiou. Keď zomrel, bol som veľmi smutný a nahnevaný, že smrť si prišla práve pre neho. Tak som ho miloval,” povedal minulý rok Gary Lucas .týždňu o tomto stretnutí.
Krátko na to sa Buckley stal členom Lucasovej kapely Gods and Monsters, ale po necelom roku ju opustil, chcel skúsiť niečo iné. Jeff začal svoju hudobnú dráhu ako sólista. Jeho domovom bol írsky pub Sin-é v East Village, kde hrával svoje sety zložené z vlastných vecí, coververzií a vtipov. Klebety o jeho koncertoch sa za krátky čas rozšírili po celom New Yorku a pred klubom sa objavovali čierne limuzíny nahrávacích spoločností. Mladý hudobník, šokovaný z rýchleho úspechu, sa nakoniec upísal Columbii len preto, že na tejto značke vychádzali platne od jeho obľúbencov – Boba Dylana a Billie Holiday.
Columbia chcela z neho spraviť sólového pesničkára, čo nasvedčovalo aj vydanie štvorpesničkového EP Live at Sin-é, kde spieva a hrá sám na požičanom Telecasteri, ale Jeff sa rozhodol, že potrebuje skupinu – sólové vystúpenia robil len preto, aby mal na nájomné. Mal šťastie na ľudí – v krátkom čase sa k nemu pridali traja neznámi hudobníci – basák Mick Grondahl, bubeník Matt Johnson a neskôr sa k nim pripojil aj gitarista Michael Tighe. S nimi nahral debutový album Grace, ktorý vyšiel 23. augusta 1994. Platňa najprv nezaznamenala veľký úspech, ale jej kvality si všimli vplyvní hudobní kritici a nakoniec aj významní hudobníci. Jeff bol nervózny, keď mu po jednom z koncertov v New Yorku prišiel Paul McCartney potriasť rukou. Do radu prominentných fanúšikov sa postavili The Edge, Brad Pitt, Jimmy Page alebo David Bowie. Ten povedal, že keby si mal zobrať jeden album na opustený ostrov, bol by to Grace. Keď v roku 1995 Radiohead vydali prelomový album The Bends, označili Buckleyho debut za jednu z hlavných inšpirácií.
Grace je dnes považovaný za jeden z najdôležitejších albumov 90. rokov. Na platni je sedem pôvodných piesní a tri coververzie. Jednou z nich bola je Cohenova Hallellujah, ktorá v Jeffovom podaní znela, akoby ju Cohen napísal špeciálne pre neho. Je to krásny album, ale zvláštny ako jeho tvorca. Koho by napadlo nahrať rockové alternatívne pesničky (Last Goodbye, So Real, Grace), k tomu pridať Lillac Wine, ktorú kedysi spopularizovala Nina Simone a nakoniec zaradiť aj Corpus Cristi Carol od klasického skladateľa Benjamina Brittena. Na papieri tento mix vyzerá nedôveryhodne, ale keď si vypočujete Grace, dáva to zmysel. Jeff miloval akúkoľvek hudbu a jeho talent mu umožnil, aby sa pustil do akéhokoľvek žánru, pretože dokázal s vysokým hlasom robiť divy.
.osudová rieka
Po vydaní Grace sa vybral na vyčerpávajúce svetové turné, pretože chcel dostať svoje pesničky čo najbližšie k ľuďom. Na koncertoch začal postupne predstavovať nový materiál, ktorý mal v pláne nahrať s niekdajším gitaristom Television Tomom Verlainom. Šlo mu to ťažšie, než predpokladal, cítil až príliš veľa tlakov. Od Verlaina, ktorý mal inú predstavu ako on, od vydavateľa, ktorý chcel nový materiál hneď, no Buckley cítil, že to ešte nie je ono. Nechcel pustiť do sveta niečo, s čím vôbec nebol spokojný Nepáčila sa mu ani nadobudnutá sláva, ktorá ho skôr ťažila ako tešila. Nemal rád, keď ho ľudia považovali za fešáka s pekným hlasom. Chcel viac. Sklamaný Jeff vtedy napísal na svoju stránku: „Som uprostred veľkého hovna.” Aby nadobudol pevnú pôdu pod nohami, rozhodol sa vrátiť do malých klubov, kde vystupoval pod rôznymi pseudonymami tak, ako to robil v časoch Sin-é. V rámci utajených koncertov sa zastavil v Memphise a toto mesto, ktoré dalo svetu Elvisa a celý rokenrol, si zamiloval natoľko, až sa rozhodol, že ďalší album nahrá práve tam. V zásobe už mal nové piesne, ktoré boli dostatočne silné, aby mohli konkurovať tým na Grace. Termín začiatku nahrávania bol stanovený na 29. mája 1997. V ten deň priletela kapela do Memphisu, ale Jeff sa už v tom čase rozprával s anjelmi. Krátko pred ich príchodom si šiel spolu s „bedňákom“ svojej kapely zaplávať do kanálu Wolf River Harbor, ktorý je súčasťou Mississippi. Toto rameno je pomerne pokojné, niekoľkokrát predtým sa tam kúpal a nehrozilo mu žiadne nebezpečenstvo. Keď sa vnoril do vody, okolo prechádzala loď. Kamarát videl jeho siluetu, no potom, keď prichádzajúcu vlna ohrozila gitaru a ich osobné veci, odvrátil zrak. Keď sa pozrel späť na rieku, Jeff bol preč. Polícia vyhlásila pátranie a po niekoľkých dňoch cestujúci parníka na Mississippi spozorovali vo vode bezvládne telo. Patrilo Jeffovi. V jeho tele sa po pitve nenašli žiadne stopy po alkohole ani drogách. Jeff si dokázal vypiť, ale nikdy nehazardoval zo svojím životom.
Jeho predčasná smrť vo veku 30 rokov bola šokom. Pre jeho rodinu, pre priateľov, pre fanúšikov. Zomrel príliš mladý, človeka zabolí srdce, keď si uvedomí, koľko toho mohol v živote ešte spraviť. Za svojho života nahral iba jeden album, ale ten ho spravil nesmrteľným. Po jeho skone sa o materiál z nahrávacích sessions s Verlainom strhla právnická bitka medzi Sony a jeho dedičmi, lebo firma ho chcela vydať o dva mesiace po jeho smrti. Vojnu nakoniec vyhrala jeho matka Mary Guilbertová, ktorá ho za pomoci Jeffovho kamaráta Chrisa Cornella zo Soundgardenu a zvukového mága Andyho Wallaceho, ktorý produkoval Jeffov prvý album, vydala po názvom Sketches (For My Sweetheart The Drunk, pretože našla v synových zápisníkoch zmienku o tom, že nový album pomenuje For My Sweetheart The Drunk. Slovo Sketches (náčrt) zaradila na prvé miesto názvu, pretože nikto nevedel, ako by mal druhý album vyzerať. Tajomstvo si Jeff zobral do hrobu.
.v írskom pube
O jeho talente sa ľudia dozvedeli v roku 1991 na akcii, venovanej spomienke na Tima Buckleyho, ktorú organizoval známy hudobný producent Hal Willner. Pre návštevníkov brooklynského kostola to bol príjmený šok. Pred nimi stál mladík, ktorý sa veľmi podobal na svojho otca a rovnako dobre spieval. Jeff vtedy zahral štyri piesne so sprievodom gitaristu Garyho Lucasa. „Keď som ho prvýkrát uvidel, hneď som vedel, že je to on, tak sa na otca podobal. Na druhý deň sme sa stretli u mňa doma, aby sme nacvičili niektoré otcove piesne. Jeff začal spievať a bol skvelý, len vtedy ešte neveril, že môže v hudbe niečo dosiahnuť. Bol veľmi nesmelý. Jeho smrť v roku 1997 bola pre hudbu veľkou tragédiou. Keď zomrel, bol som veľmi smutný a nahnevaný, že smrť si prišla práve pre neho. Tak som ho miloval,” povedal minulý rok Gary Lucas .týždňu o tomto stretnutí.
Krátko na to sa Buckley stal členom Lucasovej kapely Gods and Monsters, ale po necelom roku ju opustil, chcel skúsiť niečo iné. Jeff začal svoju hudobnú dráhu ako sólista. Jeho domovom bol írsky pub Sin-é v East Village, kde hrával svoje sety zložené z vlastných vecí, coververzií a vtipov. Klebety o jeho koncertoch sa za krátky čas rozšírili po celom New Yorku a pred klubom sa objavovali čierne limuzíny nahrávacích spoločností. Mladý hudobník, šokovaný z rýchleho úspechu, sa nakoniec upísal Columbii len preto, že na tejto značke vychádzali platne od jeho obľúbencov – Boba Dylana a Billie Holiday.
Columbia chcela z neho spraviť sólového pesničkára, čo nasvedčovalo aj vydanie štvorpesničkového EP Live at Sin-é, kde spieva a hrá sám na požičanom Telecasteri, ale Jeff sa rozhodol, že potrebuje skupinu – sólové vystúpenia robil len preto, aby mal na nájomné. Mal šťastie na ľudí – v krátkom čase sa k nemu pridali traja neznámi hudobníci – basák Mick Grondahl, bubeník Matt Johnson a neskôr sa k nim pripojil aj gitarista Michael Tighe. S nimi nahral debutový album Grace, ktorý vyšiel 23. augusta 1994. Platňa najprv nezaznamenala veľký úspech, ale jej kvality si všimli vplyvní hudobní kritici a nakoniec aj významní hudobníci. Jeff bol nervózny, keď mu po jednom z koncertov v New Yorku prišiel Paul McCartney potriasť rukou. Do radu prominentných fanúšikov sa postavili The Edge, Brad Pitt, Jimmy Page alebo David Bowie. Ten povedal, že keby si mal zobrať jeden album na opustený ostrov, bol by to Grace. Keď v roku 1995 Radiohead vydali prelomový album The Bends, označili Buckleyho debut za jednu z hlavných inšpirácií.
Grace je dnes považovaný za jeden z najdôležitejších albumov 90. rokov. Na platni je sedem pôvodných piesní a tri coververzie. Jednou z nich bola je Cohenova Hallellujah, ktorá v Jeffovom podaní znela, akoby ju Cohen napísal špeciálne pre neho. Je to krásny album, ale zvláštny ako jeho tvorca. Koho by napadlo nahrať rockové alternatívne pesničky (Last Goodbye, So Real, Grace), k tomu pridať Lillac Wine, ktorú kedysi spopularizovala Nina Simone a nakoniec zaradiť aj Corpus Cristi Carol od klasického skladateľa Benjamina Brittena. Na papieri tento mix vyzerá nedôveryhodne, ale keď si vypočujete Grace, dáva to zmysel. Jeff miloval akúkoľvek hudbu a jeho talent mu umožnil, aby sa pustil do akéhokoľvek žánru, pretože dokázal s vysokým hlasom robiť divy.
.osudová rieka
Po vydaní Grace sa vybral na vyčerpávajúce svetové turné, pretože chcel dostať svoje pesničky čo najbližšie k ľuďom. Na koncertoch začal postupne predstavovať nový materiál, ktorý mal v pláne nahrať s niekdajším gitaristom Television Tomom Verlainom. Šlo mu to ťažšie, než predpokladal, cítil až príliš veľa tlakov. Od Verlaina, ktorý mal inú predstavu ako on, od vydavateľa, ktorý chcel nový materiál hneď, no Buckley cítil, že to ešte nie je ono. Nechcel pustiť do sveta niečo, s čím vôbec nebol spokojný Nepáčila sa mu ani nadobudnutá sláva, ktorá ho skôr ťažila ako tešila. Nemal rád, keď ho ľudia považovali za fešáka s pekným hlasom. Chcel viac. Sklamaný Jeff vtedy napísal na svoju stránku: „Som uprostred veľkého hovna.” Aby nadobudol pevnú pôdu pod nohami, rozhodol sa vrátiť do malých klubov, kde vystupoval pod rôznymi pseudonymami tak, ako to robil v časoch Sin-é. V rámci utajených koncertov sa zastavil v Memphise a toto mesto, ktoré dalo svetu Elvisa a celý rokenrol, si zamiloval natoľko, až sa rozhodol, že ďalší album nahrá práve tam. V zásobe už mal nové piesne, ktoré boli dostatočne silné, aby mohli konkurovať tým na Grace. Termín začiatku nahrávania bol stanovený na 29. mája 1997. V ten deň priletela kapela do Memphisu, ale Jeff sa už v tom čase rozprával s anjelmi. Krátko pred ich príchodom si šiel spolu s „bedňákom“ svojej kapely zaplávať do kanálu Wolf River Harbor, ktorý je súčasťou Mississippi. Toto rameno je pomerne pokojné, niekoľkokrát predtým sa tam kúpal a nehrozilo mu žiadne nebezpečenstvo. Keď sa vnoril do vody, okolo prechádzala loď. Kamarát videl jeho siluetu, no potom, keď prichádzajúcu vlna ohrozila gitaru a ich osobné veci, odvrátil zrak. Keď sa pozrel späť na rieku, Jeff bol preč. Polícia vyhlásila pátranie a po niekoľkých dňoch cestujúci parníka na Mississippi spozorovali vo vode bezvládne telo. Patrilo Jeffovi. V jeho tele sa po pitve nenašli žiadne stopy po alkohole ani drogách. Jeff si dokázal vypiť, ale nikdy nehazardoval zo svojím životom.
Jeho predčasná smrť vo veku 30 rokov bola šokom. Pre jeho rodinu, pre priateľov, pre fanúšikov. Zomrel príliš mladý, človeka zabolí srdce, keď si uvedomí, koľko toho mohol v živote ešte spraviť. Za svojho života nahral iba jeden album, ale ten ho spravil nesmrteľným. Po jeho skone sa o materiál z nahrávacích sessions s Verlainom strhla právnická bitka medzi Sony a jeho dedičmi, lebo firma ho chcela vydať o dva mesiace po jeho smrti. Vojnu nakoniec vyhrala jeho matka Mary Guilbertová, ktorá ho za pomoci Jeffovho kamaráta Chrisa Cornella zo Soundgardenu a zvukového mága Andyho Wallaceho, ktorý produkoval Jeffov prvý album, vydala po názvom Sketches (For My Sweetheart The Drunk, pretože našla v synových zápisníkoch zmienku o tom, že nový album pomenuje For My Sweetheart The Drunk. Slovo Sketches (náčrt) zaradila na prvé miesto názvu, pretože nikto nevedel, ako by mal druhý album vyzerať. Tajomstvo si Jeff zobral do hrobu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.