Tohtoročné prezidentské voľby majú jasného favorita – je ním úradujúci prezident Barack Obama. Otázkou zostáva, kto ho vyzve. Súboj medzi republikánmi je zaujímavý aj preto, že síce má svojho favorita, ten však zatiaľ nie je schopný presvedčivo získať väčšinu v svojej strane. Bývalý guvernér liberálneho štátu Massachusetts Mitt Romney vyzerá ako prezident, vystupuje ako prezident, má dosť peňazí, aby mohol byť prezident – ale má jeden problém. Ťažko povedať, čomu vlastne verí. Je to racionálne založený ekonomický liberál, svojím vierovyznaním je však mormón. A to nie je podľa Američanov príliš rozumné náboženstvo. Je to skôr sekta a kokteil čudných doktrín amerického pôvodu z prvej polovice 19. storočia. Druhý problém je, že Romney v Massachusetts vládol skôr ako liberál než konzervatívec, zaviedol napríklad podobnú reformu zdravotníctva, za akú dnes republikáni kritizujú Obamu. A keďže sa teraz Romney snaží pôsobiť konzervatívnejšie, opäť sa vracia otázka, čomu vlastne tento bohatý muž verí. Či náhodou nie tomu, čo práve potrebuje na to, aby bol zvolený.
Celé republikánske primárky sú tak hľadaním niekoho, kto by ho dokázal poraziť. Chvíľu to mal byť Newt Gingrich, pred ním Herman Cain, Rick Perry, Michele Bachmann či Tim Pawlenty. Každý to skúšal z inej strany a Cain, Perry a Gingrich mali pred ním chvíľu aj náskok. Napokon ich však zničilo to, čím ho mali poraziť – vlastný charakter. Najnovším a podľa všetkého posledným rivalom je Rick Santorum, bývalý senátor z veľkého štátu Pennsylvania, konzervatívny katolík talianskeho pôvodu. Santorum má však tiež jeden veľký hendikep: nedokázal obhájiť senátorský post. Prehral, pretože podporoval zahraničnú politiku prezidenta Busha, osobitne vojnu v Iraku. Keď ide o Irak, Santorum sa správa opatrne, ale keď sa diskutovalo o prípadnom bombardovaní Iránu, hovoril ako jastrab. Môže taký muž poraziť prezidenta Obamu? Zrejme ťažko.
Prezidentské primárky tak ukazujú ešte niečo, dlhodobo azda ešte dôležitejšie, než je porážka Baracka Obamu. Zdá sa, že s koncom vlády Georgea Busha sa skončila aj tradičná „reaganovská“ koalícia. Tú tvorili ekonomickí liberáli, neokonzervatívci a tradiční sociálni konzervatívci. Hoci tieto tri tábory sú dnes v mnohom na nože, boli časy, keď sa dokázali vo vláde prirodzene deliť: jedni mali na starosť ekonomiku, druhí zahraničnú politiku a tretí domácu politiku. Ľudia ako Ronald Reagan mali v sebe z každého niečo, a tak dokázali tri tábory zjednotiť. Vedel to aj George W. Bush, ale po ňom už nikto.
Dôvod? Za Bushovu zahraničnú politiku totiž zaplatila celá generácia konzervatívnych politikov. Irak bol, ako to priznal aj Bushov hlavný stratég Carl Rove, osudovou chybou, ktorá dodnes paralyzuje Republikánsku stranu. Mnohé z nádejí republikánskej strany za svoju podporu vlastného prezidenta zaplatili kariérou a museli sa porúčať. Bushova invázia Iraku spôsobila aj astronomický rast štátneho dlhu, voči čomu sa vzbúrila tradičná republikánska základňa a vzniklo hnutie Tea party. Stal sa malý zázrak a toto hnutie nakoniec splynulo s republikánskou stranou. Je to niečo podobné, ako keby z hnutia Antigorila dokázala u nás najviac ťažiť SDKÚ. Lenže problém ostal. A Tea party nemôže mobilizovať niekto, kto za zvyšovanie dlhu nesie zodpovednosť. To jemne nahráva Mittovi Romneymu, pre ktorého je ekonomika prvou témou. Kruh sa tým uzavrel. Zdá sa, že nech už republikáni vyberú kohokoľvek, šanca na veľké prezidentské víťazstvo príde až v roku 2016.
Celé republikánske primárky sú tak hľadaním niekoho, kto by ho dokázal poraziť. Chvíľu to mal byť Newt Gingrich, pred ním Herman Cain, Rick Perry, Michele Bachmann či Tim Pawlenty. Každý to skúšal z inej strany a Cain, Perry a Gingrich mali pred ním chvíľu aj náskok. Napokon ich však zničilo to, čím ho mali poraziť – vlastný charakter. Najnovším a podľa všetkého posledným rivalom je Rick Santorum, bývalý senátor z veľkého štátu Pennsylvania, konzervatívny katolík talianskeho pôvodu. Santorum má však tiež jeden veľký hendikep: nedokázal obhájiť senátorský post. Prehral, pretože podporoval zahraničnú politiku prezidenta Busha, osobitne vojnu v Iraku. Keď ide o Irak, Santorum sa správa opatrne, ale keď sa diskutovalo o prípadnom bombardovaní Iránu, hovoril ako jastrab. Môže taký muž poraziť prezidenta Obamu? Zrejme ťažko.
Prezidentské primárky tak ukazujú ešte niečo, dlhodobo azda ešte dôležitejšie, než je porážka Baracka Obamu. Zdá sa, že s koncom vlády Georgea Busha sa skončila aj tradičná „reaganovská“ koalícia. Tú tvorili ekonomickí liberáli, neokonzervatívci a tradiční sociálni konzervatívci. Hoci tieto tri tábory sú dnes v mnohom na nože, boli časy, keď sa dokázali vo vláde prirodzene deliť: jedni mali na starosť ekonomiku, druhí zahraničnú politiku a tretí domácu politiku. Ľudia ako Ronald Reagan mali v sebe z každého niečo, a tak dokázali tri tábory zjednotiť. Vedel to aj George W. Bush, ale po ňom už nikto.
Dôvod? Za Bushovu zahraničnú politiku totiž zaplatila celá generácia konzervatívnych politikov. Irak bol, ako to priznal aj Bushov hlavný stratég Carl Rove, osudovou chybou, ktorá dodnes paralyzuje Republikánsku stranu. Mnohé z nádejí republikánskej strany za svoju podporu vlastného prezidenta zaplatili kariérou a museli sa porúčať. Bushova invázia Iraku spôsobila aj astronomický rast štátneho dlhu, voči čomu sa vzbúrila tradičná republikánska základňa a vzniklo hnutie Tea party. Stal sa malý zázrak a toto hnutie nakoniec splynulo s republikánskou stranou. Je to niečo podobné, ako keby z hnutia Antigorila dokázala u nás najviac ťažiť SDKÚ. Lenže problém ostal. A Tea party nemôže mobilizovať niekto, kto za zvyšovanie dlhu nesie zodpovednosť. To jemne nahráva Mittovi Romneymu, pre ktorého je ekonomika prvou témou. Kruh sa tým uzavrel. Zdá sa, že nech už republikáni vyberú kohokoľvek, šanca na veľké prezidentské víťazstvo príde až v roku 2016.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.