.utorok popoludnie, Štúrovo. Bokom od centra mesta, pred malým rodinným domčekom, nás víta usmiata Terézia Szücsová. Vnútri je útulne, na prvý pohľad však vidieť, že tu nežijú len skromní, ale najmä chudobní ľudia. Manželia Szücsovci majú troch synov, ten najmladší, volá sa Gábor a čoskoro bude mať tridsať, trpí Downovým syndróm, kombinovaným s detskou mozgovou obrnou. V praxi to znamená, že okrem mentálneho postihnutia nehovorí. Za celý život nepovedal ani slovo.
.celý život bojujeme
„Keď sa nám narodil, ponúkli nám, aby sme ho dali do ústavu. Neprichádza to do úvahy, povedala som im, samozrejme, že sa o neho budem starať a bude žiť s nami, doma. Veď je to náš syn!,“ hovorí pani Terézia.
Takéto rozhodnutie má mnoho dôsledkov. Matky ostávajú pri svojich deťoch doma, potrebujú ich 24 hodín denne, rodiny prichádzajú o príjem, celý život sa koncentruje na pomoc postihnutému dieťaťu. Zo dňa na deň sa zmení všetko, celý život. Pani Szücsová by možno žila svoj súkromný život so všetkými bolesťami aj radosťami, nebyť toho, že keď mal jej postihnutý syn 18 rokov, dostal predvolanie na vojenský odvod. „Rozhodla som sa, že musím zasiahnuť. Nielenže môj syn na žiadny odvod nepôjde, veď prečo by si tam z neho mali robiť nejakí výrastkovia posmech, musí sa zmeniť aj zákon,“ hovorí a dodnes ide z jej hlasu odhodlanie. Stálo ju to úsilie, mnoho napísaných listov, stretnutí, ale na konci bol dobrý pocit.
Povzbudená sa v roku 1997 rozhodla v Štúrove založiť združenie na pomoc mentálne postihnutým ľuďom. „Stretli sme sa v osobitnej škole, oslovili sme vedenie a začali sme. Dnes máme centrum voľného času, sme zaregistrovaní a slúžime rodinám, ktoré by inak žili zavreté iba medzi štyrmi stenami.“ Samozrejme, všetko je založené na čistom dobrovoľníctve. Rodiny s deťmi sa stretávajú trikrát do týždňa, len aby spolu robili niečo spoločne. Deti sa spolu učia hrať, rodičia si vymenia skúsenosti, poradia. Jeden deň príde učiteľka zo školy, prečítajú si spolu rozprávku, hrajú sa, len aby sa pomaly deťom rozvíjali aj rozumové schopnosti. Inokedy spievajú, robia jednoduché ručné práce, vyjdú si na prechádzku. Veľkosť toho, čo sa tu odohráva, je pre mnohých nenápadná. Stačí však jednoduchý problém a všetko je inak. Napríklad návšteva u obyčajného zubára. Pani Szücsová musí so synom za zubárom cestovať až do Bratislavy, žiaden z tunajších si netrúfa. Zákrok sa musí robiť pri anestéze, lekár musí byť skúsený.
Čo znamená centrum pre samotné deti? „Veď si len predstavte, že by ste tri mesiace žili sám v jednej miestnosti a potom by ste navštívili svojich kamarátov,“ vysvetľuje pani Terézia. Postihnuté deti sa tešia rovnako, ako všetky ostatné. Rozvíjajú svoje schopnosti, učia sa disciplíne, potláčajú občasnú agresivitu, majú dôvod sa na niečo tešiť, sú šťastné. Ide o celkom bežné maličkosti, a práve za ne sú takéto rodiny nesmierne vďačné. Príklad? Výlet do zoov Bojniciach. Pre niekoho výlet, pre niekoho celá operácia. Treba napríklad objednať nízkopodlažný autobus (niektoré deti sú na vozíčku), zaplatiť šoféra, pre 35 ľudí ide spolu o náklady vo výške 900 až 1 000 eur. Rodiny, ktoré žijú len na sociálnych dávkach, však toľko peňazí nemajú. A na návštevu divadla v Bratislave dokážu spomínať dlhé mesiace a roky.
Rodiny v Štúrove a okolí však majú aj vážnejšie problémy. V meste chýba napríklad takzvaný denný stacionár, miesto, kde môžu matky svoje deti na pár hodín „odložiť“, a je o nich odborne postarané. Za pár hodín si tak môžu vybaviť niečo na úradoch alebo hoci sa aj vyspať. Najbližšie také centrum je až 50 kilometrov ďaleko. Kde je problém? Miestnosť by aj vďaka ochotnému primátorovi bola, chýba však odborný personál a financie. Na štát, kde sociálnu prácu študujú desiatky tisícov ľudí a ktorý sa chce považovať za sociálny, je to trochu bizarné. Viac ako osvietený úradník však pomáhajú práve takéto centrá, po krajine je ich veľa, s peniazmi hospodária šetrne a výsledky sú veľké. To všetko za pár stoviek až tisícov eur.
.medaila s hendikepom
Emília Billíková z obce Výčapy – Opatovce neďaleko Nitry je trochu iný prípad. Spolu s dcérou Gizkou sú už na záujem novinárov zvyknuté. Gizku, ktorá trpí Downovým syndrómom, totiž už vďaka jej účinkovaniu v súťaži Slovensko má talent pozná veľa ľudí. Už menej sa vie, že je aj úspešnou športovkyňou.
Pohybový talent si u Gizky rodičia všimli už v detstve a rozhodli sa ju podporovať. Najskôr tancovala, potom začala inklinovať k modernej gymnastike. Trénovala so zdravými gymnastkami a postupne začala chodiť aj na súťaže. Emília Billíková sa pohrávala s myšlienkou založiť združenie, ktoré by okrem jej dcéry umožnilo zmysluplne tráviť voľný čas aj ďalším mentálne postihnutým ľuďom. Tým rozhodujúcim impulzom bola pre ňu konferencia o Downovom syndróme v Jeruzaleme. „Stretla som tam veľa rodičov, ktorí majú dieťa s podobným hendikepom ako ja a organizujú rôzne veci. Jeden mal napríklad syna maliara a založil združenie, ktoré sa venuje rozvoju týchto schopností. Keď som sa vrátila domov, opadla so mňa bariéra a rozhodla som sa založiť Arabesku,“ spomína si Billíková. Bolo to v roku 2000 a na začiatku mali osem detí, ktoré trénovali v nitrianskej športovej hale popri zdravých gymnastkách. Hneď však musela čeliť výzve ako prežiť. „Máme komerčný prenájom, museli sme získať peniaze na nákup gymnastického náčinia. Taká lopta stojí od 40 do 60 eur, švihadlo 50 eur a gymnastický koberec vyše tritisíc eur“ vysvetľuje Billíková. Niečím prispelo mesto, našli sa aj súkromní sponzori, no na to, aby Arabeska prežila, musela získať peniaze z grantov. „Bolo treba písať projekty a ja som nevedela na počítači stlačiť ani enter.“ Učiť sa nové veci bolo nevyhnutnosťou a tak si časom osvojila aj trénerské remeslo. V Arabeske trénuje aj jej ďalšia dcéra. Po čase prišli úspechy a z minuloročnej špeciálnej olympiády v Aténach si gymnasti z Arabesky už priviezli osem medailí. Tri zlaté, jednu striebornú a štyri bronzové.
Napriek tomu musí Arabeska bojovať o prežitie a každý rok dať dokopy približne 30-tisíc eur potrebných na fungovanie. Veľkú časť nákladov im zhltne prenájom športovej haly. „Platíme komerčný prenájom 25 eur na hodinu a cvičíme dva-trikrát do týždňa po dve hodiny. Všetci tréneri sú dobrovoľníci, ktorí pracujú bez nároku na odmenu,“ hovorí Billíková.
Okrem športových aktivít rozbehla Arabeska aj projekt denného integračného centra, kde by mentálne postihnutí mohli tráviť voľný čas a okrem športu sa venovať aj vzdelávacím aktivitám. Podarilo sa im prenajať priestory, čiastočne ich zrekonštrovať, ale chýbajú peniaze na vybavenie. „Chceli by sme tu mať tri počítače a tiež zariadenú kuchynku, kde by sme sa spolu učili uvariť si čaj alebo urobiť jednoduché jedlo. Problémom je však najmä pomerne vysoké nájomné. Nadácie príliš nechcú dávať peniaze na réžiu, nevedia pochopiť, že ak nezaplatím nájomné, tak tam s deťmi nemôžem chodiť,“ hovorí Billíková. Mohli by sa síce snažiť získať akreditáciu na poskytovanie sociálnych služieb a tým pádom aj príspevok od štátu, má to však háčik. O takúto formu podpory sa môže uchádzať len zariadenie, ktoré spĺňa zákonom stanovené štandardy.
Pani Billíková je však na prvý pohľad silná žena a bude bojovať ďalej. „Viete, pre nás rodičov postihnutých detí je prirodzené, že sa takto angažujeme, ale ľudia, ktorí nám nezištne pomáhajú, majú môj veľký obdiv.“
.ženy, ktoré sú na dne
Zuzana Kiňová je mladé sympatické dievča, ktoré sociálnu prácu nielen vyštudovala, ale sa jej aj venuje. Pracuje v organizácii, ktorá sa venuje bezdomovcom, ale najmä sa venuje projektu s názvom Alexis. Ide o aktivitu, ktorá vznikla na pôde Fóra života a vynútila si ju prax. Projekt Zachráňme životy zachránil od roku 2007 49 detí, ktoré by sa inak nenarodili a priniesol so sebou aj telefonáty a emaily žien, ktoré sa trápili kvôli postabortívnemu syndrómu, nevedeli, ako funguje adopcia, ako pestúnska starostlivosť a na aké dávky majú vôbec nárok. V roku 2009 preto vznikol Alexis, čo je odkaz na grécke slovo pomáhať.
„V roku 2010 nám napísalo alebo zavolalo 98 ľudí, minulý rok ich bolo 107, zväčšia žien. Trápi ich všeličo, od toho, že sa chcú poradiť, keď sa dozvedia, že čakajú poškodené dieťa a hľadajú lekára, ktorý by ich vyšetril ešte raz, až po to, že niekedy váhajú, či ísť na potrat alebo ich naň niekto núti,“ vysvetľuje Zuzana Kiňová. Klienti si želajú zostať v anonymite, my to plne rešpektujeme a buď im poradíme, alebo ich odporučíme ďalej. „Často stačí iba vymenovať všetky možnosti, ktoré majú, veď medzi rozhodnutím nechať si dieťa a ísť na potrat je toho viac,“ hovorí pokojným hlasom.
Alexis je v zdanlivo dobrej situácii. Nový zákon o informovanom súhlase ženy s potratom totiž predpokladá, že lekári pred potratom pošlú ženu najskôr práve za takouto organizáciou. V praxi to však nefunguje a organizácia stále bojuje o svoje zviditeľnenie. Prvé úspechy už má, len minulý rok sa vďaka pomoci niekoľkých dobrovoľníkov narodilo 12 detí. Organizácia funguje vďaka dobrovoľníkom a ochote lekárov či pomoci 17 centier po celej krajine. Začali robiť prednášky na školách a radi by dosiahli, aby o nich utrápené mamičky vedeli. A o akom rozpočte hovoríme? „Päťtisíc eur ročne. Na benzín, telefón, na všetko,“ dodáva Zuzana.
.ako stolovať
Keď pred osemnástimi rokmi dvaja mladí muži zakladali Návrat, v domovoch bolo vyše deväťtisíc detí. S mladíckou naivitou predpokladali, že o desať rokov možno už domovy nebudú existovať.
Marek Roháček, ktorý stojí na čele Návratu, zažil aj krízy, keď mal pochybnosti o zmysluplnosti svojej práce. Dnes je menej pesimistický. „Nie je to zlý príbeh,“ komentuje graf s číslami. Kým v roku 1989 bolo v domovoch vyše deväťtisíc detí, v roku 2010 žilo v ústavnej starostlivosti 4 442 detí. No aj z tohto čísla je ešte asi tisícka detí v profesionálnych rodinách. Roháček tvrdí, že zmena, ktorá tu nastala v prospech prorodinnej starostlivosti, je významná aj v porovnaní s krajinami V4. „Napríklad v Česku je výrazne lepšie odborné zázemie, ale nepodarilo sa im pohnúť s číslami, ani sa posunúť smerom k prorodinným formám starostlivosti.“
Prečo je to tak? Ťažko nájsť ucelenú odpoveď, ale významnú úlohu v tejto pozitívnej zmene zohral práve Návrat. A nielen preto, že za 18 rokov svojej existencie našiel rodinu približne tisícke detí, ktoré štátny systém nevedel umiestniť do rodín. Od začiatku mal vyššie ambície.
Už koncom deväťdesiatych rokov začal Návrat robiť terénnu sociálnu prácu, svojich ľudí posielal do rodín, ktoré kolabovali a deťom hrozil detský domov. Keď v roku 2006 zákon definoval aj túto sociálnu službu, Návrat bol pripravený. Dnes je záchrana rodín s deťmi podstatnou časťou ich práce. Ako sa dá pomôcť rodine, kde je zvyčajne veľa problémov – od záškoláctva cez alkoholizmus až po deložovanie z bytu?
„Na prvý pohľad je situácia úplne zúfalá a našou úlohou je nájsť zdravé prvky v tej rodine – niekedy je to celkom kumšt, ale skoro vždy sa to dá. Chodíme do rodiny minimálne raz do týždňa, je to taká mravčia práca,“ hovorí Roháček. Medzinárodné štatistiky hovoria, že až 30 percent rodín sa však dá s takouto sociálnou službou zachovať. „Ak by by ju dostali všetky ohrozené rodiny, tak minimálne tretina detí by dnes nemusela byť v domove.“
Návrat sa angažuje aj na ďalších frontoch: jednak ako úspešný lobista tlačil štátnych úradníkov k systémovým zmenám a jednak pôsobil na zmeny postojov verejnosti. „Pôvodne sme komunikovali len našu pôvodnú tému – náhradné rodičovstvo, ale posledné roky sme prešli na témy, ktoré sú skôr prevenčné a týkajú sa každého: uspávanie, stolovanie, dospievanie,“ pripomína Roháček. Išlo o skvalitnenie života rodín. „Stačí, keď vypnem pri večeri televízor, tak je to už iná kvalita vzťahu s deťmi, ako keď ho nechám zapnutý. V téme o spoločnom stolovaní sme prirodzene doplnili otázku, či pri tom stole nie je miesto pre ďalšie dieťa.“
Téma financií je pre Návrat citlivá, pretože súvisí s ich nezávislosťou. „Potvrdilo sa mi, že najdôležitejšia je silná a konzistentná myšlienka, potom sú ľudia a peniaze sú až tretie,“ hovorí Roháček. „Nám sa podarilo udržať svoju tému bez toho, aby sme robili trendy odbočky, ako bola rómska otázka.“ Pozná neziskovky, ktoré „európske peniaze“ zabili ideovo aj finančne. „Tie peniaze sú umelé aj umelo manažované a organizácia, ktorá funguje iba vďaka nim, stratí kontakt s realitou, s reálnymi potrebami klientov a s vlastnou ideou.“
Návrat diverzifikoval svoje zdroje tak, aby neboli štátnou príspevkovou organizáciou a aby neboli závislí od grantov. Za vynikajúce zdroje považuje príjem z 2 percent. „Dávajú nám slobodu a udržujú flexibilitu našej organizácie. Aj vďaka nim udržujeme s verejnosťou komunikáciu, v ktorej odmietame myšlienku, že o deti bez fungujúcej rodiny sa má starať štát. My všetci ako spoločnosť sa o ne máme postarať.“
.celý život bojujeme
„Keď sa nám narodil, ponúkli nám, aby sme ho dali do ústavu. Neprichádza to do úvahy, povedala som im, samozrejme, že sa o neho budem starať a bude žiť s nami, doma. Veď je to náš syn!,“ hovorí pani Terézia.
Takéto rozhodnutie má mnoho dôsledkov. Matky ostávajú pri svojich deťoch doma, potrebujú ich 24 hodín denne, rodiny prichádzajú o príjem, celý život sa koncentruje na pomoc postihnutému dieťaťu. Zo dňa na deň sa zmení všetko, celý život. Pani Szücsová by možno žila svoj súkromný život so všetkými bolesťami aj radosťami, nebyť toho, že keď mal jej postihnutý syn 18 rokov, dostal predvolanie na vojenský odvod. „Rozhodla som sa, že musím zasiahnuť. Nielenže môj syn na žiadny odvod nepôjde, veď prečo by si tam z neho mali robiť nejakí výrastkovia posmech, musí sa zmeniť aj zákon,“ hovorí a dodnes ide z jej hlasu odhodlanie. Stálo ju to úsilie, mnoho napísaných listov, stretnutí, ale na konci bol dobrý pocit.
Povzbudená sa v roku 1997 rozhodla v Štúrove založiť združenie na pomoc mentálne postihnutým ľuďom. „Stretli sme sa v osobitnej škole, oslovili sme vedenie a začali sme. Dnes máme centrum voľného času, sme zaregistrovaní a slúžime rodinám, ktoré by inak žili zavreté iba medzi štyrmi stenami.“ Samozrejme, všetko je založené na čistom dobrovoľníctve. Rodiny s deťmi sa stretávajú trikrát do týždňa, len aby spolu robili niečo spoločne. Deti sa spolu učia hrať, rodičia si vymenia skúsenosti, poradia. Jeden deň príde učiteľka zo školy, prečítajú si spolu rozprávku, hrajú sa, len aby sa pomaly deťom rozvíjali aj rozumové schopnosti. Inokedy spievajú, robia jednoduché ručné práce, vyjdú si na prechádzku. Veľkosť toho, čo sa tu odohráva, je pre mnohých nenápadná. Stačí však jednoduchý problém a všetko je inak. Napríklad návšteva u obyčajného zubára. Pani Szücsová musí so synom za zubárom cestovať až do Bratislavy, žiaden z tunajších si netrúfa. Zákrok sa musí robiť pri anestéze, lekár musí byť skúsený.
Čo znamená centrum pre samotné deti? „Veď si len predstavte, že by ste tri mesiace žili sám v jednej miestnosti a potom by ste navštívili svojich kamarátov,“ vysvetľuje pani Terézia. Postihnuté deti sa tešia rovnako, ako všetky ostatné. Rozvíjajú svoje schopnosti, učia sa disciplíne, potláčajú občasnú agresivitu, majú dôvod sa na niečo tešiť, sú šťastné. Ide o celkom bežné maličkosti, a práve za ne sú takéto rodiny nesmierne vďačné. Príklad? Výlet do zoov Bojniciach. Pre niekoho výlet, pre niekoho celá operácia. Treba napríklad objednať nízkopodlažný autobus (niektoré deti sú na vozíčku), zaplatiť šoféra, pre 35 ľudí ide spolu o náklady vo výške 900 až 1 000 eur. Rodiny, ktoré žijú len na sociálnych dávkach, však toľko peňazí nemajú. A na návštevu divadla v Bratislave dokážu spomínať dlhé mesiace a roky.
Rodiny v Štúrove a okolí však majú aj vážnejšie problémy. V meste chýba napríklad takzvaný denný stacionár, miesto, kde môžu matky svoje deti na pár hodín „odložiť“, a je o nich odborne postarané. Za pár hodín si tak môžu vybaviť niečo na úradoch alebo hoci sa aj vyspať. Najbližšie také centrum je až 50 kilometrov ďaleko. Kde je problém? Miestnosť by aj vďaka ochotnému primátorovi bola, chýba však odborný personál a financie. Na štát, kde sociálnu prácu študujú desiatky tisícov ľudí a ktorý sa chce považovať za sociálny, je to trochu bizarné. Viac ako osvietený úradník však pomáhajú práve takéto centrá, po krajine je ich veľa, s peniazmi hospodária šetrne a výsledky sú veľké. To všetko za pár stoviek až tisícov eur.
.medaila s hendikepom
Emília Billíková z obce Výčapy – Opatovce neďaleko Nitry je trochu iný prípad. Spolu s dcérou Gizkou sú už na záujem novinárov zvyknuté. Gizku, ktorá trpí Downovým syndrómom, totiž už vďaka jej účinkovaniu v súťaži Slovensko má talent pozná veľa ľudí. Už menej sa vie, že je aj úspešnou športovkyňou.
Pohybový talent si u Gizky rodičia všimli už v detstve a rozhodli sa ju podporovať. Najskôr tancovala, potom začala inklinovať k modernej gymnastike. Trénovala so zdravými gymnastkami a postupne začala chodiť aj na súťaže. Emília Billíková sa pohrávala s myšlienkou založiť združenie, ktoré by okrem jej dcéry umožnilo zmysluplne tráviť voľný čas aj ďalším mentálne postihnutým ľuďom. Tým rozhodujúcim impulzom bola pre ňu konferencia o Downovom syndróme v Jeruzaleme. „Stretla som tam veľa rodičov, ktorí majú dieťa s podobným hendikepom ako ja a organizujú rôzne veci. Jeden mal napríklad syna maliara a založil združenie, ktoré sa venuje rozvoju týchto schopností. Keď som sa vrátila domov, opadla so mňa bariéra a rozhodla som sa založiť Arabesku,“ spomína si Billíková. Bolo to v roku 2000 a na začiatku mali osem detí, ktoré trénovali v nitrianskej športovej hale popri zdravých gymnastkách. Hneď však musela čeliť výzve ako prežiť. „Máme komerčný prenájom, museli sme získať peniaze na nákup gymnastického náčinia. Taká lopta stojí od 40 do 60 eur, švihadlo 50 eur a gymnastický koberec vyše tritisíc eur“ vysvetľuje Billíková. Niečím prispelo mesto, našli sa aj súkromní sponzori, no na to, aby Arabeska prežila, musela získať peniaze z grantov. „Bolo treba písať projekty a ja som nevedela na počítači stlačiť ani enter.“ Učiť sa nové veci bolo nevyhnutnosťou a tak si časom osvojila aj trénerské remeslo. V Arabeske trénuje aj jej ďalšia dcéra. Po čase prišli úspechy a z minuloročnej špeciálnej olympiády v Aténach si gymnasti z Arabesky už priviezli osem medailí. Tri zlaté, jednu striebornú a štyri bronzové.
Napriek tomu musí Arabeska bojovať o prežitie a každý rok dať dokopy približne 30-tisíc eur potrebných na fungovanie. Veľkú časť nákladov im zhltne prenájom športovej haly. „Platíme komerčný prenájom 25 eur na hodinu a cvičíme dva-trikrát do týždňa po dve hodiny. Všetci tréneri sú dobrovoľníci, ktorí pracujú bez nároku na odmenu,“ hovorí Billíková.
Okrem športových aktivít rozbehla Arabeska aj projekt denného integračného centra, kde by mentálne postihnutí mohli tráviť voľný čas a okrem športu sa venovať aj vzdelávacím aktivitám. Podarilo sa im prenajať priestory, čiastočne ich zrekonštrovať, ale chýbajú peniaze na vybavenie. „Chceli by sme tu mať tri počítače a tiež zariadenú kuchynku, kde by sme sa spolu učili uvariť si čaj alebo urobiť jednoduché jedlo. Problémom je však najmä pomerne vysoké nájomné. Nadácie príliš nechcú dávať peniaze na réžiu, nevedia pochopiť, že ak nezaplatím nájomné, tak tam s deťmi nemôžem chodiť,“ hovorí Billíková. Mohli by sa síce snažiť získať akreditáciu na poskytovanie sociálnych služieb a tým pádom aj príspevok od štátu, má to však háčik. O takúto formu podpory sa môže uchádzať len zariadenie, ktoré spĺňa zákonom stanovené štandardy.
Pani Billíková je však na prvý pohľad silná žena a bude bojovať ďalej. „Viete, pre nás rodičov postihnutých detí je prirodzené, že sa takto angažujeme, ale ľudia, ktorí nám nezištne pomáhajú, majú môj veľký obdiv.“
.ženy, ktoré sú na dne
Zuzana Kiňová je mladé sympatické dievča, ktoré sociálnu prácu nielen vyštudovala, ale sa jej aj venuje. Pracuje v organizácii, ktorá sa venuje bezdomovcom, ale najmä sa venuje projektu s názvom Alexis. Ide o aktivitu, ktorá vznikla na pôde Fóra života a vynútila si ju prax. Projekt Zachráňme životy zachránil od roku 2007 49 detí, ktoré by sa inak nenarodili a priniesol so sebou aj telefonáty a emaily žien, ktoré sa trápili kvôli postabortívnemu syndrómu, nevedeli, ako funguje adopcia, ako pestúnska starostlivosť a na aké dávky majú vôbec nárok. V roku 2009 preto vznikol Alexis, čo je odkaz na grécke slovo pomáhať.
„V roku 2010 nám napísalo alebo zavolalo 98 ľudí, minulý rok ich bolo 107, zväčšia žien. Trápi ich všeličo, od toho, že sa chcú poradiť, keď sa dozvedia, že čakajú poškodené dieťa a hľadajú lekára, ktorý by ich vyšetril ešte raz, až po to, že niekedy váhajú, či ísť na potrat alebo ich naň niekto núti,“ vysvetľuje Zuzana Kiňová. Klienti si želajú zostať v anonymite, my to plne rešpektujeme a buď im poradíme, alebo ich odporučíme ďalej. „Často stačí iba vymenovať všetky možnosti, ktoré majú, veď medzi rozhodnutím nechať si dieťa a ísť na potrat je toho viac,“ hovorí pokojným hlasom.
Alexis je v zdanlivo dobrej situácii. Nový zákon o informovanom súhlase ženy s potratom totiž predpokladá, že lekári pred potratom pošlú ženu najskôr práve za takouto organizáciou. V praxi to však nefunguje a organizácia stále bojuje o svoje zviditeľnenie. Prvé úspechy už má, len minulý rok sa vďaka pomoci niekoľkých dobrovoľníkov narodilo 12 detí. Organizácia funguje vďaka dobrovoľníkom a ochote lekárov či pomoci 17 centier po celej krajine. Začali robiť prednášky na školách a radi by dosiahli, aby o nich utrápené mamičky vedeli. A o akom rozpočte hovoríme? „Päťtisíc eur ročne. Na benzín, telefón, na všetko,“ dodáva Zuzana.
.ako stolovať
Keď pred osemnástimi rokmi dvaja mladí muži zakladali Návrat, v domovoch bolo vyše deväťtisíc detí. S mladíckou naivitou predpokladali, že o desať rokov možno už domovy nebudú existovať.
Marek Roháček, ktorý stojí na čele Návratu, zažil aj krízy, keď mal pochybnosti o zmysluplnosti svojej práce. Dnes je menej pesimistický. „Nie je to zlý príbeh,“ komentuje graf s číslami. Kým v roku 1989 bolo v domovoch vyše deväťtisíc detí, v roku 2010 žilo v ústavnej starostlivosti 4 442 detí. No aj z tohto čísla je ešte asi tisícka detí v profesionálnych rodinách. Roháček tvrdí, že zmena, ktorá tu nastala v prospech prorodinnej starostlivosti, je významná aj v porovnaní s krajinami V4. „Napríklad v Česku je výrazne lepšie odborné zázemie, ale nepodarilo sa im pohnúť s číslami, ani sa posunúť smerom k prorodinným formám starostlivosti.“
Prečo je to tak? Ťažko nájsť ucelenú odpoveď, ale významnú úlohu v tejto pozitívnej zmene zohral práve Návrat. A nielen preto, že za 18 rokov svojej existencie našiel rodinu približne tisícke detí, ktoré štátny systém nevedel umiestniť do rodín. Od začiatku mal vyššie ambície.
Už koncom deväťdesiatych rokov začal Návrat robiť terénnu sociálnu prácu, svojich ľudí posielal do rodín, ktoré kolabovali a deťom hrozil detský domov. Keď v roku 2006 zákon definoval aj túto sociálnu službu, Návrat bol pripravený. Dnes je záchrana rodín s deťmi podstatnou časťou ich práce. Ako sa dá pomôcť rodine, kde je zvyčajne veľa problémov – od záškoláctva cez alkoholizmus až po deložovanie z bytu?
„Na prvý pohľad je situácia úplne zúfalá a našou úlohou je nájsť zdravé prvky v tej rodine – niekedy je to celkom kumšt, ale skoro vždy sa to dá. Chodíme do rodiny minimálne raz do týždňa, je to taká mravčia práca,“ hovorí Roháček. Medzinárodné štatistiky hovoria, že až 30 percent rodín sa však dá s takouto sociálnou službou zachovať. „Ak by by ju dostali všetky ohrozené rodiny, tak minimálne tretina detí by dnes nemusela byť v domove.“
Návrat sa angažuje aj na ďalších frontoch: jednak ako úspešný lobista tlačil štátnych úradníkov k systémovým zmenám a jednak pôsobil na zmeny postojov verejnosti. „Pôvodne sme komunikovali len našu pôvodnú tému – náhradné rodičovstvo, ale posledné roky sme prešli na témy, ktoré sú skôr prevenčné a týkajú sa každého: uspávanie, stolovanie, dospievanie,“ pripomína Roháček. Išlo o skvalitnenie života rodín. „Stačí, keď vypnem pri večeri televízor, tak je to už iná kvalita vzťahu s deťmi, ako keď ho nechám zapnutý. V téme o spoločnom stolovaní sme prirodzene doplnili otázku, či pri tom stole nie je miesto pre ďalšie dieťa.“
Téma financií je pre Návrat citlivá, pretože súvisí s ich nezávislosťou. „Potvrdilo sa mi, že najdôležitejšia je silná a konzistentná myšlienka, potom sú ľudia a peniaze sú až tretie,“ hovorí Roháček. „Nám sa podarilo udržať svoju tému bez toho, aby sme robili trendy odbočky, ako bola rómska otázka.“ Pozná neziskovky, ktoré „európske peniaze“ zabili ideovo aj finančne. „Tie peniaze sú umelé aj umelo manažované a organizácia, ktorá funguje iba vďaka nim, stratí kontakt s realitou, s reálnymi potrebami klientov a s vlastnou ideou.“
Návrat diverzifikoval svoje zdroje tak, aby neboli štátnou príspevkovou organizáciou a aby neboli závislí od grantov. Za vynikajúce zdroje považuje príjem z 2 percent. „Dávajú nám slobodu a udržujú flexibilitu našej organizácie. Aj vďaka nim udržujeme s verejnosťou komunikáciu, v ktorej odmietame myšlienku, že o deti bez fungujúcej rodiny sa má starať štát. My všetci ako spoločnosť sa o ne máme postarať.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.