Potom sa na verejnosť dostal spis Gorila. Chvíľku oslobodzujúcej škodoradosti vystriedali dni obáv z možných povolebných dôsledkov, spojené s dezilúziou z pasívnych spoluobčanov. „Inde kvôli takýmto veciam idú ľudia do ulíc, u nás to nikoho nezaujíma," poťažkali si vtedy viacerí. Keď sa po niekoľkých týždňoch začali piatkové demonštrácie, zostali sme zaskočení: „Fajn, mladí ľudia sa zobudili, čím dokázali, že im na verejnom živote záleží. Ale toto? A takto?" Kým sme hľadali vnútorný postoj k demonštráciám (Zúčastniť sa? Nezúčastniť? Podporiť? Nepodporiť? Hľadať to „dobré" a dištancovať sa od bizarného?), verejný diškurz sa od antihrdinov z odpočúvaného bytu rozšíril aj na tých, ktorých sa netýkal. Veď ako by to bolo, keby niekto zostal „čistý"? Začalo sa obhadzovanie blatom, vykonštruované teórie o skrytých motívoch sa pozvoľna menili na všeobecne akceptovateľné „pravdy".
Keď sme už pomaly strácali pozornosť, napriek treskúcim mrazom vykvitla Sasanka. Protestujúca mládež (spolu s ňou zopár aktivistických veteránov, ktorí vycítili, že prišla ich chvíľa), žiadala odchod nielen reálne, ale aj potenciálne skorumpovaných a ako bonus zmenu volebného systému. Práve vtedy prišlo nepokojné dieťa slovenskej politiky s detektorom lži. A bolo. Tlačovky v pulóvroch, silné slová, sklamanie na všetkých stranách, demonštratívny odchod z kandidátky (a tým aj z politiky). Statoční ľudia, ktorých nepoložil boxerista s hrubým hlasom ani jeho mladší klon s červenou kravatou, pokorujúco chytení do pasce usmievavého nonkonformistu s mimoriadne vyvinutým citom pre politický marketing.
Zle sa na to pozeralo, ťažko sa o tom rozmýšľa. Ako keby to všetko odhaľovalo nepríjemnú pravdu o nás samotných. Už nie sme partizáni, hrdinsky bojujúci proti nepriateľskej presile. Frontové línie sa ponorili do sivej hmly, v ktorej čierna obelieva a biela šedivie. Už sa nám ani veriť nechce, že sme voľakedy odmietali menšie zlá. Dnes bojujeme medzi sebou a viac ako dobro hľadáme najmenej trápne východisko. Vieme pritom (my aj naši volení zástupcovia), že to už nikdy nebude ako bývalo. Čierno-biely svet sa rozpadá. Nepriateľ nie je len okolo nás, ale aj medzi nami a v nás.
Euroval, Gorila, Sasanka a aféra s detektorom lži odhalili pravdu, ktorá nás (zatiaľ) príliš neoslobodila.
Keď sme už pomaly strácali pozornosť, napriek treskúcim mrazom vykvitla Sasanka. Protestujúca mládež (spolu s ňou zopár aktivistických veteránov, ktorí vycítili, že prišla ich chvíľa), žiadala odchod nielen reálne, ale aj potenciálne skorumpovaných a ako bonus zmenu volebného systému. Práve vtedy prišlo nepokojné dieťa slovenskej politiky s detektorom lži. A bolo. Tlačovky v pulóvroch, silné slová, sklamanie na všetkých stranách, demonštratívny odchod z kandidátky (a tým aj z politiky). Statoční ľudia, ktorých nepoložil boxerista s hrubým hlasom ani jeho mladší klon s červenou kravatou, pokorujúco chytení do pasce usmievavého nonkonformistu s mimoriadne vyvinutým citom pre politický marketing.
Zle sa na to pozeralo, ťažko sa o tom rozmýšľa. Ako keby to všetko odhaľovalo nepríjemnú pravdu o nás samotných. Už nie sme partizáni, hrdinsky bojujúci proti nepriateľskej presile. Frontové línie sa ponorili do sivej hmly, v ktorej čierna obelieva a biela šedivie. Už sa nám ani veriť nechce, že sme voľakedy odmietali menšie zlá. Dnes bojujeme medzi sebou a viac ako dobro hľadáme najmenej trápne východisko. Vieme pritom (my aj naši volení zástupcovia), že to už nikdy nebude ako bývalo. Čierno-biely svet sa rozpadá. Nepriateľ nie je len okolo nás, ale aj medzi nami a v nás.
Euroval, Gorila, Sasanka a aféra s detektorom lži odhalili pravdu, ktorá nás (zatiaľ) príliš neoslobodila.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.