V týchto dňoch vyšli v Nakladatelství Franze Kafky Dopisy přátelům a jiná korespondence Franza Kafku Bola to taká významná udalosť, že ju dokonca zaznamenali aj tlačové agentúry. Týmto 13. zväzkom sa dovŕšila kompletizácia diela Franza Kafku v češtine, z ktorej majú úžitok i zážitok aj slovenskí čitatelia.
Nie je tajomstvom, že Kafka bol človek systematický a poriadkumilovný, paradoxne bol skvelým úradníkom, hoci jeho dielo je nesmrteľnou satirou na byrokraciu. V jeho intenciách urobme vonkajškovú inventúru tohto vydaného diela. Trinásť zväzkov predstavuje spolu 5 985 strán textu. Z toho 1 002 strán pripadá na „hlavné“ dielo Kafkovo: na romány Zámok, Proces a Amerika. Až 1 144 strán zaberajú jeho krátke prózy a poviedky. A 3 839 strán pripadá denníkom a korešpondencii. Ako vidno, kvantitatívne prevažujú neliterárne, nebeletristické, úžitkové texty. V tom je prvý rozpor, taký typický pre tohto autora. Druhým rozporom je nepomer medzi pôvodnými Kafkovými knihami, ktorých je iba zopár, a celou tou záľahou kafkovskej literatúry. Práve tieto vzťahy si chcem všimnúť v dnešnom pohľade na Kontinent K.
.kafka uctievačov
Medzi prejavy uctievania, ktoré prechádzajú až do kultového zbožňovania, patria všetky tie životopisy, z ktorých má prím kafkovská biografia jeho celoživotného obdivovateľa Maxa Broda. Zvláštnym druhom biografie je komiks Kafka od predstaviteľa amerického komiksového undergroundu Roberta Crumba. Crumbov robustný a trochu toporný štýl výborne korešponduje so strnulosťou Kafkovho sveta.
Na pomedzí odborného záujmu a uctievania je inventár kníh z Kafkovej knižnice. Publikácia V Kafkově knihovně obsahuje takmer tisícku kníh, ktoré Kafka vlastnil (a čítal). Pri niektorých je jeho poznámka k prečítanému: „Novely Wilhelma Schäfera čtu zvláště při hlasitém předčítaní se stejně pozorným požitkem, jako kdybych si ovinul jazyk provázkem...“
Kafkovmu záujmu o kabalu sa zasa venuje zasvätená kniha K.E. Grözingera s rovnomenným názvom Kafka a kabala.
.kafka filozofov
F. K. zaujímal aj filozofov, najmä predstaviteľov francúzskej školy, ktorí sami píšu tak trochu ako románopisci. Brilantnú analýzu kafkovských motívov podal Maurice Blanchot v nádhernej knižke Literární prostor. Autor hovorí napríklad o Kafkovej potrebe „fyzicky se přitisknout ke svému dílu, nechat se jím vyzdvihnout a táhnout nechávaje ho rozvinout v prostoru hlasu, který mu jeho velký předčitatelský dar dává moc probouzet.“ Blanchot vychádza zo základnej Kafkovej traumy, že „neumí žít sám a že nemůže žít s ostatními“. Z inej strany povedané: nedokáže žiť ani vo fikcii, ani v realite. Nemôže ani písať, ani nepísať. Preto je toľko Kafkových diel nedokončených, preto je jeho základným útvarom fragment. Niekedy je to aforizmus, inokedy veta, z ktorej sa odvíja poviedka, ďalší raz zápis v denníku či list. Blanchot túto kafkovskú dilemu uzatvára: „básník je ten, pro koho neexistuje ani jeden-jediný svět, protože pro něj existuje jen vnějšek, proud věčného vnějšku“.
.kafka románopiscov
Veľké koncepcie predstavujú veľké pokušenia dotiahnuť ich. Preto je toľko kníh o Godotovi, ktorý príde a o zememeračovi K., ktorý sa dostane do Zámku. Petr Koudelka vo svojej trilógii Pražské halucinace v novele Aeroplány nad Brescií vychádza z možnosti, že Kafka mal syna (túto eventualitu však znalci jeho života nakoniec vylúčili). Celá novela je pôvabným rozohraním situácií s Kafkovou neterou. V priam tril erovom deji s kafkovskou atmosférou nemôžu, pravdaže, chýbať ani postrehy o samotnom F. K.: „Ostatně Kafka – stále si jen zaznamenával!“
Meno, z ktorého sa medzitým stalo logo či značka, dal do názvu svojho románu Kafka na pobřeží Haruki Murakami. Viac ako po vonkajšom odkazovaní na túto postavu však ide po vnútorných súvislostiach. Prekvapujúco nachádza korešpondencie medzi Kafkovou vykorenenosťou a japonským smútkom zo samoty a nedostatku samoty. Kafka vlastne nemal svoju identitu: považovali ho za Nemca, Rakúšana, Žida, Pražana, Čecha... Murakamiho strohý jazyk akoby sa inšpiroval neohrabanosťou a kostnatosťou Kafkovej pražskej nemčiny.
V Neškodných příběhoch Villyho S?rensena nachádzame poviedku Vražda s podtitulom Kafkovská idyla. Stálo by za samostatnú esej podrobiť skúmaniu adjektívum „kafkovský.“ U tohto dánskeho prozaika je to kombinácia iracionálneho a banálneho, básnického a úradníckeho, ospalého a vizionárskeho...
.kafka český a pražský
K svojmu veľkému občanovi sa vyjadrili mrákavy Čechov. Ivan Diviš, ktorý sa priznal, že naozaj číta iba dvoch autorov, Dostojevského a Kafku, vo svojich esejach Slovem do prostoru píše: „Zámek je kniha šílená.“ A jazyk Zámku je „katovský, soudcovský, neúprosný“.
Milan Kundera o Kafkovi napísal samostatnú esej Kastrující stín svatého Garty a zmieňuje sa o ňom aj v štúdii Nechovejte se tu jako doma, příteli. Tu si všíma onen okamih, keď Kafka požiadal Maxa Broda, aby po jeho smrti zničil jeho dielo, ktoré sa mu nepodarilo dokončiť (čiže najmä romány). Kundera pokladá Broda za zradcu, my všetci ostatní ospravedlňujeme toto gesto z hľadiska „vyššieho záujmu“. Otázka, či Kafka naozaj chcel, aby časť jeho diela bola zničená, doteraz zamestnáva učencov i čitateľov. Ak by to naozaj myslel vážne, poveril by tým človeka, ktorý už vopred deklaroval, že priateľovu prosbu nesplní? Ale bol Kafka iba gestikulátor vonkajších efektov? Pred kým by sa, neznámy a neúspešný, potreboval štylizovať?
Jedným z dedičov Franza Kafku bol Bohumil Hrabal, ktorý do jazyka vniesol slovo „kafkárna“. Nachádzame ho ako nadpis poviedky v zbierke Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet. Antihrdinom tejto prózy je istý Kafka, určite však nie náš spisovateľ. A predsa je táto poviedka kafkovská, hoci medzi pivnou češtinou Hrabala a úradníckym jazykom Kafku nemôže byť zdanlivo nijaké príbuzenstvo.
.kafka sochársky
Sochu Franza Kafku, prázdny oblek, ktorý nesie postavu Franza K., pre Prahu a svet zhotovil Jaroslav Róna. Vo svojom sprievodnom liste ku konkurzu na pomník uvádza zaujímavý postreh: „Jedná se o jakési zástupné K, které si K. přál , aby tu a tam (možná stále) žilo za něho. Aby tíhu skutečného života nesl na bedrech zástupný K. a on, K. skutečný, bude pouze pozorovatelem, komentátorem... Všude v jeho textech lze vyčíst neodbytnou hrdinovu touhu komusi se vlichotit, k někomu se připojit, neustálá obava, jak on sám bude posuzován úspěšnějším a schopnějším i nebezpečnějším kýmsi.“ Na záver svojho sprievodného glejtu sochár napísal: „Věřím, že moje dílo by se klidně mohlo stát populárním poutním místem ctitelů Kafkova díla z celého světa.“
.kafka kafkovský
O tom, aký bol Kafka naozaj, bez štylizácie v prózach, v mnohom hovoria jeho denníkové záznamy či listy. Nachádzame v nich veľa úzkosti, obáv, malicherných starostí, ale aj irónie, sarkazmu či humoru: „Mít svou vlastní skříň patří takřka k základním lidským právům...“ V inom liste nachádzame zasa takýto postreh: „Mám takovou pověru, že vlak Ti může ujet, jenom když to usilovně chceš.“ Tejto vety by sme sa mohli chytiť. Nie je Kafkovo tajomstvo práve v tom, že vždy sa usiloval nechať odísť svoj vlak, pretože sa bál byť šťastný, úspešný a spokojný, žiť usporiadaným životom meštiaka a písať konvenčné knihy úspešného autora? Charakteristiku Kafku asi najpresnejšie vyjadril on sám: „Nemám žádné literární zájmy, ale já sám jsem literatura; což je to jediné, čím jsem a čím kdy budu.“
.daniel Hevier
Nie je tajomstvom, že Kafka bol človek systematický a poriadkumilovný, paradoxne bol skvelým úradníkom, hoci jeho dielo je nesmrteľnou satirou na byrokraciu. V jeho intenciách urobme vonkajškovú inventúru tohto vydaného diela. Trinásť zväzkov predstavuje spolu 5 985 strán textu. Z toho 1 002 strán pripadá na „hlavné“ dielo Kafkovo: na romány Zámok, Proces a Amerika. Až 1 144 strán zaberajú jeho krátke prózy a poviedky. A 3 839 strán pripadá denníkom a korešpondencii. Ako vidno, kvantitatívne prevažujú neliterárne, nebeletristické, úžitkové texty. V tom je prvý rozpor, taký typický pre tohto autora. Druhým rozporom je nepomer medzi pôvodnými Kafkovými knihami, ktorých je iba zopár, a celou tou záľahou kafkovskej literatúry. Práve tieto vzťahy si chcem všimnúť v dnešnom pohľade na Kontinent K.
.kafka uctievačov
Medzi prejavy uctievania, ktoré prechádzajú až do kultového zbožňovania, patria všetky tie životopisy, z ktorých má prím kafkovská biografia jeho celoživotného obdivovateľa Maxa Broda. Zvláštnym druhom biografie je komiks Kafka od predstaviteľa amerického komiksového undergroundu Roberta Crumba. Crumbov robustný a trochu toporný štýl výborne korešponduje so strnulosťou Kafkovho sveta.
Na pomedzí odborného záujmu a uctievania je inventár kníh z Kafkovej knižnice. Publikácia V Kafkově knihovně obsahuje takmer tisícku kníh, ktoré Kafka vlastnil (a čítal). Pri niektorých je jeho poznámka k prečítanému: „Novely Wilhelma Schäfera čtu zvláště při hlasitém předčítaní se stejně pozorným požitkem, jako kdybych si ovinul jazyk provázkem...“
Kafkovmu záujmu o kabalu sa zasa venuje zasvätená kniha K.E. Grözingera s rovnomenným názvom Kafka a kabala.
.kafka filozofov
F. K. zaujímal aj filozofov, najmä predstaviteľov francúzskej školy, ktorí sami píšu tak trochu ako románopisci. Brilantnú analýzu kafkovských motívov podal Maurice Blanchot v nádhernej knižke Literární prostor. Autor hovorí napríklad o Kafkovej potrebe „fyzicky se přitisknout ke svému dílu, nechat se jím vyzdvihnout a táhnout nechávaje ho rozvinout v prostoru hlasu, který mu jeho velký předčitatelský dar dává moc probouzet.“ Blanchot vychádza zo základnej Kafkovej traumy, že „neumí žít sám a že nemůže žít s ostatními“. Z inej strany povedané: nedokáže žiť ani vo fikcii, ani v realite. Nemôže ani písať, ani nepísať. Preto je toľko Kafkových diel nedokončených, preto je jeho základným útvarom fragment. Niekedy je to aforizmus, inokedy veta, z ktorej sa odvíja poviedka, ďalší raz zápis v denníku či list. Blanchot túto kafkovskú dilemu uzatvára: „básník je ten, pro koho neexistuje ani jeden-jediný svět, protože pro něj existuje jen vnějšek, proud věčného vnějšku“.
.kafka románopiscov
Veľké koncepcie predstavujú veľké pokušenia dotiahnuť ich. Preto je toľko kníh o Godotovi, ktorý príde a o zememeračovi K., ktorý sa dostane do Zámku. Petr Koudelka vo svojej trilógii Pražské halucinace v novele Aeroplány nad Brescií vychádza z možnosti, že Kafka mal syna (túto eventualitu však znalci jeho života nakoniec vylúčili). Celá novela je pôvabným rozohraním situácií s Kafkovou neterou. V priam tril erovom deji s kafkovskou atmosférou nemôžu, pravdaže, chýbať ani postrehy o samotnom F. K.: „Ostatně Kafka – stále si jen zaznamenával!“
Meno, z ktorého sa medzitým stalo logo či značka, dal do názvu svojho románu Kafka na pobřeží Haruki Murakami. Viac ako po vonkajšom odkazovaní na túto postavu však ide po vnútorných súvislostiach. Prekvapujúco nachádza korešpondencie medzi Kafkovou vykorenenosťou a japonským smútkom zo samoty a nedostatku samoty. Kafka vlastne nemal svoju identitu: považovali ho za Nemca, Rakúšana, Žida, Pražana, Čecha... Murakamiho strohý jazyk akoby sa inšpiroval neohrabanosťou a kostnatosťou Kafkovej pražskej nemčiny.
V Neškodných příběhoch Villyho S?rensena nachádzame poviedku Vražda s podtitulom Kafkovská idyla. Stálo by za samostatnú esej podrobiť skúmaniu adjektívum „kafkovský.“ U tohto dánskeho prozaika je to kombinácia iracionálneho a banálneho, básnického a úradníckeho, ospalého a vizionárskeho...
.kafka český a pražský
K svojmu veľkému občanovi sa vyjadrili mrákavy Čechov. Ivan Diviš, ktorý sa priznal, že naozaj číta iba dvoch autorov, Dostojevského a Kafku, vo svojich esejach Slovem do prostoru píše: „Zámek je kniha šílená.“ A jazyk Zámku je „katovský, soudcovský, neúprosný“.
Milan Kundera o Kafkovi napísal samostatnú esej Kastrující stín svatého Garty a zmieňuje sa o ňom aj v štúdii Nechovejte se tu jako doma, příteli. Tu si všíma onen okamih, keď Kafka požiadal Maxa Broda, aby po jeho smrti zničil jeho dielo, ktoré sa mu nepodarilo dokončiť (čiže najmä romány). Kundera pokladá Broda za zradcu, my všetci ostatní ospravedlňujeme toto gesto z hľadiska „vyššieho záujmu“. Otázka, či Kafka naozaj chcel, aby časť jeho diela bola zničená, doteraz zamestnáva učencov i čitateľov. Ak by to naozaj myslel vážne, poveril by tým človeka, ktorý už vopred deklaroval, že priateľovu prosbu nesplní? Ale bol Kafka iba gestikulátor vonkajších efektov? Pred kým by sa, neznámy a neúspešný, potreboval štylizovať?
Jedným z dedičov Franza Kafku bol Bohumil Hrabal, ktorý do jazyka vniesol slovo „kafkárna“. Nachádzame ho ako nadpis poviedky v zbierke Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet. Antihrdinom tejto prózy je istý Kafka, určite však nie náš spisovateľ. A predsa je táto poviedka kafkovská, hoci medzi pivnou češtinou Hrabala a úradníckym jazykom Kafku nemôže byť zdanlivo nijaké príbuzenstvo.
| Kafka podľa Scliara Brazílsky židovský prozaik Moacyr Scliar napísal novelu Leopardi Franze Kafky. Próza vychádza zo súvetia Franza Kafku: „Leopardi vtrhnou do chrámu a vychlemtají až do dna obsah obětních nádob; to se neustále opakuje; posléze to lze předvídat a stane se to součástí obřadu.“ Tento nejasný, mnohoznačný text poslúžil autorovi, aby rozohral škálu absurdných udalostí. Mladý revolucionár sa má spojiť s pražskými kolegami, ale namiesto toho sa stretáva – s istým Franzom Kafkom a jeho nezrozumiteľnou poviedočkou. Text, v ktorom hrá dôležitú úlohu práve oná stať s leopardmi, sa v závere stáva skutočnosťou: leopardy z Kafkovej vízie sa zhmotnia a stanú realitou. |
Sochu Franza Kafku, prázdny oblek, ktorý nesie postavu Franza K., pre Prahu a svet zhotovil Jaroslav Róna. Vo svojom sprievodnom liste ku konkurzu na pomník uvádza zaujímavý postreh: „Jedná se o jakési zástupné K, které si K. přál , aby tu a tam (možná stále) žilo za něho. Aby tíhu skutečného života nesl na bedrech zástupný K. a on, K. skutečný, bude pouze pozorovatelem, komentátorem... Všude v jeho textech lze vyčíst neodbytnou hrdinovu touhu komusi se vlichotit, k někomu se připojit, neustálá obava, jak on sám bude posuzován úspěšnějším a schopnějším i nebezpečnějším kýmsi.“ Na záver svojho sprievodného glejtu sochár napísal: „Věřím, že moje dílo by se klidně mohlo stát populárním poutním místem ctitelů Kafkova díla z celého světa.“
.kafka kafkovský
O tom, aký bol Kafka naozaj, bez štylizácie v prózach, v mnohom hovoria jeho denníkové záznamy či listy. Nachádzame v nich veľa úzkosti, obáv, malicherných starostí, ale aj irónie, sarkazmu či humoru: „Mít svou vlastní skříň patří takřka k základním lidským právům...“ V inom liste nachádzame zasa takýto postreh: „Mám takovou pověru, že vlak Ti může ujet, jenom když to usilovně chceš.“ Tejto vety by sme sa mohli chytiť. Nie je Kafkovo tajomstvo práve v tom, že vždy sa usiloval nechať odísť svoj vlak, pretože sa bál byť šťastný, úspešný a spokojný, žiť usporiadaným životom meštiaka a písať konvenčné knihy úspešného autora? Charakteristiku Kafku asi najpresnejšie vyjadril on sám: „Nemám žádné literární zájmy, ale já sám jsem literatura; což je to jediné, čím jsem a čím kdy budu.“
.daniel Hevier
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.