Príbeh malého osireného chlapca, ktorý žije v útrobách železničnej stanice, napravuje hodiny a vyhýba sa strážnikovi, ktorý osirené deti programovo prenasleduje, sa rozvinie do veľkolepej pocty azda najdôležitejšiemu filmovému tvorcovi vôbec. Reálne životné osudy Georgea Mélièsa pritom pôsobia fantastickejšie ako najodvážnejšie scenáristické konštrukcie. Hugo, samozrejme, nie je Mélièsovým životopisom, len sa inšpiruje (hoci viac, ako sa môže zdať) a čo je najkrajšie, zabudnutého majstra v ňom vracajú do stredu diania tí najbezprostrednejší diváci – deti. A s nimi filmový teoretik.
Filmovo gramotní diváci už len kvôli tomu budú kvičať od rozkoše. Áno, kto miluje film a čosi o ňom vie, je voči Hugovi celkom bezbranný. Dôležitejšie je však čosi iné, Hugo sa odohráva v časoch, keď film ešte nemal svoje dejiny ani históriu, ale mal už svoju minulosť, a tá priekopníkom nepriala. A tu sa z Huga stáva veľmi osobitá výpoveď o umení kinematografie ako takom, celkom zásadný autorský príspevok režiséra „Nového Hollywoodu“ tridsať rokov po tom, ako „Nový Hollywood“ skončil s témou čím, prečo a ako je film umením. Už sama skutočnosť, že túto príbehovú esej Scorsese „píše“ pomocou 3D, znamená nesmierne veľa.
Divák je najdôležitejší, vždy bol, je a bude, divák je spolutvorcom, pre diváka a vďaka nemu film existuje, on je jeho jedinou mierou. Je veľmi osviežujúce, že existujú režiséri, ktorým je to ešte jasné. Hollywood dáva zmysel filmom a filmy dávajú zmysel Hollywoodu a Scorsese to vie.
Kniha Briana Selznicka Veľký objav Huga Cabreta, ktorej je Scorseseho Hugo filmovou adaptáciou, vyšla v slovenskom preklade pred štyrmi rokmi a nikto si to veľmi nevšimol, pričom minimálne pre formu si zasluhovala pozornosť. Slovo a obraz sa v nej spájajú unikátnym spôsobom, z jej 536 strán je textom zaplnená iba menej ako polovica, 300 strán tvoria čiernobiele obrazy, nie ilustrácie textu, ale jeho plnovýznamová alternatíva. Nejde však o komiksovú syntézu slova a obrazu, ale o nahradzovanie textu obrazom. Jej „čítanie“ je potom vlastne filmové, aj keď to film nie je.
Scorseseho adaptácia – a znova je to signál režisérovho majstrovstva, ale i pokory k duchu predlohy – na podobné funkčné ozvláštnenie využíva práve 3D, teda dosiaľ prevažne čisto formalistickú manieru, zameranú na vonkajškový efekt. Scorsese však vďaka nej neukazuje nevidené, neohuruje, skôr ho zaujíma ilúzia priestoru ako ilúzia hĺbky. My diváci sa v nej stávame súčasťou príbehu, ktorý sa pohráva s našimi očakávaniami a vodí nás, kadiaľ by sme sami nešli.
Ísť na Huga bez prípravy znamená nechať sa príjemne oklamať, málokto čakal, čo skutočne videl a málokomu to prekážalo.
A prečo gýč? Lebo ak by ten pojem nebol kontaminovaný dehonestujúcim významom, náramne by sa hodil na film ako taký. Nielen na Huga, na všetky filmy. Pre doslovnosť ich jazyka a preto, že každý film treba domyslieť, aby sme ho mohli považovať za skutočné umenie.
Hugo a jeho veľký objav (USA, 2011). Réžia: Martin Scorsese Scenár: John Lohan Kamera: Robert Richardson Hudba: Howard Shore Hrajú: Asa Butterfield, Chloë Grace Moretz, Ray Winstone, Emily Mortimer, Christopher Lee.
Filmovo gramotní diváci už len kvôli tomu budú kvičať od rozkoše. Áno, kto miluje film a čosi o ňom vie, je voči Hugovi celkom bezbranný. Dôležitejšie je však čosi iné, Hugo sa odohráva v časoch, keď film ešte nemal svoje dejiny ani históriu, ale mal už svoju minulosť, a tá priekopníkom nepriala. A tu sa z Huga stáva veľmi osobitá výpoveď o umení kinematografie ako takom, celkom zásadný autorský príspevok režiséra „Nového Hollywoodu“ tridsať rokov po tom, ako „Nový Hollywood“ skončil s témou čím, prečo a ako je film umením. Už sama skutočnosť, že túto príbehovú esej Scorsese „píše“ pomocou 3D, znamená nesmierne veľa.
Divák je najdôležitejší, vždy bol, je a bude, divák je spolutvorcom, pre diváka a vďaka nemu film existuje, on je jeho jedinou mierou. Je veľmi osviežujúce, že existujú režiséri, ktorým je to ešte jasné. Hollywood dáva zmysel filmom a filmy dávajú zmysel Hollywoodu a Scorsese to vie.
Kniha Briana Selznicka Veľký objav Huga Cabreta, ktorej je Scorseseho Hugo filmovou adaptáciou, vyšla v slovenskom preklade pred štyrmi rokmi a nikto si to veľmi nevšimol, pričom minimálne pre formu si zasluhovala pozornosť. Slovo a obraz sa v nej spájajú unikátnym spôsobom, z jej 536 strán je textom zaplnená iba menej ako polovica, 300 strán tvoria čiernobiele obrazy, nie ilustrácie textu, ale jeho plnovýznamová alternatíva. Nejde však o komiksovú syntézu slova a obrazu, ale o nahradzovanie textu obrazom. Jej „čítanie“ je potom vlastne filmové, aj keď to film nie je.
Scorseseho adaptácia – a znova je to signál režisérovho majstrovstva, ale i pokory k duchu predlohy – na podobné funkčné ozvláštnenie využíva práve 3D, teda dosiaľ prevažne čisto formalistickú manieru, zameranú na vonkajškový efekt. Scorsese však vďaka nej neukazuje nevidené, neohuruje, skôr ho zaujíma ilúzia priestoru ako ilúzia hĺbky. My diváci sa v nej stávame súčasťou príbehu, ktorý sa pohráva s našimi očakávaniami a vodí nás, kadiaľ by sme sami nešli.
Ísť na Huga bez prípravy znamená nechať sa príjemne oklamať, málokto čakal, čo skutočne videl a málokomu to prekážalo.
A prečo gýč? Lebo ak by ten pojem nebol kontaminovaný dehonestujúcim významom, náramne by sa hodil na film ako taký. Nielen na Huga, na všetky filmy. Pre doslovnosť ich jazyka a preto, že každý film treba domyslieť, aby sme ho mohli považovať za skutočné umenie.
Hugo a jeho veľký objav (USA, 2011). Réžia: Martin Scorsese Scenár: John Lohan Kamera: Robert Richardson Hudba: Howard Shore Hrajú: Asa Butterfield, Chloë Grace Moretz, Ray Winstone, Emily Mortimer, Christopher Lee.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.