Koniec jednej tradície?

Čadca, streda, osem hodín večer, jeden z bežných mítingov KDH. V sále sedí pár desiatok ľudí, hlavný rečník je štátny tajomník na ministerstve vnútra Maroš Žilinka. Pavla Hrušovského spomína s takou úctou, že je jasné, že ho čaká v hnutí budúcnosť. Podstatné však nie je, čo sa deje na pódiu, obsah rečí ani otázky. Podstatné je, kto sedí dolu. Keď sa pozriete tým ľuďom do tvárí alebo na ruky, vidíte, že sú to poctiví ľudia. Majú rodiny, pracujú, v nedeľu chodia do kostola. Hádam sa to nikoho nedotkne, keď poviem, že kvôli takýmto ľuďom má zmysel robiť na Slovensku politiku.

.dôležitá tradícia
Minulý týždeň sa stalo viacero dôležitých vecí. Jednou z nich bolo, že ľudia ako Vladimír Palko a František Mikloško už nikdy nebudú v slovenskej politike. Pokus o návrat vyzeral nádejne, mal opodstatnenie, ale nevyšiel. Je to definitívny koniec. Okolnosti sú smutné a ponižujúce. Dôležitejšie je však niečo iné.  Keď sa kedysi hlboko v období slovenského štátu začala formovať tradícia slovenskej kresťanskej politiky, nebolo to na oficiálnom fóre slovenského štátu. Krajine vládol kňaz Tiso, hlavným spisovateľom bol Milo Urban a katolíckym intelektuálom číslo jeden bol Ladislav Hanus. Tá tradícia však nevznikla v hlavnom prúde. Vznikla v jeho tieni, kdesi na Svoradove alebo dnešnom Jakubovom námestí, kde sa pod vedením chorvátskeho exulanta Kolakoviča organizoval krúžok nazvaný Rodina. Tam sa hovorilo o tom, prečo by mali katolíci podporiť Povstanie, ale aj o tom, ako sa pripraviť na vládu komunistov a čo príde po tom, ako komunisti padnú. Kolakovičovi žiaci boli neskôr komunistami odsúdení a uväznení. Po vyše desiatich rokoch o nich v krajine nikto netušil. Ich návrat na scénu však v 60. a najmä 70. rokoch viedol k vzniku Podzemnej cirkvi. Kolakovičovi žiaci založili a spolu s kardinálom Korcom viedli najvýznamnejšiu, podľa účastí na púťach možno stotisícovú organizáciu ľudí, ktorá porazila komunistický režim na Slovensku.
Najdôležitejším „politickým“ žiakom Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho sa stal František Mikloško.  On bol spolu s Jánom Čarnogurským autorom ideového programu Sviečkovej demonštrácie v marci 1988, kde sa spojili náboženské a občianske požiadavky. Mikloško bol autorom série historických rezolúcii, ktoré stáli na začiatku zrodu nového Slovenska. Či už to bolo ospravedlnenie sa našim židom za deportácie ešte spred novembra 89 alebo neskoršie vyhlásenia Slovenskej národnej rady voči Nemcom a židom, pokusy o rovnaké vyrovnanie sa s Maďarmi a ďalšie. Mikloško bol v tomto zmysle ideovým „vnukom“ Tomislava Kolakoviča. Nuž a Vladimír Palko bol zase žiakom Františka Mikloška. Hoci Palko sám sa častejšie hlásil skôr k Jánovi Čarnogurskému, posledné roky bolo jasné, že pokrvne patrí viac do Mikloškovej línie.
To, čo sa minulý týždeň stalo, neznamená nič iné, než to, že táto „rodová“ línia čelí hrozbe vymretia. Mikloško aj Palko už s politikou skončili. Po minulotýždňovom utorku je to definitívne. Čo to znamená pre slovenskú pravicu?

.nová pravica
Nič veselé. Na čele KDH stojí Ján Figeľ a Pavol Hrušovský. Ten prvý bol aktívny šéf komunistických zväzákov na fakulte, ten druhý pred rokom 1989 člen Strany slobody, ktorá bola súčasťou komunistického Národného frontu. Opozíciu voči nim v KDH predstavuje Daniel Lipšic a Radoslav Procházka. Obidvaja však vedome, v prípade Procházku programovo, rezignovali na „kolakovičovské dedičstvo“. Civilizačné témy pre nich nie sú politickými témami.
Ak si niekto myslí, že február 2012 je pre slovenskú (osobitne konzervatívnu) pravicu nešťastným obdobím, neuvedomuje si celú pravdu. Po 11. marci to totiž bude ešte horšie. Pravicové spektrum je v ruinách. Napravo od stredu chýba autorita, chýbajú tu idey, zaujímavé osobnosti. Ak sa s tým nemáme zmieriť, bude treba začať opäť od Rodiny.