Štvrtý október 2007. Pred šesťdesiatimi rokmi sa narodil Dežo Ursiny. Napriek tomu, že od 2. mája 1995 už nie je medzi nami, v deň svojich nedožitých šesťdesiatin nás poslednýkrát obdaroval. Vyšla totiž jeho jediná kniha. Jediná a bolestne krásna.
Rozpisovať sa o tom, kto bol Dežo Ursiny a v čom bol veľký, nemá zmysel – čitatelia .týždňa to iste veľmi dobre vedia. Preto len stručne: Ursiny patril medzi kľúčové postavy československého bigbítu šesťdesiatych rokov, keď bol frontmanom a spevákom skupín Beatmen a Soulmen. V roku 1977 ho spisovateľ a spolužiak z VŠMU Dušan Mitana zoznámil s básnikom Ivanom Štrpkom a (aj s použitím fyzickej sily) ich dotlačil do spolupráce, ktorej výsledkom bolo desať mimoriadnych albumov. Medzi nimi Modrý vrch, ktorý sa s platňou Zvonky zvoňte skupiny Prúdy strieda na prvom mieste všetkých rebríčkov „all time best“ slovenskej populárnej hudby.
Okrem toho spolu s Jánom Štrasserom a Altou Vášovou napísal muzikál Neberte nám princeznú, ktorý svojím libretom a skvelými pesničkami v podaní Mariky Gombitovej, Marie Rottrovej a Miroslava Žbirku odsunul do nižšej výkonnostnej kategórie všetko ostatné, čo sa v tomto žánri na Slovensku vyprodukovalo.
V „civile“ bol Dežo Ursiny filmár – dokumentarista. Ako dramaturg a autor filmovej hudby je podpísaný pod všeličím, jeho autorské dokumenty však patria – znovu – medzi to najzaujímavejšie, čo bolo v našej krajine nakrútené.
.posledný úsek cesty
V roku 1989 diagnostikovali Dežovi Ursinymu rakovinu. Ako keby scenár jeho života písal romantický tragéd: chorobou bol postihnutý jazyk a hrdlo speváka s krásnym, unikátne zafarbeným hlasom. Ursiny sa podrobuje operácii, chemoterapii, ďalšej operácii a ďalšej terapii. Lekári ďalšie spievanie vylučujú. On to však neberie na vedomie a po zlepšení zdravotného stavu nahráva album Ten istý tanec a o dva roky neskôr, už počas evidentnej recidívy choroby, album Príbeh. Jeho choroba sa stala témou dokumentu O rakovine a nádeji, ktorý nakrúca spolu s Ivom Brachtlom. V posledných mesiacoch života začína s Brachtlom pracovať na filme s pracovným názvom Interrupcia, eutanázia, trest smrti, samovražda (po jeho smrti ho Brachtl dokončí a dá mu názov Času je málo, voda stúpa).
Po operáciách a následnej terapii sa Dežo Ursiny odmieta stať lekármi „trápeným“, pasívnym onkologickým pacientom a svoju nádej obracia k alternatívnym, organickým metódam liečenia a k duchovnému svetu. Počas nakrúcania filmu o rakovine sa v Prahe stretáva s maliarkou Zdenkou Krejčovou. Pomáha mu v orientácii v „liečiteľskom svete“ (sama liečenie rakoviny absolvovala) a stáva sa jeho oddanou, milovanou a milujúcou priateľkou.
Keďže pani Zdenka je väčšinou v Prahe a pán Dežo je väčšinou v Bratislave (a internet ešte neexistoval) píšu si – v niektorých obdobiach skoro každý deň – listy.
Tie z Bratislavy do Prahy, teda od Deža k Zdenke, v deň Ursinyho nedožitých šesťdesiatych narodenín vychádzajú.
.kniha a jej listy
„...navštívil som novú predajňu Artforum, kde mi vo dverách povedali ‚Ursinyho už máme?, takže som ho kúpil...“ Len tak mimochodom to spomína Dežo Ursiny v liste pani Zdenke zo 16. septembra 1992. Bolo to pár dní po otvorení nového kníhkupectva Artforum na Kozej ulici (predtým sídlilo na pavlači dnes už neexistujúceho domu na Grösslingovej ulici) a išlo pravdepodobne o Dežov album Ten istý tanec. Táto nenápadná poznámka svedčí o obojstranne srdečnom vzťahu medzi pracovníkmi kníhkupectva a jedným z ich najvernejších zákazníkov. Dežo je vítaný už vo dverách, v kníhkupectve sa tešia z jeho hudby aj z neho samotného a on sa im odmeňuje iracionálnym, priateľským nákupom „seba samého“. O 15 rokov neskôr je to práve Ursinyho najobľúbenejšie kníhkupectvo, ktoré má privilégium vydať jeho knihu.
Prvý list v knihe („Milá pani Krejčová,“) má dátum 11. apríl 1991, posledný („Milá Zdenka,“) 25. január 1995. Prvé listy sú plné úcty, ku ktorej sa v ďalších pridáva láskavosť, pokora, úprimnosť, intimita. Romantická láska zrelých ľudí sa preplieta s hľadaním v tajomných hĺbkach existencie, zápisky pozorného pozorovateľa bratislavského života prvých rokov po revolúcii voľne nadväzujú na poctivé „upratovanie“ vo vlastnom živote. Miestami až zúfalé tápanie je z času na čas odmeňované nachádzaním drahokamov múdrosti.
Dežo Ursiny píše tak, ako spieva. Plynulé, pokojné vety majú vlastný, nepozornému oku či uchu ukrytý rytmus, ktorý ich nebadane, pozvoľna mení na poéziu. Dežo Ursiny píše tak, ako žije. Čítajúc listy pani Zdenke vidíte krásneho, bielovlasého muža, ktorý sa prepisuje slnečnými dňami, nepokojnými nocami aj zahmlenými ránami. Píše o radosti, strachu aj nádeji. Tí, ktorí Deža osobne poznali (alebo čítali knihu Mariána Jaslovského Dežo Ursiny – Pevniny a vrchy) vedia, aký to bol búrlivý, často agresívny a necitlivý človek. V listoch svojej „milej panej“ vediac, že sa blíži smrť, za ktorou tuší milostivého Boha, búrlivé vody opúšťa a vstupuje do krajiny pokojnej nádeje.
„Upratal som, ako som vedel, dívam sa do seba a vidím, že verím: On Vašu prosbu – aj s Vašou zástupnou obeťou – prijme a posúdi: ak ešte so mnou má nejaké úmysly, dopustí, aby som ten starý zauzlený sveter vypáral až do tla a zostal v poludní, v hodine tieňa. A klbko sa ešte bude komusi hodiť. No teraz, v hodine smrti, uprostred špinavej zimy, verím, že ak už nehodlá dať šancu mne, isto vie, čo robí: nech teda svetlo a vietor Jeho Milosti spáli a rozvanie trápenia Vašej hlavy. Zato sa teraz modlím, pani.“
.dežov dar
Ešte pred prvým listom je v knihe krátky úvod Zdenky Krejčovej a dlhší Ivana Štrpku. Pani Zdenka píše o Dežovom prianí, aby listy, ktoré jej poslal, odovzdala Ivanovi a nebránila mu „v uveřejnění některých vybraných částí, že mu plně důvěřuje. No, a Ivan vybral všechno“. Vďaka nemu máme teda v rukách kompletnú, nekrátenú knihu, originálny, ničím neretušovaný obraz. „Dežo k tomu řekl ještě takovou větu: ‚...zostal som im dlžný?. ‚Komu?? ‚No, ľuďom... ?“, spomína v úvode pani Zdenka. Preto je táto kniha darom.
Posledné koncerty v Žiline (1. decembra 1994) a v Prahe (3. decembra 1994) odohral očividne chradnúci Dežo Ursiny v malých, no napriek tomu nevypredaných sálach. Veľký umelec odchádzal, no len málo ľudí si to v hektickej dobe všimlo. Nevšimnúť si Listy Zdenke Krejčovej (vo veľmi peknej grafickej a knihárskej úprave Erika Jakuba Grocha) by bolo veľkou chybou. Je to dar, ktorý nemožno odmietnuť. Možno zaň len poďakovať.
.juraj Kušnierik
Dežo Ursiny: Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej, Artforum, 2007
Rozpisovať sa o tom, kto bol Dežo Ursiny a v čom bol veľký, nemá zmysel – čitatelia .týždňa to iste veľmi dobre vedia. Preto len stručne: Ursiny patril medzi kľúčové postavy československého bigbítu šesťdesiatych rokov, keď bol frontmanom a spevákom skupín Beatmen a Soulmen. V roku 1977 ho spisovateľ a spolužiak z VŠMU Dušan Mitana zoznámil s básnikom Ivanom Štrpkom a (aj s použitím fyzickej sily) ich dotlačil do spolupráce, ktorej výsledkom bolo desať mimoriadnych albumov. Medzi nimi Modrý vrch, ktorý sa s platňou Zvonky zvoňte skupiny Prúdy strieda na prvom mieste všetkých rebríčkov „all time best“ slovenskej populárnej hudby.
Okrem toho spolu s Jánom Štrasserom a Altou Vášovou napísal muzikál Neberte nám princeznú, ktorý svojím libretom a skvelými pesničkami v podaní Mariky Gombitovej, Marie Rottrovej a Miroslava Žbirku odsunul do nižšej výkonnostnej kategórie všetko ostatné, čo sa v tomto žánri na Slovensku vyprodukovalo.
V „civile“ bol Dežo Ursiny filmár – dokumentarista. Ako dramaturg a autor filmovej hudby je podpísaný pod všeličím, jeho autorské dokumenty však patria – znovu – medzi to najzaujímavejšie, čo bolo v našej krajine nakrútené.
.posledný úsek cesty
V roku 1989 diagnostikovali Dežovi Ursinymu rakovinu. Ako keby scenár jeho života písal romantický tragéd: chorobou bol postihnutý jazyk a hrdlo speváka s krásnym, unikátne zafarbeným hlasom. Ursiny sa podrobuje operácii, chemoterapii, ďalšej operácii a ďalšej terapii. Lekári ďalšie spievanie vylučujú. On to však neberie na vedomie a po zlepšení zdravotného stavu nahráva album Ten istý tanec a o dva roky neskôr, už počas evidentnej recidívy choroby, album Príbeh. Jeho choroba sa stala témou dokumentu O rakovine a nádeji, ktorý nakrúca spolu s Ivom Brachtlom. V posledných mesiacoch života začína s Brachtlom pracovať na filme s pracovným názvom Interrupcia, eutanázia, trest smrti, samovražda (po jeho smrti ho Brachtl dokončí a dá mu názov Času je málo, voda stúpa).
Po operáciách a následnej terapii sa Dežo Ursiny odmieta stať lekármi „trápeným“, pasívnym onkologickým pacientom a svoju nádej obracia k alternatívnym, organickým metódam liečenia a k duchovnému svetu. Počas nakrúcania filmu o rakovine sa v Prahe stretáva s maliarkou Zdenkou Krejčovou. Pomáha mu v orientácii v „liečiteľskom svete“ (sama liečenie rakoviny absolvovala) a stáva sa jeho oddanou, milovanou a milujúcou priateľkou.
Keďže pani Zdenka je väčšinou v Prahe a pán Dežo je väčšinou v Bratislave (a internet ešte neexistoval) píšu si – v niektorých obdobiach skoro každý deň – listy.
Tie z Bratislavy do Prahy, teda od Deža k Zdenke, v deň Ursinyho nedožitých šesťdesiatych narodenín vychádzajú.
.kniha a jej listy
„...navštívil som novú predajňu Artforum, kde mi vo dverách povedali ‚Ursinyho už máme?, takže som ho kúpil...“ Len tak mimochodom to spomína Dežo Ursiny v liste pani Zdenke zo 16. septembra 1992. Bolo to pár dní po otvorení nového kníhkupectva Artforum na Kozej ulici (predtým sídlilo na pavlači dnes už neexistujúceho domu na Grösslingovej ulici) a išlo pravdepodobne o Dežov album Ten istý tanec. Táto nenápadná poznámka svedčí o obojstranne srdečnom vzťahu medzi pracovníkmi kníhkupectva a jedným z ich najvernejších zákazníkov. Dežo je vítaný už vo dverách, v kníhkupectve sa tešia z jeho hudby aj z neho samotného a on sa im odmeňuje iracionálnym, priateľským nákupom „seba samého“. O 15 rokov neskôr je to práve Ursinyho najobľúbenejšie kníhkupectvo, ktoré má privilégium vydať jeho knihu.
Prvý list v knihe („Milá pani Krejčová,“) má dátum 11. apríl 1991, posledný („Milá Zdenka,“) 25. január 1995. Prvé listy sú plné úcty, ku ktorej sa v ďalších pridáva láskavosť, pokora, úprimnosť, intimita. Romantická láska zrelých ľudí sa preplieta s hľadaním v tajomných hĺbkach existencie, zápisky pozorného pozorovateľa bratislavského života prvých rokov po revolúcii voľne nadväzujú na poctivé „upratovanie“ vo vlastnom živote. Miestami až zúfalé tápanie je z času na čas odmeňované nachádzaním drahokamov múdrosti.
Dežo Ursiny píše tak, ako spieva. Plynulé, pokojné vety majú vlastný, nepozornému oku či uchu ukrytý rytmus, ktorý ich nebadane, pozvoľna mení na poéziu. Dežo Ursiny píše tak, ako žije. Čítajúc listy pani Zdenke vidíte krásneho, bielovlasého muža, ktorý sa prepisuje slnečnými dňami, nepokojnými nocami aj zahmlenými ránami. Píše o radosti, strachu aj nádeji. Tí, ktorí Deža osobne poznali (alebo čítali knihu Mariána Jaslovského Dežo Ursiny – Pevniny a vrchy) vedia, aký to bol búrlivý, často agresívny a necitlivý človek. V listoch svojej „milej panej“ vediac, že sa blíži smrť, za ktorou tuší milostivého Boha, búrlivé vody opúšťa a vstupuje do krajiny pokojnej nádeje.
„Upratal som, ako som vedel, dívam sa do seba a vidím, že verím: On Vašu prosbu – aj s Vašou zástupnou obeťou – prijme a posúdi: ak ešte so mnou má nejaké úmysly, dopustí, aby som ten starý zauzlený sveter vypáral až do tla a zostal v poludní, v hodine tieňa. A klbko sa ešte bude komusi hodiť. No teraz, v hodine smrti, uprostred špinavej zimy, verím, že ak už nehodlá dať šancu mne, isto vie, čo robí: nech teda svetlo a vietor Jeho Milosti spáli a rozvanie trápenia Vašej hlavy. Zato sa teraz modlím, pani.“
.dežov dar
Ešte pred prvým listom je v knihe krátky úvod Zdenky Krejčovej a dlhší Ivana Štrpku. Pani Zdenka píše o Dežovom prianí, aby listy, ktoré jej poslal, odovzdala Ivanovi a nebránila mu „v uveřejnění některých vybraných částí, že mu plně důvěřuje. No, a Ivan vybral všechno“. Vďaka nemu máme teda v rukách kompletnú, nekrátenú knihu, originálny, ničím neretušovaný obraz. „Dežo k tomu řekl ještě takovou větu: ‚...zostal som im dlžný?. ‚Komu?? ‚No, ľuďom... ?“, spomína v úvode pani Zdenka. Preto je táto kniha darom.
Posledné koncerty v Žiline (1. decembra 1994) a v Prahe (3. decembra 1994) odohral očividne chradnúci Dežo Ursiny v malých, no napriek tomu nevypredaných sálach. Veľký umelec odchádzal, no len málo ľudí si to v hektickej dobe všimlo. Nevšimnúť si Listy Zdenke Krejčovej (vo veľmi peknej grafickej a knihárskej úprave Erika Jakuba Grocha) by bolo veľkou chybou. Je to dar, ktorý nemožno odmietnuť. Možno zaň len poďakovať.
.juraj Kušnierik
Dežo Ursiny: Moja milá pani. Listy Zdenke Krejčovej, Artforum, 2007
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.