Väčšine súvislostí hier, ktoré som videla rozložené po desiatkach stolov a obklopené nadšencami rôznych vekových kategórií, som síce pri pohľade spoza ich chrbtov až tak nerozumela, ale bol to kvalitatívne iný pocit než pri prechádzkach po bežných hračkárstvach, kde sa pozornosť stráca medzi pestrými farbami, umelou hmotou a ostrými zvukmi. Ak som tu donútená predsa len po niečom siahnuť, mám s tým často problém. Na Festivale hier a zábavy by bolo z čoho vyberať.
Veľmi príjemné popoludnie, strávené na festivale hier, bolo užitočné aj inak. Po návrate domov som viac než o hrách rozmýšľala o hraniciach. Hraniciach, ktoré nie každému rodičovi dovolia zabezpečiť ideálny priestor na rozvoj schopností, či už z finančných dôvodov, alebo aj preto, lebo nie vždy vieme odhadnúť kedy, ako a čo u dieťaťa rozvíjať. Premyslené stratégie, ako v malých hlavičkách vzbudiť tie správne procesy a ako v očiach rozsvietiť úprimné detské nadšenie – veď, kto by nechcel pre svoje dieťa to najlepšie? (To, čo je najlepšie, samozrejme, nie je vopred až také jasné a aj dobrý úmysel rodiča môže skončiť v nezamýšľanom opaku.) Toto je už skôr hranica v zmysle odkiaľ – pokiaľ. A tú si možno nastaviť rôznymi spôsobmi: pri prvom pohľade sa javí ako maximalistická, pri druhom, povedzme, striedma. A keďže výsledok rodičovského experimentu je vždy otvorený, môže sa spustiť presýtenie, kríza z nadbytku, v opačnom prípade zase zbytočné ustrnutie a premárnenie potenciálu, ktorý sa v človeku mohol rozvinúť. Čo teda robiť? To patrí asi k tým tvorivým i mučivým otázkam, ktoré robia z rodiča, ktorý o tom v nejakej (aj implicitnej) forme rozmýšľa, neistého, váhajúceho, mýliaceho sa, ale aj hravého tvora, homo ludens.
À propos, kedy ste sa naposledy hrali?
Jaroslava Vydrová/
Autorka napísala knihu Cesty fenomenológie (2010), pracuje na Filozofickom ústave SAV v Bratislave a pôsobí v redakčnej rade internetového časopisu Ostium. Je vydatá, matka dvoch detí, žije v Trnave.
Veľmi príjemné popoludnie, strávené na festivale hier, bolo užitočné aj inak. Po návrate domov som viac než o hrách rozmýšľala o hraniciach. Hraniciach, ktoré nie každému rodičovi dovolia zabezpečiť ideálny priestor na rozvoj schopností, či už z finančných dôvodov, alebo aj preto, lebo nie vždy vieme odhadnúť kedy, ako a čo u dieťaťa rozvíjať. Premyslené stratégie, ako v malých hlavičkách vzbudiť tie správne procesy a ako v očiach rozsvietiť úprimné detské nadšenie – veď, kto by nechcel pre svoje dieťa to najlepšie? (To, čo je najlepšie, samozrejme, nie je vopred až také jasné a aj dobrý úmysel rodiča môže skončiť v nezamýšľanom opaku.) Toto je už skôr hranica v zmysle odkiaľ – pokiaľ. A tú si možno nastaviť rôznymi spôsobmi: pri prvom pohľade sa javí ako maximalistická, pri druhom, povedzme, striedma. A keďže výsledok rodičovského experimentu je vždy otvorený, môže sa spustiť presýtenie, kríza z nadbytku, v opačnom prípade zase zbytočné ustrnutie a premárnenie potenciálu, ktorý sa v človeku mohol rozvinúť. Čo teda robiť? To patrí asi k tým tvorivým i mučivým otázkam, ktoré robia z rodiča, ktorý o tom v nejakej (aj implicitnej) forme rozmýšľa, neistého, váhajúceho, mýliaceho sa, ale aj hravého tvora, homo ludens.
À propos, kedy ste sa naposledy hrali?
Jaroslava Vydrová/
Autorka napísala knihu Cesty fenomenológie (2010), pracuje na Filozofickom ústave SAV v Bratislave a pôsobí v redakčnej rade internetového časopisu Ostium. Je vydatá, matka dvoch detí, žije v Trnave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.